Bol krásny deň. Majka s Maxíkom boli vonku pred domom a hrali svoju obľúbenú hru na princeznú a rytiera. Kaško bol už hodnú chvíľu za domom a sledoval ich.
„No teda, Maxík, ty si ale riadny rytier!“ pochválil Maxíka Kaško.
„A ty, Majka, princezná ako lusk!“ pokračoval v chválení.
Majka sa až trochu začervenala.
„Ako lusk, ako lusk, ale keby som tak na chvíľočku mohla byť skutočná princezná,“ povzdychla si.
„A ja rytier!“ udrel dreveným mečom po drevenom štíte Maxík.
„Vážne by ste to chceli?“ opýtal sa s počudovaním Kaško.
Deti pritakali.
„Poznám jedno miesto, kde je panské sídlo a tam by ťa možno mohli pasovať za rytiera a teba vyhlásiť za princeznú.“
„Tak poďme!“ radostne vykríkli deti.
Rýchlo sa pobalili, Kaško si nasadil starodávnu plátennú čiapku a sadli na autobus. Vystúpili po viac ako hodine v Kráľovskom Chlmci.
„Poďte, tam na kopci bývajú moji známi.“
Všetci sa vybrali na kopec. Žiadne panské sídlo tam ale nebolo.
„Asi sa tu niečo stalo. Pozrite, ostali z neho len múry.“
„Možno sa presťahovali do toho kaštieľa v meste, čo sme videli po ceste,“ zauvažoval Maxík.
„Dobrý nápad, Maxík,“ pochválila ho sestra.
Prišli ku kaštieľu, ale v ňom už tiež nikto nebýval. Zato tam mali nádherné moderné múzeum.
Maxík si aj trošku zahral na svojej malej gitarke - teda nie na gitarke, ale na ukulele, na harmonike a malom bubienku, lebo tam bola výstava o miestnych hudobníkoch.
Kaško sa nepokojne prechádzal po kaštieli. Pred obrazom miestneho gitaristu, ktorý práve zhodou okolností valil neskutočné rockové sólo na námestí v Chlmci, sa zastavil a zakričal: „Mám to! Poďte!“
„Ale kam?“ opýtali sa Maxík a Majka.
„Na námestie. Na fotke som videl, že na námestí majú všetkých kráľov, ktorí vládli Haravare, ale aj Slovensku a Uhorsku. Už viem, kto nám pomôže!“
Ani sa nenazdali a boli na malom peknom námestíčku a okolo nich stálo niekoľko sôch kráľov.
„Dávajte pozor,“ pošepol Kaško a začal tíško otvárať ústa. Z vrecka vybral akýsi prášok, hodil ho na sochu kráľa Štefana a mrmlal staré zaklínadlo.
Socha sa pohla. Maxík a Majka úplne zamrzli. Kaško sa uklonil.
„Pán kráľ, potrebujeme radu,“ úctivo prehovoril Kaško.
Takto ho ešte rozprávať nepočuli.
„A to ma preto budíš? Kvôli rade? To si mal zobudiť nejakého radcu!“ zlostil sa trochu starý kráľ.
„Vážený pán kráľ, prepáčte, že vás obťažujeme. Bude to len chvíľka. Tento mladý chlapec sa chce stať rytierom a táto mladá dáma sa chce stať princeznou. Pomôžte im, prosím!“ dokončil Kaško a kľakol si na kolená.
„Priveď tých mladých, odvážnych ľudí,“ zamrmlal kráľ.
Majka s Maxíkom predstúpili pred kráľa Štefana.
„Prečo by som to mal urobiť, dúšik?“ opýtal sa kráľ.
„Môžem pristúpiť bližšie?“ úctivo požiadal Kaško.
Kráľ len pokýval hlavou. Kaško pristúpil bližšie ku kráľovi a čosi mu šepkal do ucha. Kráľ len uznanlivo pokyvkával hlavou.
„Poďte bližšie!“ zvolal kráľ.
Chytil za ruku Majku a prehovoril.
„Odteraz si mojou adoptívnou dcérou. Budeš sa volať princezná Anna Mária!“ vážne predniesol kráľ Štefan.
Majka sa skoro rozplakala.
„A teraz ty, odvážlivec. Predstúp!“
Maxík prišiel až ku kráľovi.
„Kľakni si!“
Maxík si kľakol, kráľ Štefan zdvihol meč a pomaly ho dal Maxíkovi na plece. Bol taký ťažký, že Maxík skoro spadol na zem.
„Staň sa rytierom Maximiliánom.“
„Už som rytier?“ zašepkal Maxík.
„Ešte nie, ešte musíš urobiť púť po starej kráľovskej ceste a pokľaknúť pred ostatkami svätého Juraja, patróna rytierov,“ poučil Maxíka kráľ.
Maxík nechápavo otvoril ústa. Kráľ Štefan otvoril ústa tiež. Zazíval a stala sa z neho opäť socha.
„Ďakujeme,“ zašepkali deti.
„Ty si mu rozumel?“ opýtal sa Kaška po chvíľke Maxík.
„Musím si to v hlave ešte raz prehrať. Prejsť sa po kráľovskej ceste a pokľaknúť pred… jasné,“ zažiaril Kaško. „Za tamtým malým kopčekom je dedinka Leles. Tam nájdeme, čo hľadáme!“ zvolal Kaško a už ich nebolo.
V Lelese ich Kaško viedol okolo hlavnej cesty.
„Ale ja sa musím prejsť po kráľovskej ceste, Kaško.“
„Ver mi!“
Len čo to dopovedal, uvideli vedľa cesty stáť nádherný starý kamenný most.
„Tento most tu stojí už viac ako šesťsto rokov. Je to most, po ktorom viedla stará cesta do Kráľovského Chlmca. Teda kráľovská cesta. Stačí sa po nej prejsť. No a potom na konci pokľakneš. Na konci mosta nie, ale tam na konci tejto cesty. Pozri sa na kopec!“
V diaľke videli krásny kláštor a malý kostolík.
Maxík s Majkou prešli po kráľovskej ceste a pokračovali až ku kostolu. Vošli dnu. Aj tu, tak ako v Jasove, bolo mnoho malých barokových anjelikov a sôch, ktoré vyzerali, že sa už-už pohnú a vyletia do neba.
Na oltári za sklom boli podivné predmety v akýchsi malých starých škatuľkách.
„Tam sú ostatky svätých. Určite tam je aj Juraj,“ zašepkal Kaško do ucha budúcemu rytierovi Maximiliánovi.
A naozaj. Na jednej škatuľke s malou kostičkou bol nápis – svätý Juraj.
A tak Maxík v sprievode princeznej Anny Márie vykročil nádherným starým kostolom k oltáru. Pred ním si Maxík kľakol na pravé koleno.
„Pozrite sa, rytier Maximilián!“ zvolala Majka.
Maxík bol veľmi hrdý. Vedľa oltára našli malú chodbičku a na jej konci kaplnku s nádhernými maľbami na stene. Okrem iného tam boli aj malé anjeliky, ktoré hrali na rôznych nástrojoch.
Rytier Maximilián vytiahol z rytierskeho batôžka rytiersku píšťalku a začal pískať nádhernú pesničku. Princezná Anna Mária do toho svojím anjelským a princeznovským hlasom spievala.
Maxík s Majkou boli takí šťastní, že Kaškovi sa vôbec nechcelo odísť.
Ale museli, bol už večer.
Deti sa teda vrátili domov.
Maxík spal celú tú noc na chrbte, vypnutý ako statočný rytier a Majka sa iba usmievala na mesiac. Tak podivne, princeznovsky.
