Ako Kaško zoznámil svojich kamarátov s Bukim

Blížil sa večer. Maxík s Majkou sedeli na svojich posteliach, pozerali znudene do okna a ochkali.

„Och, to bol ale dlhý deň,“ zafučal Maxík do neba.

„Nekonečný,“ odfúkla si Majka a prekladala si svoje imaginárne šminky z jedenej kabelky do druhej.

„Čo je to?“ ožil na chvíľku Maxík.

„Kde?“ spozornela Majka.

„Tam, v diaľke, za oknom,“ ukázal prstom smerom k svietiacej veži Dómu svätej Alžbety, „nie je to náhodou...“

Maxík ani nedopovedal, okno sa rozletelo a do izby vletel Kaško. Bol celý rozjarený, vysmiaty a stále len poletoval po izbe.

„Čo to robíš, Kaško?“ skríkla Majka.

„Čo by som robil, lietam. Nie, nie, nelietam, ale levitujeeeeeeem!“ zvolal Kaško a urobil pod plafónom piruetku.

„Výborne. Ty si levuješ a my sa tu  nudíme!“ trochu nahnevane a cez zuby precedil Maxík.

„Nie levujem, ale levitujem,“ opravil Maxíka Kaško, „ ale keď chceš môžem aj levovať,“  strašne zreval a začal chodiť po stenách ako lev v buši.

„Prestaň, Kaško!“ zastavili ho naraz namosúrení súrodenci, „čakáme ťa celý deň!“

„Prepáčte, ale dnes sa mi stala úžasná vec. Pamätáte sa, ako sme boli v Slavošovciach a ja som Vám ukázal svoju rodinu, kamarátov a tak?“

„Samozrejme, že si na to pamätáme.“

„Jeden člen rodiny tam však chýbal. Bratranec Buki,“ Kaško povedal jeho meno a oči mu zažiarili, „myslel som si, že sa presťahoval do iného mesta, no on ostal stále verný Košiciam, len sme sa akosi míňali.“

„Ako ste sa mohli míňať?“ zauvažovala Majka.

„No jednoducho. Ty stretávaš všetky svoje kamarátky zo škôlky alebo svoje sesternice, ktoré bývajú na Ťahanovciach?“

„No nie,“ priznala Majka.

„Tak vidíš. Jednoducho, každý z nás lietal iným smerom, a ako dobre viete, ja rád objavujem miesta za hranicami mesta“ vysvetlil Kaško a zasa vzlietol k povale.

Kaško sa zhora pozrel na svojich kamarátov, uvidel ich znudené pohľady a dostal ohromný nápad.

„Chcete sa s ním zoznámiť?“

„Teraz?!“ opýtali sa obaja súrodenci naraz.

„A kedy? Teraz je ten najlepší čas. Včera to už nestihneme a zajtra možno bude neskoro.“

Deťom zažiarili očká a trochu sa im od radosti rozklepali kolená.

„Ideme,“ rozhodne povedali obaja.

 „Počkajte, musím ale najskôr zistiť, kde sa teraz nachádza.“

Kaško vytiahol z vrecka akúsi malú rúrku, strčil si ju do úst a zapískal. Deti nepočuli nič, ale videli ako sa nad brezou roztriasli a obzerali všetky netopiere. Zjavne to, čo urobil Kaško, počuli.

„To je špeciálna píšťalka. Vyrobili sme si ju s Bukim, aby sme sa mohli kedykoľvek privolať,“ vysvetľoval Kaško, „už ho počujem.“

„Je kdesi pri zoologickej záhrade. Ideme?“

„Nepýtaj sa už toľko a poďme.“

Kaško zobral kamarátov do svojej dúšikovej náruče, zašomral zaklínadlo a už leteli.

„Tam je ZOO!“ ukazovala Majka Kaškovi.

„Nikoho tam nevidím,“ hundral si Kaško.

„Heeeej, Kaškooooooo, bratranček,“ ozvalo sa niekde z kopca pred zoologickou záhradou, „tu soooooom!“

Kaško s kamarátmi videli na kopci akúsi bodku, ktorá sa menila na ohnivú čiaru a postupovala rýchlo smerom dole.

„To bude on,“ ukázal smerom na ohnivú čiaru Kaško.

