Bol taký obyčajný sychravý deň.
„Mohli by sme si zájsť do nejakého múzea alebo cukrárne,“ navrhla Majka.
„Alebo do cukrárne, alebo múzea,“ žmurkol na Kaška Maxík.
„Alebo by sme mohli zájsť aj do múzea, aj do cukrárne. V krajine Haravara máme veľa nádherných múzeí, hradov, kaštieľov, ale aj dobrých cukrární. Boli ste už v múzeu pod zemou?“ opýtal sa detí Kaško.
„Pod zemou?“ začudovala sa Majka.
„Áno, tu v Košiciach,“ spresnil Kaško.
„Aha, viem, kde je to múzeum, ale ešte sme tam neboli,“ priznal sa Maxík.
„Tak ideme do múzea pri dnešnej dolnej bráne a potom si dáme skvelú zmrzlinu!“ navrhol Kaško deťom.
„Výborne!“ vykríkli deti, až Kaškovi spadla z hlavy jeho dúhová baretka.
Deti sa pobalili rýchlejšie, než by si dolízal malú zmrzku.
Maxík si zase zbalil nejaké nástroje, ktoré mamka nazývala haraburdy. Kaško vytiahol z vrecka turistický klobúk s pierkom a Majka, ako obyčajne, ružovú sukničku a turistické topánky.
Vošli pod zem do múzea. Bolo tam príjemne.
„Predstavte si, že toto boli kedysi košické hradby, ktoré chránili mesto pred nepriateľmi. Koľko prachu a hliny sa tu za tých niekoľko storočí usadilo,“ deti sa len obzerali a neverili svojim očiam.
Snažili sa predstaviť si, ako tu pred mnohými rokmi stáli iné domy a ako tu frčali koče s koňmi.
„Čo je toto?“ opýtal sa zrazu Maxík.
„To bude asi nejaká časť starého domu,“ zauvažoval Kaško.
„Nie, myslím to, čo tu trčí zo zeme,“ ukazoval Kaškovi čosi v zemi.
„To nie je kábel, ale akýsi obal.“
Pomaly vybrali obal zo zeme a otvorili ho. Takmer odpadli. Bola to mapa krajiny Haravara. Na nej bol krížik na mieste, kde bolo napísané Rožňava. A pod krížikom nadpis – TU POKLAD BAŇA.
„Poklad! No, myslím, kamaráti, že vymeníme múzeum aj cukráreň za hľadanie pokladu.“
Deťom sa v očiach objavili hviezdičky a iná možnosť jednoducho nebola – hneď utekali na stanicu a sadli na prvý vlak do Rožňavy.
„V Rožňave a v okolí sa ťažilo bohatstvo našej zeme. Bolo tu množstvo baní a baníkov. Mal som praprapraprastrýka, ktorý učil baníkov používať prvýkrát dynamit. Keď je ten poklad v bani, môže byť len na jednom mieste. Bane sú už dnes zatvorené, ale všetky dobré veci preniesli do baníckeho múzea v Rožňave. Poďme tam!“
„A ja som si brala turistické topánky!“ ľutovala Majka.
„Možno ich ešte budeš potrebovať,“ potmehúdsky sa usmial Kaško.
Najprv prešli jedno múzeum, kde si obzreli staré listiny a fotky, v druhom preskúmali stovky džbánov, krčahov, panvíc, kotlov, kotlíkov, truhlíc, dokonca aj nádherný starý bicykel s jedným kolesom väčším a druhým menším, až prišli do najstaršej stavby postavenej preto, aby sa v nej vystavovali banícke predmety.
A tam veru aj boli kadejaké parádne veci a predmety, ktoré používali baníci. Keď sa však Maxík pozrel na jedno nádvorie múzea, zbadal obrovský valec.
„Fuu, tak toto si pamätám. Toto je parný valec. Tuším tretí najstarší na celom svete. Paráda!“ pochválil Kaško Maxíka za nález a vybrali sa obzrieť si valec zblízka.
„Moment!“ zastavil deti Kaško a vletel do dutého valca. O pol minúty bol späť aj s akousi tubou. Otvorili ju a v nej bola ďalšia mapa.
Samozrejme, aj s krížikom a s nápisom POKLAD TU.
