Vonku za oknom sa ukazoval krásny jarný deň. Majka sedela na postieľke, jednou rukou si kreslila a druhou si hrala takú smutnú melódiu, ako keby ani nebola jar. Sem-tam sa pozrela na Maxíka, ktorý sedel na posteli a v rukách mal knižku. Približoval si ju stále k tvári a posúval od seba.
„Tak ja neviem,“ vybuchol Maxík.
„Ale ja viem,“ kontrovala Majka.
„Čo vieš?“ stále šibrinkoval s knihou Maxík.
„Hovorila som ti to aj ja, aj mamka, že nemáš čítať pod perinou a nemáš študovať tie svoje mapy v tme, lebo sa ti pokazí zrak,“ mudrovala Majka a neprestávala si kresliť.
„Dobre, dobre, tak som to trošku prehnal, ale…“ Maxík to ani nedopovedal a otvoreným oknom do izbičky vletel Kaško.
„Čo tu len tak sedíte?!“ skríkol ešte za letku a pristál na lampe v izbe.
„Sedíme, lebo sa nám chce,“ zašomral Maxík.
„Ale ale, niekto je tu namosúrený,“ pozrel sa na Maxíka bližšie Kaško.
„Mne sa napríklad sedieť len tak nechce, ale musím,“ trošku smutne povedala Majka. Kaško pomaličky zletel z lampy a posadil sa na svoj dúší chvostík v strede izby.
„Tak povie mi už niekto, čo sa tu deje?“
„Maxíka bolia očká,“ prezradila Majka.
„Tak si zober okuliarky.“
„Ale veď ja si dávam okuliarky,“ vysvetľoval Maxík, „ale oči ma stále trošku štípu a škrabú.“
„Tak tu pomôže len jedno,“ víťazoslávne predniesol Kaško.
„Ešte silnejšie okuliarky?“ opýtala sa Majka.
„Ale nie,“ zasmial sa Kaško.
„Tak si dám na oči ďalekohľad,“ pokúsil sa o žartík Maxík, ktorému už fakt slzili očká.
„Kúpele!“ zahlásil Kaško.
Majka s Maxíkom sa pozreli na seba a nechápavo zakrútili hlavami a zasa hodili pohľady na Kaška.
„Kúpele?“ obaja spoločne a predniesli otázku smerom ku Kaškovi.
„Samozrejme.“
„To si len tak odídeme do kúpeľov na niekoľko dní alebo týždňov, hej?“ utieral si stále očká vreckovkou Maxík.
„Nie, prenesieme sa do jedných kúpeľov so zázračnou vodou a očká si tam vyliečiš.“
„To myslíš vážne?“ zisťoval Maxík.
„Už som niekedy žartoval?“ vážne sa opýtal Kaško.
„No tak, ja si pamätám…“
„Už som niekedy žartoval o vážnych veciach?“
„To nie.“
„Tak sa baľte a ideme.“
„Ale kde?“
„Do Karlových Varov,“ ukázal prstom do diaľky Kaško.
„Jeeej, tam som stále chcela ísť, ale to je dosť ďaleko.“
„Poletíme,“ zahlásil Kaško.
Kaško pozrel na deti, dal im trošku svojej zázračnej bylinky, chytil ich za ruky a už leteli.
Leteli veľmi krátko a pristáli na krásnom mieste. Všade okolo bola krásna príroda a ticho a…
„A ako sa tam dostaneme?“ horela nedočkavosťou Majka.
„Už sme tu,“ usmial sa Kaško.
Majka sa obzrela okolo seba, aj Maxík sa obzeral, ale keďže mu stále slzili očká, tak ich trošku škúlil.
„Kaško?“
„Áno,“ dýchal čerstvý vzduch náš dúšik.
„Je tu krásne – aj príroda, aj tie malé vodné nádržky, aj tá vilka.“
„Skoro ako Vila vilôčka z Pipi, nie?“
„No, aj tá kaplnka je naozaj krásna,“ obzerala sa stále dookola Majka.
„Tá sa mi tiež páči,“ uvelebil sa na mäkkej trávičke Kaško.
„Ale ja som videla Karlove Vary a tam je niekoľko kúpeľných domov, kolonáda, korzo pre kúpeľných hostí, bazénik, cesty a…“
„Ale my sme v Karlových Varoch krajiny Haravara, ktoré kedysi volali aj Uhorské Karlove Vary.“
„Aha – a teda kde sme?“ opýtali sa naraz súrodenci.
„Sme v Sobraneckých kúpeľoch,“ roztiahol ruky Kaško.
