Keď je neskorá jar a začína leto, vtedy je v krajine Haravara najkrajšie. Všetko je farebné, voňavé, všetko syčí, šumí.
V tomto čase Kaško zvykne spať vo veži v strede Košíc. To preto, aby počul všetky zvuky nielen prírody, ale aj mesta. Veža je hneď pri Dóme sv. Alžbety. Stráži malú križovatku v hlavnom meste krajiny Haravara.
Kaško si tam pokojne ležal a odfukoval aj v toto neskoro-jarné ráno. Zrazu sa začala vežička trochu otriasať a Kaško svojím duším sluchom počul niekoľko tisíc krokov.
„Snáď nie zasa!“ vykríkol znepokojene.
Spomenul si totiž na všetky vojny, ktoré prechádzali krajinou Haravara a Košicami už od praveku.
„Počujem dobre, sú to určite vojaci! Musím ísť zachrániť Maxíka a Majku a pripraviť sa na boj!“
Kaško si v chvate nasadil na hlavu svoju starú vojenskú prilbu, do vrecka si ukryl prilbu, akú používali tankisti a zaletel k Maxíkovi a Majke. Tí sa práve hrali na koberci s kockami a zvieratkami.
„Majkááááá, Maxíííík!“ kričal Kaško ešte v letku, „rýchlo sa oblečte, zbaľte si niečo na cestu, musíme utekať!“
„Hurá, zasa ideme na výlet!“ potešili sa deti.
„No, na výlet práve nie. Musíme sa pripraviť na boj!“ Maxík s Majkou sa pozreli na Kaška trochu nedôverčivo.
„Vy to nepočujete, ale ja svojím duším sluchom počujem pochodovať vojakov!“
„Vojakov?“ preľakli sa deti.
„Nebojte sa, všetkých zachránime, už som bojoval v niekoľkých vojnách. Poďte!“
Zobral deti za ruky a než sa nazdali, boli na akomsi kopci s obrovskou lúkou a akousi podivnou stavbou.
„A sme tu. To je Dargov,“ ukázal Kaško na tú podivnú stavbu.
„Dargov?“ Maxík sa prekvapene pozrel na Majku. „To sme ďaleko nedoleteli!“
„Pozrite sa okolo seba, čo vidíte?“ vyzval ich Kaško.
Deti sa obzreli a zbadali niekoľko tankov.
„Tanky?“
„Presne tak. Tanky!“ zajasal Kaško. „Ale ešte zájdeme tu, do múzea, tam sú uniformy a zbrane. Všetko, čo budeme potrebovať.“
Kaško s kamarátmi vošli do tej podivnej stavby. Boli vo vojenskom múzeu plnom predmetov, ktoré tu vojaci počas bojov postrácali. Objavili v ňom zopár pušiek, uniforiem a škatuľky na jedlo. Spokojný Kaško vybehol von.
„A teraz to musíme vyskúšať!“
Vyliezli na tank a snažili sa ho naštartovať. Keď to nešlo, vyštveral sa Kaško na ďalší. Ale ani jeden tank už nechcel ísť bojovať.
Pozreli na pušky a bolo im jasné, že ani z nich nič nebude.
„Čo je to za miesto a prečo tu sú tie tanky?“ opýtala sa konečne Majka, keď sa Kaško trochu upokojil.
„Pred viac ako 70-timi rokmi sa tu naozaj bojovalo. Vaši prastarí rodičia si to budú určite pamätať a možno tu aj bojovali. Bola to 2. svetová vojna – nepočuli ste o nej?“
Deti pokrútili hlavami.
„Celý svet sa zbláznil,“ rozrozprával sa Kaško, „všetci bojovali, strieľali, ubližovali si. A práve tu sa odohrala jedna z veľkých bitiek. Viete, čo je ešte na tom mieste zvláštne? Pozrite tam dole – tam je dedinka Rozhanovce. Blízko nej sa zasa pred viac ako 700 rokmi odohrala najväčšia rytierska bitka. Predstavte si, že tadiaľto, kde teraz stojíme, prechádzal ozajstný kráľ so svojím vojskom,“ deti sa pomaly zasnívali.
„Môžete sa tam ísť niekedy pozrieť s rodičmi.“
„No, to by sme mohli,“ zamyslel sa Maxík a už sa videl v zbroji a na koni.