Prileteli na kopec. Pod nimi bola bobová dráha. Celá kovová.

„Čo je to?“ čudovala sa Majka.

„Bobová dráha. Ešte ste tu neboli?“

„Nie,“ odpovedal Maxík a opatrne si prezeral to čudo, ktoré sa mu veľmi páčilo.

„Chodili sme sa tu bobovať, počas roka, keď nebol sneh. Buki bol vždy najrýchlejší.“

„A Kaško vždy pomalší,“ ozvalo sa im za chrbtom.

„No lebo som trochu brzdil,“ vysvetľoval nevysvetliteľné Kaško, „chcel som vidieť, čo sa okolo mňa deje.“

Deti sa otočili a za nimi stál veľký, chlpatý duch, ktorý pripomínal skôr Yetiho ako človeka. Bol vysoký asi ako ich ocko, no z hlavu mu rástli rohy. Jeden však vyzeral ako lístok zo stromu a rovnako, sa tak aj správal.

,,Vau, ten je veľký.“ pomyslela si Majka, keď zbadal Bukiho.

,,Každý duch si mohol zvoliť podobu akú on chcel a tento je tak strašidelno-roztomilý“ doplnil jej myšlienky tými svojimi Maxík.

Buki natiahol ruku k Maxíkovi a Majke

„Volám sa Buki a som z rodu Dobroduchov.“

„Maxík.“

„Majka,“ podala Bukimu ruku a ten ju galantne pobozkal.

„Nejaká ste prekvapená, slečna. Tak sa správajú všetci mestskí duchovia.“

„Ako?“ opýtala sa prekvapená Majka.

„Galantne.“

„Aha. Tak potom sa mi galantnosť páči,“ povedala Majka a zasmiala sa.

„Tak toto sú tí tvoji kamaráti,“ obzeral si Majku a Maxíka Buki, „ páčia sa mi.“

„To si myslím, sú to najlepšie deti v Košiciach.“

„Tak vy tiež bývate v našom meste?“

Maxík a Majka prikývli.

„A tu ste ešte neboli?“

„Ešte nie,“ priznali sa deti.

„Nevadí, teraz ste tu a ešte k tomu s dvoma duchmi. Čo chcete viac?“

„Chceme sa previesť s vami na boboch,“ vyhŕkol Maxík.

„No ako chcete. Len si musíte vybrať rýchlosť,“ zažmurkal na Kaška Buki.

„Ako vybrať?“ nechápala Majka.

„Chcete letieť, alebo sa len tak previezť?“ ozrejmoval Kaško.

„Chceme letieť!“ vybuchlo z Maxíka.

„Letieť?“ Majke sa otvorili oči a bolo v nich vidieť trošku strachu.

„Neboj sa, keď to bude rýchle zatvoríš oči a ja ťa objímem,“ uisťoval ju brat.

„Sľubuješ?“ chytila ho za ruku Majka.

„Sľubujem,“ Maxík zdvihol do výšky ukazovák a prostredník, „a okrem toho, dávajú na nás pozor dvaja duchovia.“

„To je pravda,“ zamyslela sa Majka.

„Tak ako?“, opýtal sa Buki, ktorý si za ten čas, ako sa Majka s Maxíkom dohadovali, niečo šepkal s Kaškom.

„Lietať!“ potvrdila Majka.

„Dobre, ale musíte nám niečo sľúbiť,“ nahol sa k deťom Kaško.

„Čo?“

„S nami tu môžete lietať, ale keď sem pôjdete sami, dáte si pozor a pôjdete len tak rýchlo, aby sa Majka nebála.“

„Dohodnuté!“ sľúbil Maxík.

„Majka pôjde s Kaškom a ty, Maxík, pôjdeš so mnou.“

„Dobre.“

„Prví ideme my, Majka. Sadaj!“ Kaško ukázal Majke boby na dráhe.

Majka si sadla do bobov, Kaško si sadol za ňu. Pripútali sa.

„Bratranček, stojím dole a meriam ti čas,“ zažmurkal Buki.

„Teraz prehráš, bratranček,“ prehodil Kaško a dal si na oči pretekárske okuliare a na hlavu pretekársku čiapku z 19.storočia.

