Ako Kaško s Majkou a Maxíkom hľadali zamrznutého mamuta

Vypočujte si celý príbeh.

Kaško, Majka a Maxík sedeli doma v izbe a počúvali Kaškove rozprávanie o praveku. Práve bola reč o tom, ako lovili mamuty. 

Maxík počúval s otvorenými ústami. 

„Krajina Haravara nie je krásna, voňavá, roztancovaná a chutná len teraz v tomto čase, ona bola taká už veľmi dávno,“ dokončil svoje rozprávanie Kaško.

„Chcel by som raz vidieť mamuta,“ povzdychol si Maxík.

„Tak si pozri knižku,“ poradila mu Majka.

„Nie v knižke, ale živého,“ zavzdychal Maxík a dal si hlavu do dlaní, „ale tie už všetky vyhynuli, alebo pomrzli.“

„Pomrzli?“ zamyslel sa Kaško, ktorý nemal rád, keď boli jeho kamaráti smutní. „Počkaj, Maxík, viem o jednom mieste v Haravare, kde by sme možno zamrznutého mamuta mohli nájsť.“

„Fakt?“ zasvietili Maxíkovi očká ako semafor.

Kaško prikývol, z vrecka si vytiahol huňatú zimnú čiapku a nasadil si ju na hlavu.

„Tak poďme na to!“ skričali Majka s Maxíkom, keď videli, že to Kaško myslí vážne.

Sadli na autobus a frčali k Dobšinskej ľadovej jaskyni. Od autobusu ešte museli prejsť do strmého kopca a potom už šup do jaskyne plnej ľadu.

„Vyzerá to tu ako v rozprávke Soľ nad zlato alebo o Anne a Elze,“ rozplývala sa Majka.

„Ešte keby to tak bola rozprávka o živom mamutovi,“ prehodil Maxík hľadajúci zamrznutého mamuta, alebo aspoň zamrznutý mamutí chvost, alebo kel.

Kaško sa pozrel okolo seba a trošku si zaspomínal:

„Táto jaskyňa je stále iná. Tie kusy ľadu a kvaple sa menia podľa teploty. To je paráda. Keď to ešte nebola jaskyňa pre turistov, chodili sme sa sem korčuľovať a súťažiť v zadkošmyku.“

„V čom?“ začudovala sa Majka.

„V zadkošmyku. Sadneš si na nejakú hladkú podložku a šup po zadku dole ľadom.“

„To muselo byť super!“ 

„To aj bolo! Moja sesternica Hilda tak kričala, že sa odtrhli dva dvojmetrové cencúle a urobili v podlahe dve malé jazierka. A vieš, na čom sme sa korčuľovali?“

„Na čom?“ opýtali sa deti.

„ Na mamuťom kle.“

„Spomienky sú to síce krásne, ale mamuta tu asi nenájdeme, však?“ posmutnel Maxík.

„Asi nie,“ povedal pravdu Kaško, „zdá sa, že všetky stihli pred ľadom ujsť, alebo skončili v nejakej zmrzline.“

„Čože?!“ vypleštili oči deti, „v zmrzline? Chceš povedať, že…“

„Nie, nieee!“ zastavil ich Kaško a úsmevom naznačil, že to mal byť iba vtip.

„A mohol to byť taký super deň. Vidieť niečo, čo iní vidieť nemôžu,“ povzdychol si Maxík.

„Počkaj, počkaj, ale to sa dá ľahko zariadiť. Nebude to síce mamut, ale neďaleko odtiaľ je jedno absolútne magické miesto.“

„Magické?“

„Najmagickejšie v Haravare,“ zopakoval tajomne Kaško a vytiahol z vrecka svoju najstaršiu čiapku, akú tam našiel. Trošku pripomínala čiapky, aké majú niekedy v rozprávkach strašidlá.

„Teraz vyzeráš ako strašidlo, alebo taký rozprávkový duch,“ polichotila mu s úsmevom Majka.

„To si myslím, veď aj ideme do rozprávky. Teda do dediny, kde sa narodili rozprávky. Do Slavošoviec.“

Než sa deti nazdali, boli tam, lebo Kaško zasa použil jedno zo svojich kúziel. V Slavošovciach ich doviedol k úplne obyčajnému malému domu a začal tajomne šepkať:

„Počuli ste už niekedy o Emanuelovi?“ 

„Nie, kto je to?“ zaujímali sa pošepky deti.

„No, my, kamaráti, sme ho volali Emanuel, to bolo jeho druhé meno. Vy ho asi poznáte ako Pavla Dobšinského.“

„Samozrejme, rozprávkar! Učili sme sa o ňom v škole a rodičia nám čítali jeho rozprávky!“ skríkli nadšene deti.

„No, on nebol len rozprávkar. Rozprávky, ktoré zbieral, pôvodne neboli rozprávky. Najprv ich nazval povesti a deti tie povesti počúvali len vtedy, keď si ich dospelí rozprávali nahlas.“

„Rozprávky boli pre dospelých?“ začudovane sa pýtal Maxík.