„Hmmm, pokoj, príroda, vzduch je tu kúpeľný, ale niečo tomu chýba.“
„Myslíš toto?“ ukázal na niečo na zemi Kaško.
„To je čo?“
„To je jeden z prameňov, ktoré tu sú“
„Liečivých?“
„No samozrejme. Predstav si, že pred 100 rokmi tu boli také známe kúpele, že sa voda
odtiaľ rozvážala po celom Rakúsku, Uhorsku a neskôr aj po celej Európe.“
„A prečo tieto Sobranecké kúpele volali Uhorské Karlove Vary?“
„Je tu taká super vodička, ktorú nenájdeš inde,“ rozplýval sa Kaško a naberal si vodičku, aby sa jej napil.
„Iba v Karlových Varoch v Čechách,“ dodala Majka.
„Skoro, skoro. Jedného dňa urobili taký experiment – odparili vodu z hrnca, kde bola liečivá voda a na dne bola soľ.“
„Posolili si chlebík a zistili, že je soľ zázračná a prenesie ich do Karlových Varov,“ nabrala si vodičku aj Majka.
„To nie, ale zloženie tej soli bolo také ako v Karlových Varoch.“
„Hmmm, dobré,“ zahlásil Maxík, po tom ako si vychutnal studenú liečivú vodičku.
„A to nie je všetko.“
„No daj ešte niečo,“ podpichovali Kaška kamoši.
„Predstavte si, že v tých kúpeľných domoch, ktoré tu stáli, boli vane, kde sa ľudia kúpali v tej vode a nebola im zima.“
„Veď to, že oni tú vodičku zohriali, lebo prišli na to, že studená robí dobre, keď ju pijete a horúca, keď si ju dáte do vane.“
„No teda.“
A Kaško sa rozrozprával o tom, ako tu za čias najväčšej slávy Sobraneckých kúpeľov stálo niekoľko kúpeľných domov, ako tu boli postavené výletné chodníčky, promenáda, pospomínal si na niekoľkých umelcov a vedcov a samozrejme šľachticov, ktorých tu stretol a ktorí tu radi chodili. Majka mala otvorenú pusu, keď počúvala Kaška a predstavovala si tú krásu, ktorá tu bola ešte prednedávnom. Maxíka to tiež zaujímalo, ale očká ho začali štípať ešte viac, lebo sa na oblohe objavilo slniečko.
„A čo urobíme s tými mojimi očkami?“
„Pamätám si, že tu bol jeden prameň, ktorý liečil len očká,“ začal lietať po okolí haravarský dúšik.
„To fakt?“
„Mhm, len neviem, kde presne bol.“
„To ich tu bolo viac?“ vyzvedala sa Majka.
„Bolo tu kedysi 12 liečivých prameňov,“ skríkol kdesi spoza stromu, ktorý robil krásny tienik pri Vile vilôčke.
„A ten očný tu ešte je?“
„Určite, len si neviem spomenúť, čo si musel urobiť, aby si si očká naozaj vyliečil.“
„A ako sa to dozvieme?“
„Musíme navštíviť cisárovnú.“
„Čože?!“ skríkla od šťastia Majka.
„Cisárovnú,“ odpovedal Kaško.
„Ozajstnú?“ neverila Majka.
„Nie priamo cisárovnú, ale jednu z jej dvorných dám.“
„A už sa to komplikuje.“
„Neviem, či som vám niekedy hovoril o tete Gertrúde.“
„Tej, ktorá žila vo Viedni?“ trošku sa chvastal Kaško.
„Keby len vo Viedni – ale priamo na zámku Schönbrunn.“
„A tam žila aj Sisi?“ zažiarili zasa očká Majke.
„A tam žila aj istá Irma Sztárai.“
„Kto?“ hľadal v pamäti Maxík.
„Bola to jedna z dvorných dám cisárovnej Sisi,“ poučoval Kaško.
„Aha, a tá mi pomôže s mojimi očkami?“ prosebne obrátil oči Maxík tam, kde počul Kaška.
„Možno…“ potmehúdsky prehodil Kaško.
„Ako možno?“ nechápala Majka.
„Totižto teta Gertrúda mi hovorila, že Irma nosila z Haravary…“
„Ona poznala Haravaru?“ už niečo šípil Maxík.
„Irma sa v Haravare narodila a aj sa tu vrátila.“
„No bomba,“ povedala Majka a začala sa baliť.
„A tá vraj nosila do Viedne rôzne liečivé vodičky a handričky z Haravary.“
„Aha, a liečila aj očká?“ snažil sa zistiť Maxík.