„Uvidíme,“ usmial sa Buki a zletel dole.

„Pripraviť sa, pozor, teraz!“ odštartoval Kaška s Majkou Maxík a keď povedal štart zahral im na cestu na svojej harmonike.

Boby leteli ako bláznivé. Majka mala niekedy pocit, že nejdú vo vyhradených mantineloch, ktoré nepustia boby napravo ani na ľavo. V jednej chvíli aj zatvorila očká. A vtedy zacítila prudké zastavenie.

„Hmmmm, dobre, bratranček, dobre,“ uznanlivo zahmkal Buki, „zatiaľ tvoj najlepší čas.“

„To si myslím. Leteli sme ako víchor, však Majka?“

„Ako víchor,“ zopakovala Majka.

„Páčilo sa ti to?“

„Bolo to nádherné,“ odfúkla si Majka, „nabudúce ale pôjdem s Maxíkom alebo s mamkou a budeme aj trochu brzdiť. Tak si to asi lepšie užijem.“

„Nabudúce môžeš, dnes to ale boli preteky,“ poklepal ju po ramene Kaško, „a bola si skvelá,“ zašepkal jej ešte do uška.

„Ty ostaň dole, bratranček , a ja idem k Maxíkovi,“ rozdeľoval úlohy nedočkavý Buki, „Majka, pôjdeš nás odštartovať?“

„Rada.“

„Výborne. Tak poď.“

Buki zobral Majku do náručia a už leteli.

„Máš rovnaký letecký štýl ako Kaško.“

„Veď sme jedna dúšia krv,“ hrdo zasvišťal.

Buki si sadol za Maxíka, ktorý ho už čakal pripútaný v boboch.

„Pripravený Maxík?“

„Jasné!“

„Neboj sa, som za tebou.“

„Nebojím sa,“ povedal odhodlane Maxík a na posmelenie si zahral pochodovú vojenskú pesničku na svojej harmonike, „teším sa.“

„Majka, môžeš!“ zvolal Buki.

„Pripraviť sa, pozor, štart!“ Majka dopovedala posledné „t“ a Buki s Maxíkom už leteli.

„No to je rýchlosť,“ povzdychla si Majka, „určite vyhrajú.“

„Musíme trochu pridať, Maxík,“povedal v rýchlosti Buki.

„Dobre!“ odpovedal Maxík a chytil sa silnejšie.

A v tom sa to stalo. Buki akosi nedopatrením vyriekol formulku zaklínadla a boby sa vzniesli do vzduchu.

„My letíme, Buki!“ vykríkol Maxík.

„To sa ti len zdá,“ kričal spokojný Buki, „to je tou rýchlosťou.“

„To nie je rýchlosťou, pozri sa dole!“

Buki sa pozrel dole a tam uvidel dve ťavy, ktoré sa prekvapene pozerali na čudo, ktoré nad nimi letelo.

„Asi máš pravdu Maxík.“

„Asi?“ pozrel sa Maxík vyčítavo na Bukiho.

„Dobre, dobre, určite máš pravdu. Priprav sa na pristátie.“

Buki zabrzdil boby a pomaly pristávali na zem.

Za ten čas Kaško čakal dole pod bobovou dráhou. Pozrel sa na hodinky a predniesol:

„Víťazstvo je už naše! Majkááááá, vyhrali sme!“

„Kaškooooo, Buki s Maxíkom odleteli!“ kričala z plného hrdla Majka a bežala dole okolo dráhy.

„Čo?“ nechápal Kaško.

„Leteli smerom k zoologickej záhrade.“

Kaško zobral Majku a leteli za Bukim a Maxíkom.

„Nikde ich nevidím,“ znepokojene ševelil Kaško.

„Pozri tam sú- práve pristávajú, aj s bobami,“ ukazovala Majka nad nádherné stromy.

„Ideme za nimi,“ rozhodol Kaško.

Kaško s Majkou leteli tým smerom, kde videli pristávať boby. Pristáli pri našich letcoch a Kaško spustil:

„Myslím, že sme to s Majkou vyhrali!“

„Psssst,“ utišoval ho Buki.

„Ako psssst, vyhrali sme alebo nie?“ rozohňoval sa Kaško.