„Rytieri, rytieri,“ zamyslel sa Kaško, „presne tak! Rytieri a ich katapulty.“
„Ty chceš teraz vyrobiť katapult?“ prekvapil sa Maxík.
„Nechcem. Viem, kde je. Neďaleko odtiaľ. Tam na kopčeku,“ ukázal bradou Kaško.
Samozrejme, hneď sa tam vybrali – nešli vôbec dlho a ocitli sa pred divnou vecou.
Vyzeralo to ako fontánka, len z nej netiekla voda.
„A toto je zasa čo?“ opýtala sa Majka.
„Nefungujúca fontánka?“ posmešne dodal Maxík.
„Toto je Herliansky gejzír,“ usmial sa Kaško.
„Gejzír? A kde je?“ čudovali sa deti.
„Musíte chvíľu počkať.“
Deti sa pozerali na tichú fontánku, okolo ktorej sa o malú chvíľu začali schádzať ľudia. Maxík sa pohrabal vo svojom batôžku a vybral z neho malý bubienok. Začal hrať pochodový rytmus. Chystal sa na to, ako na koni vybehne na nepriateľa a do rytmu mu zahrá zvuk bubna.
Kaško medzitým prehľadal svoje vrecká – z jedného vytiahol dve paličky a do rytmu bubna začali vymýšľať pesničku. Majka len tak hmkala a vtom to prišlo.
Spod zeme doslova vybuchla voda.
„Tak toto je ten gejzír!“ kričali do hukotu vody deti.
„Presne tak. Pozrite sa, ako vysoko vystriekla tá voda. A takto to bude niekoľko minút!“ kričal aj Kaško.
„Je to nádherné!“ jasali deti s hlavami dohora.
„Ale kde je ten katapult?“ spomenul si zrazu Maxík.
„Toto bude náš katapult,“ zahlásil víťazoslávne Kaško, „na fontánku položíme kamene, ako kedysi rytieri, a keď pôjdu tadiaľ vojaci, tak gejzír vybuchne a kamene poletia na nepriateľov krajiny Haravara.“
„Aha! A kamene?“ opýtala sa Majka.
„Kamene, kamene. No, tie sa najlepšie hľadajú v kameňolome. Týmto smerom je dedinka Malé Ozorovce. A nad ňou je kameňolom. Je to taká kratučká prechádzka.“
Prechádzka preto, lebo letieť už nemohli. Všade boli ľudia. Sadli na autobus a o chvíľu boli v Ozorovciach. Vystúpili pri nádhernom drevenom kostolíku a vybrali sa smerom do lesa. Išli asi pol hodinku a…
„Tu to niekde bolo... Ale toto… toto nevyzerá ako kameňolom,“ prekvapene hundral Kaško a deti od údivu otvárali svoje malé unavené očká.
„Toto skôr vyzerá ako kostol v skale,“ zašepkala Majka, „nepomýlil si sa?“
V skale, z ktorej už boli vybrané tony kamenia, boli teraz urobené oltár, kaplnka, lavičky na sedenie a aj miesto na opekanie.
„Nerozumiem tomu. Kde sa podel kameňolom?“ špekuloval Kaško.
„Asi ho už nikto nepotreboval,“ zamyslel sa Maxík.
„Tak ako ani vojnu už nikto nepotrebuje,“ zašepkala Kaškovi do ucha Majka.
„Toto je krajšie ako vojna,“ zhodli sa všetci.
Deti s Kaškom si ešte chvíľu posedeli v tichu. Počúvali les a zvieratká v lese a po chvíli sa vrátili domov.
„Počujete? Už sú v meste!“ vydesil sa Kaško a bežal na Hlavnú ulicu.
A naozaj. V meste bolo počuť akési dupotanie.
Keď však prišli do stredu mesta, bolo tam niekoľko tisíc ľudí, ktorí nepochodovali, ale tancovali. Práve prebiehal nejaký festival tanca alebo sa len tak ľudia stretli, aby si zatancovali. Krajina Haravara je totiž plná skvelých tanečníkov, majstrov sveta v rôznych tancoch. A Košice, to je tancujúce hlavné mesto.
Deti s Kaškom sa tak veľmi rozosmiali, až ich rozboleli brušká.
A so smiechom aj zaspávali.
Tisíc tanečníkov je predsa vždy lepších ako tisíc vojakov.