„To si píš. A viete, ako sa k nim Emanuel, teda Paľko, dostal?“

„Zbieral ich medzi ľuďmi, to vie aj malé decko.“

„Veď hej, ale aby vedel, kde má zbierať, kam má ísť, musel poznať...“ Kaško sa na chvíľu odmlčal a ukázal na malý domček pred nimi.

„Tu v tomto dome sa Paľko narodil a práve tu už asi 120 tisíc rokov žije rodina duchov Samkovcov.“

„V tomto dome?“ zvážneli deti. 

„A žijú tu aj dnes?“ trochu s obavami sa opýtala Majka.

„Preto som vás sem priviedol. Oni vám ukážu bytosti, ktoré ešte nikto nevidel. Teda okrem nich, mňa, mojej rodiny a Ema… Paľka.“

Kaško vybral z jedného vrecka, ktoré mal špeciálne zatvorené na tri zipsy, malý prstienok. Nasadil si ho na prst a zaklopal na dvere v divnom rytme. Zrazu ich všetkých vynieslo kdesi hore k streche a okienku do podkrovia. Tam ich čakala celá rodina duchov. Keď zbadali, že je to ich starý kamarát Kaško, zvítali sa, začali sa bozkávať, objímať a vymieňať si čiapky. To duchovia robia, keď niečo oslavujú.

„Kaško, nevideli sme ťa asi sto rokov! Čo tu robíš? A kto je toto?“

Kaško im predstavil Maxíka a Majku, porozprával im o ich kamarátstve a potom sa nahol k dedovi duchovi a niečo mu šepkal. Dedo duch sa najprv mračil a potom sa už len usmieval.

„Vieš, ako dlho som tam už nebol? Ale s vami sa tam rád pozriem.“ Zrazu dedo tleskol a všetci stáli pred veľkým tunelom. 

„Poďte!“ volal ich dedo duch, „musíme prejsť týmto tunelom.“ 

Keď ním prechádzali, dedo čosi mrmlal vtom tunel začal meniť farby a akosi divne sa hýbať. Odrazu stáli v inom svete. 

„Tak toto sme ukázali malému Emanuelovi!“

„Oni ho poznajú ako Paľka,“ opravil deda Kaško.

„Tak Paľkovi Dobšinskému, keď bol malý a jednu noc nemohol prestať plakať. Rodičia mali veľa práce a nikto nebol doma. Mysleli si, že spí. A on tak strašne plakal a plakal. Tak sme ho zobrali sem.“

Kým dedo rozprával, začali sa diať zázračné veci nad hlavami im preleteli tri bosorky, v diaľke sa zjavil akýsi kopec a na ňom cintorín, kdesi bolo počuť, ako o seba narážajú meče, to sa isto bili akísi rytieri. 

Majka sa z ničoho nič rozbehla k lesu. 

„Víly!“ volala od radosti.

A naozaj. Na lúke tancovali tri víly. O minútu už boli štyri. Aj s Majkou.

Spoza Maxíka vyliezol obrovský vlk a než sa Maxík stihol naľakať, vlk prehovoril: „Neboj sa, chlapče, už som jedol,“ a odkráčal pokojne preč.

„Tak už viete, prečo sa dal Paľko do zbierania rozprávok. On vedel, že sú okolo nás. Vedel tiež, že všetky tie tajomné veci, ktoré často nevidíme, nám pomáhajú zvládnuť všetko ťažké, čo nás čaká v tomto svete. Preto spísal rozprávky. Aby nám pomáhali prežiť.“ 

Dedo duch sa zamyslel a ľahol si na trávu k hovoriacemu a tancujúcemu motýľovi.

Maxík a Majka sa na tomto magickom mieste vyšantili ako inak do neskorého večera, naháňali a hrali sa s vílami a trpaslíkmi, Lomidrevo im urobil malú jaskyňu v skale a zalietali si na metle. 

„Kde sa hrabe Harry Potter a jeho Nimbus!“ kričal nadšený Maxík.

Lenže starí duchovia musia tiež spať, a keď dedo duch silno zazíval a zašepkal niečo v podivnom jazyku, všetci stáli opäť pred Paľkovým domom. 

Duchovia sa rozlúčili a sľúbili si, že sa uvidia skôr ako o sto rokov.

Keď prišli deti večer domov, nevedeli zaspať. Pozerali na hviezdy a vymýšľali si svoje vlastné rozprávky. Možno raz napíšu knihu rozprávok pre také deti ako ony.

Nechce sa Vám čítať?  Pustite si nahrávku

Spoznajte čarovné miesta z príbehu

Rozprávkové novinky

Chcete byť vždy v strehu a vedieť o každej akcii vo vašom okolí či získať aktuálny tip na skvelý výlet? Nechajte nám svoj email a nič podstatné zo sveta Haravara vám neujde.
Košice Región Turizmus,
Hlavná 48,
040 01 Košice, Slovakia