„Ja neviem. Myslíš, že je možné, aby sme leteli tak rýchlo, že sme sa dostali do minulosti?“ opýtal sa tak divne Buki.

„Do minulosti?“

„Do akej minulosti?“ opýtala sa ticho a trošku vystrašene Majka, lebo si spomenula, že vyleteli na vychádzku len na chvíľočku a mamka ich môže hľadať. Na bobovej dráhe by ich možno našla, ale v minulosti?

„Do ďalekej minulosti,“ zašepkal Buki.

„A prečo šepkáš?“ opýtal sa, už teraz tiež šepotom, Kaško. V tom si všimol Maxíka, ktorý len tak stál, pozeral kdesi hore a mal otvorenú pusu a ani sa nepohol.

Buki pozeral tým istým smerom.

Kaško s Majkou sa tam pozreli tiež a tak ako Maxík a Bukli zamrzli. Na kopci stál tyranosaurus rex.

„Preleteli sme na boboch do praveku.“

„Ako je to možné?“ znepokojene sa pýtal Kaško.

„Neviem, ale vidíš to sám,“ odpovedal stále zarazený Buki.

„Pozrite sa tam,“ Majka potiahla za mikinu Bukiho a ukázala smerom k malému jazierku.

Všetci sa tam pozreli a zbadali ďalšieho dinosaura. Porozhliadli sa a zistili, že tých pravekých tvorov je tu viac.

„Prečo sa nehýbu?“ opýtal sa Maxík.

„Dobrá otázka, kamoš,“ zamyslel sa Buki.

„Poďme sak nim pomaly priblížiť,“ navrhol Kaško.

„Priblížiť?!“ ticho vykríkla Majka.

„Musíme. Niečo sa mi tu nezdá,“ trval na svojom návrhu Kaško.

Odrazu sa ozvalo dinosaurie zarevanie.

Všetci skočili za najbližšie stromy a čakali pohromu. Po chvíli Kaško s Bukim žmurkli na seba a vykukli. Dinosauri boli na tom istom mieste.

„Tak čo?“ opýtal sa Maxík.

„Ani sa nepohli,“ zadumane odpovedal Kaško.

„Je to divné,“ zamyslel sa Buki, „ideme bližšie.“

„Vy počkajte tu,“ obrátil sa Kaško smerom k Majke a Maxíkovi.

Deti len prikývli.

Buki s Kaškom sa približovali k dinosaurom pomalým dúšikovským kroko-skokom.

„A máme ťa!“ zvolali obaja ako jeden duch, keď objímali tyranosaura rexa okolo krku a chvosta.

Ten sa však ani nepohol.

„Čo je to?“ začudovane si obzerali stále stojaceho dinosaura.

„Je to….. Ja už viem,“ tľapol si dlaňou po čele Buki, „my sme teraz v zoologickej záhrade v Košiciach.“

„A to v nej máme dinosaurí park. Jeden z najkrajších na Slovensku. Deti tu môžu chodiť a učiť sa, ako to v druhohorách vo svete vyzeralo,“ vysvetľoval Kaškovi Buki.

„A toto sú len….“

„Atrapy?“ skočil Kaškovi do reči Maxík.

„Presne tak,“ prisvedčil Buki.

„Sú perfektné. Naozaj som sa chvíľu bála, že sme sa preniesli o niekoľko miliónov rokov späť.“

„Ako ťa to mohlo napadnúť?“ potmehúdsky sa zasmial Buki.

„Sme tu s dvoma duchmi, ktorí majú radi zábavu, radi cestujú, súťažia na bobovej dráhe….“

„Dobre, dobre…“ ukončili Maxíkovu reč Buki spolu s Kaškom.

„Môžeme sa tu prejsť?“

„Poďte!“

Deti sa s dúšikmi prechádzali po dinoparku, obdivovali nádherné napodobeniny dinosaurov, ktoré tu síce nikdy nežili, ale niekde na svete sa presne takéto prechádzali.

„Žijú ešte aj dnes dinosaury?“ opýtala sa Majka, obdivujúc malého dinosauríka.

„Samozrejme,“ odvetil Kaško.

„Čože?“ prekvapene zvolali deti.