„Veď to – to musíme zistiť.“
„Ale ako?“
„Teta Gertrúda si niekde odložila denník tety Irmy.“
„Denník?“ skríkli obidve deti.
„Irma napísala takú knihu o posledných dňoch cisárovnej Sisi.“
„A tam bude niečo o liečení očí,“ upokojila Maxíka Majka.
„A kde ho nájdeme?“ opýtal sa Maxík.
„V tejto vile.“
„Určite?“
„Alebo v kaplnke.“
„Si si istý?“
„A možno aj…“ zamyslel sa ešte Kaško.
„Dobre, tak začnime hľadať vo vile,“ vybral sa smerom k vilke Maxík.
„A prečo vo vile?“ zapochybovala Majka.
„No lebo do kaplnky sa mohol dostať každý. A teta Irma isto chcela, aby jej tajomstvá
našiel niekto, kto si ich nenechá pre seba, lebo ju poznal,“ rozletel sa k vilke aj Kaško.
„Tak poďme do vily!“
Kaško prešiel cez všetky steny Varádyho vily, ktorá tu jediná ostala stáť na svojom pôvodnom mieste a otvoril dvere Majke a Maxíkovi.
„Kde by tá kniha mohla byť?“ detektívne sa ozvala Majka.
„Asi v knižnici?“ pridal sa Maxík.
„Tajná kniha?“ obzrel sa na kamošov Kaško.
„No,“ nechápavo opätovala Majka pohľad Kaškovi.
„Tajné veci nie sú nikdy tam, kde by mali byť,“ hovoril Kaško a už sa kutral a len tak sa
premával po vile.
„Tak ja budem hľadať v knižnici,“ ponúkla sa Majka, „a vy v dome.“
Kaško sa hneď pustil do letku, Maxík sa pustil do utierania očiek a Majka do prezerania knižiek. Majka sa začítala do jednej starej knižky a začala sa akosi chmúriť.
„Kaško, ty si mi klamal.“
„Ja?“
„Nie, Kaško starší,“ ešte viac sa namosúrila Majka.
„V čom som ti akože klamal?“
„V tomto.“
„A to je čo?“
„To je kniha, kde akýsi Matej Bell hovorí o Sobraneckých kúpeľoch a pozri, ako ich tu nakreslil!“
„Že nejaký Matej Bell?“ skoro odpadol Kaško.
„Nezahováraj,“ obránil sestru Maxík.
„Tak po prvé, Matej Bell bol jedným z najväčších vedcov a spisovateľov v Uhorsku a narodil sa a aj skúmal veci na Slovensku.“
„A čo je toto?“ nedala sa Majka.
„Toto je jeho kniha, kde opisuje aj liečivé pramene – a ako vidíš, už pred tristo rokmi vedel, že v Sobranciach je jedinečná voda…“
„Ale ja hovorím o tých vykopaných… neviem, čo to vlastne je?“
„To vykopané „neviem čo to vlastne je“, to sú kúpacie jamy a kúpacie kade,“ ťukol prstom na čelo Majke Kaško.
„A to je akože čo?“ nechápali Majka s Maxíkom.
„V tom čase ešte neboli vane a ani kúpeľne ako ich poznáme dnes.“
„Aha, tak si kopali jamy,“ zasmiali sa deti.
„Nie, ale keď naďabili na liečivé pramene a nevedeli ich priviesť ešte do domov, tak si pri nich postavili takéto drevené kade na kúpanie a zohrievanie.“
„Aha,“ zahmkali deti.
„Alebo si vykopali takéto jamy, kde sa ľudia chodili kúpať a liečiť.“
„A to bol začiatok kúpeľov?“ skúmala Majka obrázky Mateja Bella.
„Tak trochu, aj keď my vieme, že ľudia sa tu chodili liečiť dávno predtým, len tu neboli postavené žiadne budovy.“
A Kaško začal vyberať z knižnice iné knihy a ukazoval Majke a Maxíkovi, ako sa postupne stavali liečebné domy, cestičky a vychádzkové trasy. Ukázal im aj pohľadnice a fotky, ktoré ležali pri starých knihách, ako vyzerali kúpele, keď tu bývala Irma, dvorná dáma cisárovnej Sisi.
„Nebyť jej, tak by v Sobranciach nikdy neboli také kúpele aké tu boli a nemali by sme tu ani tie pramene takto zachované, ani Vilu vilôčku, ani túto kaplnku, ani túto dutinu.“
„Čo?“ nechápal Maxík.
„A… tu to je – dutina a tajné dvierka!“ skríkol Kaško.