„Pozrite sa! Začiarknutý je hrad Turňa. To je neďaleko!“
„Hrad a poklad, to už znie lepšie,“ rozohnila sa Majka.
Predstavila si hrad, princezné, princov, rytierov. Popri tom snívaní sa akosi dostali všetci na stanicu v Rožňave.
A tak Kaško s kamarátmi sadli opäť na vlak a dostali sa do dedinky Turňa, odkiaľ sa dostali až na hrad. Počas cesty si Kaško zasa trošku zaspomínal.
„Vidíte tamtú vežičku? No, teda to, čo z nej ostalo. Na tej veži bola stále stráž. Tam za tým kopcom je Maďarsko a toto bola jedna z hlavných ciest. Z tohto hradu nás predkovia bránili pred Tatármi aj Turkami, lebo z veže bolo vidieť nepriateľa na veľkú vzdialenosť. Akokoľvek sa snažili, ale Turkom sa neubránili. Dobyli hrad a vládli tu veľmi dlho. Viete si predstaviť, že tu neďaleko boli hranice Turecka? Toho Turecka, kam dnes chodíte na dovolenky k moru,“ vysvetľoval Kaško a deti hltali každé jeho slovo.
„Turci hrad obsadili, ale nezničili. Len tu žili. Zničili ho domáci v jednom povstaní.“
„Taká škoda!“ posmutnela Majka, keď si predstavila, aká to bola krása a ako sa tu kedysi žilo.
„Nezostalo z neho už veľa, ale zato teraz slúži dravým vtákom.“
„Tak tu niekde by mal byť náš poklad,“ obzrel sa okolo seba Maxík.
„Kde začneme?“ opýtala sa Majka.
„Čo začneme?“ nechápal Kaško.
„No kopať!“ povedali naraz Maxík aj Majka.
„Kopať? A čím?“ prekvapil ich Kaško otázkou.
Vtedy si uvedomili, že rukami asi poklad nevykopú. Skúmali mapu ešte raz, aj tretíkrát, či na nej nenájdu nejakú ďalšiu indíciu.
„My sme si to zle pozreli. Krížik nie je na hrade Turňa, ale na nápise Silická Jablonica!“ zvolal Maxík.
„Tá je tamto, pozrite! Nepôjdeme autobusom, ale poletíme!“ rozhodol Kaško.
A len čo to dopovedal, už leteli.
„Tu niekde nad dedinou je jediné miesto, kde môže byť zakopaný poklad.“
A naozaj. Nad dedinou na lúke a v malom lesíku bolo niekoľko veľkých kôp kameňov.
„Tieto skaly tu ukladali dávno ľudia, aby si ohradili pozemky. A aj vtedy, keď čistili zem, museli niekde ukladať kamenie. Poďte, pohľadáme poklad!“
„Jááj, čo to je?“ skríkla Majka a ukázala plochý kameň Kaškovi a Maxíkovi.
„To sú odtlačky amonitov a toto tu sú odtlačky pravekých červov. Tieto odtlačky amonitov sú najstaršie nielen v našej krajine Haravara, ale sú jedny z najstarších v Európe,“ opäť poučoval Kaško.
„Tak toto je ten poklad?“ zauvažoval Maxík.
„Pochybujem,“ neveriacky odpovedal Kaško a klepkal nervózne po kameňoch.
Zrazu jeden kameň vydal zaujímavý zvuk. Niečo ako dutý hudobný nástroj. Kaško ho zobral a všimol si malú dierku. Vopchal do kameňa prsty a roztvoril ho ako mušľu.
Vybral z neho mapu a začali sa veľmi smiať. Aj na nej bol krížik a aj na nej bol nápis POKLAD a aj na nej bolo mesto. Ale bolo tam aj niečo iné. Na druhej strane bolo napísané:
DIVADELNÉ PREDSTAVENIE – HĽADANIE POKLADU
Ďalej už nečítali. Všetky tie mapy boli plagáty alebo rekvizity z divadla, ktoré hrá pre dospelých aj pre deti. Pravdepodobne zopár vecí po ceste postrácali.
Nad Silickou Jablonicou aj nad hradom Turňa už pomaly zapadalo slnko. Naši hľadači sa preto vrátili späť do Košíc a Kaško kúpil každému výbornú trojitú zmrzlinu do sladkého kornútika. Máte aj vy svoju obľúbenú príchuť zmrzliny?