„Napríklad taký krokodíl alebo korytnačka alebo veľryba,varan alebo pštros. To sú potomkovia dinosaurov,“ vysvetľoval Kaško.

„To fakt?“ neveriacky si obzerala dúšikov Majka.

„Poďte,“ zavelil Buki.

Dúšikovia zobrali deti za ruky a už letia cez bránu do ZOO.

„Pozrite si tohto pštrosa alebo tamtoho emu.“

Deti sa pozerali, pozerali.

„Predstavte si ich asi päťkrát väčších s veľkými pazúrmi a obrovským zobákom,“ pomohol im Kaško.

„Máš pravdu!“

„Pozri sa tam dole na toho tigra,“ Buki ukázal na tigra, ktorý si práve olizoval obrovskú tlapu.

„Predstav si, že mu na krajoch papule rastú malé kly, alebo že  má väčšiu srsť.“

„Takto som sa na zvieratká, ktoré sú u nás v ZOO niky nepozrel,“ priznal sa Maxík.

„Tak to môžete teraz skúsiť.“

Maxík s Majkou behali po ZOO a zisťovali, ktoré zviera má akého pravekého predka. A že sa teda nabehali. Veď košická ZOO je najväčšia na Slovensku a jedna z najväčších v Európe.

Deti si prezreli hadov a plazy, dravé vtáky, exotické zvieratá ako lamy, ťavy, zebry a ďalšie.

Ani si nevšimli kedy a na oblohe sa objavil mesiac.

„Mali by sme ísť domov, čo keď nás bude hľadať mamka,“ navrhla Majka, ktorá si všimla mesiac ako prvá.

„Máte pravdu. Ideme domov,“ súhlasili duchovia.

Dúšikovia vzali deti za ruky a o chvíľu boli doma.

Deti si ľahli do postelí a hneď zaspali.

Buki s Kaškom sedeli na okne a pozerali na mesiac.

„Máš super kamošov,“ prehovoril Buki.

„Ja viem. Môžeš prísť kedykoľvek a zabaviť sa s nami.“

„Mám dosť povinností vieš, teraz sprevádzam deti po celých Košiciach a spoločne zbierame nálepky, ale stačí zapískať, a keď budem môcť, priletím, pribehnem, zjavím sa.

A my dvaja si môžeme kedykoľvek, keď tvoji kamaráti zaspia, dať preteky na bobovej dráhe.

Alebo v mestskom parku alebo….“

„Kdekoľvek v našom super meste,“ zastavil Bukiho návrhy Kaško.

,,V mojom super meste!“ zasmial sa Buki a zabŕdol lakťom do Kaška.

Zapozerali sa na vežu Dómu svätej Alžbety.

„Vybrali sme si dobré miesto na život.“ zašepkal Buki.

„A ešte lepší kraj!“ doplnil ho Kaško.

,,To si píš!“

„Dobre, píšem.“

Štuchli do seba a ticho sa smiali, aby nezobudili Maxíka s Majkou.

Spoznajte Dobroducha Bukiho aj vy! Spolu s košickým detským pasom objavíte 21 zábavných lokalít v meste Košice.

Košický detský pas je venovaný všetkým smelým a zvedavým cestovateľom, ktorých zaujíma každé dobrodružstvo a objavovanie nových miest. Hlavnou postavou je dobroduch Buki, ktorý tieto miesta pozná naspamäť a vaše deti posprevádza nezabudnuteľnými zážitkami napríklad v DinoParku, Zoologickej záhrade Košice, na Košickej detskej historickej železnici a na mnohých ďalších.

Okrem iného vám Buki prezradí aj praktické informácie o každej zastávke a položí bonusové otázky, vďaka ktorým môžete získavať odmeny! Pas na vás čaká vo Visit Košice Infopointe, vybraných hoteloch alebo vo Visit Košice Cyklokiosku.

Spoznajte čarovné miesta z príbehu

Rozprávkové novinky

Chcete byť vždy v strehu a vedieť o každej akcii vo vašom okolí či získať aktuálny tip na skvelý výlet? Nechajte nám svoj email a nič podstatné zo sveta Haravara vám neujde.
Košice Región Turizmus,
Hlavná 48,
040 01 Košice, Slovakia