Kaško otvoril tajné dvierka a tam bola kniha – zaprášená, ale bola to ona. Tajný denník Irmy Sztáray, o ktorom nikto nevie, len duchovia krajiny Haravara a začal si v ňom čítať.
„Tu je to,“ zabodol dom knihy svojim dúšim prstom Kaško.
„Čo?“ vyhŕkol Maxík a snažil sa prísť ku Kaškovi podľa hlasu.
„Irma nosila do Viedne liečebné pramene zo Sobraniec na liečenie mnohých chorôb.“
„A liečila aj niekoho zaujímavého?“ neprestávala dúfať v nejaké stretnutie s princeznou Majka.
„Fúúúú – sobraneckú vodu vtedy poznali všade,“ sucho odvetil Kaško a hľadal ďalej ako pomôcť Maxíkovi.
„No teda,“ neveriacky krútila hlavou Majka.
„Tu je to.“
„Čo?“ zakričal Maxík plný očakávania a zdalo sa, že už vyskočí z kože.
„Milý Maxík, v týchto kúpeľoch sa liečili pokazené nervy,“ začal si z Maxíka uťahovať Kaško.
„Tak to by som teraz naozaj potreboval, lebo sa začínam trošku obávať o moje očká a aj o
moje nervy.“
„Ale liečilo sa tu aj bruško a keď mal niekto problémy s rôznymi zápalmi.“
„Bruško by som si mala asi liečiť ja,“ povzdychla si Majka, „lebo už som dosť hladná.“
„A,“ pokračoval Kaško, „je tu aj jeden prameň s menom Očný.“
„Aha, a na čo je asi dobrý ten prameň?“ pomaly sa začal Maxík usmievať.
„Podaj mi šatku,“ poprosil Kaško Maxíka.
„Nech sa páči.“
Kaško namáčal šatku vo vodičke a Majka ju pridržala Maxíkovi na očkách.
Tu, v Sobraneckých kúpeľoch, je taká účinná liečivá minerálna vodička, že sa o nej hovorilo ako o najúčinnejšej v celom cisárstve.
„O akej?“ opýtala sa Majka.
„O najliečivejšej v celom Rakúsko-Uhorsku.“
„No teda.“
„A keď tu niekto nemohol prísť, tak sa tu plnila táto vodička do fliaš a roznášala sa po celej Európe.“
„Aha, tak toto vozila odtiaľ Irma,“ zatvárila sa ako detektív po vyriešení prípadu Majka.
„A ako dlho musím mať na sebe tú šatku?“ nedočkavo sa ozval zasa Maxík.
„Už si ju môžeš dať dole.“
„Dobre, tak ja si ju dávam dole,“ pohol sa Maxík a dal si dole šatku.
„Ale nie, nedávaj si ju na čelo.“
„Ako povieš.“
„Ani do vrecka,“ Kaško pristúpil k Maxíkovi.
„A kde si ju mám položiť?“ motkal sa dokola Maxík a stále sa bál otvoriť očká.
„Tu na krík,“ potiahol za rukáv Kaško Maxíka.
„Aj ten je chorý?“ pohladila krček Majka.
„Snáď nie.“
„A prečo by som to tu mal nechať?“
„No preto, lebo tu kedysi chodili ľudkovia a poviem vám tajomstvo, že nielen ľudia,“
tajomne šepkal Kaško.
„Aj zvieratká?“ priblížila sa ku Kaškovi Majka.
„Aj duchovia a liečili si tu takto očká – pretreli si oči a nechali tu zavesenú šatku.“
„Ale prečo?“
„Lebo chceli, aby ich choroba ostala na šatke tu v Sobranciach…“
„Kde ju vylieči dobrá voda.“
„Aha, a tie pramene tu sú?“ obzerala sa Majka.
„Samozrejme, a preto tu stále chodia ľudia a naberajú si vodičku a nosia si ju domov.“
„Kaškooooooooooooooooooooooooooooo!“ skríkol ako zmyslov zbavený Maxík.
„Zasa sa niečo stalo?“ vykríkol Kaško ešte viac ako Maxík.
„Nie, ja len že ťa vidím,“ radostne pobehoval okolo Maxík.
„Asi som dostal malý dúší infarktík.“
„Napi sa liečivej vodičky zo Sobraniec – tá je dobrá aj na vysoký tlak, ako si spomínal.“
„A zober nás vysoko.“
„A aj rovno domov.“
„Tu musíme zobrať rodičov.“ Zhodli sa súrodenci a všetci boli veľmi šťastní, že Maxíkove očká vďaka liečivej vode z prameňa Sobraneckých kúpeľov opäť všetko vidia.
