Keď raz prídete do krajiny Haravara, prekvapí vás jedna vec. Nie je len krásna na pohľad, na dotyk, na počutie, ale aj krásne vonia a chutí. Všade tu rastie niečo, čo sa dá zjesť alebo upraviť na jedenie. Keby ste v krajine Haravara náhodou zablúdili, nebojte sa. Haravarská príroda sa o vás postará.
Jedného dňa dostali Majka s Maxíkom, tak ako takmer všetky deti na svete, chuť na dobrú čokoládu. Chceli ísť do obchodu, ale spomenuli si, že im mamka s ockom nenechali žiadne peniažky a ich úspory sú v pokladničke bez kľúčika. A okrem toho, pokladničky sa neotvárajú kvôli čokoládam. Sadli si na zem, pozerali na svoje pokladničky a predstavovali si tú najlepšiu čokoládu.
„Čo tu tak sedíte a mlčíte?“ ozval sa zrazu za ich chrbtom Kaško, ktorý pristál pred malou chvíľkou na okne.
„Ahoj,“ odpovedali zamyslené deti, „nič sa nestalo, len sme dostali chuť na čokoládu a nemáme peniažky.“
„Ja síce peniažky mám, no čokoládu vám tu nekúpim,“ povedal tajuplne Kaško, ešte stále sediac na okne detskej izby.
„Prečo?“ opýtali sa prekvapene deti.
„Pôjdeme si po ňu do jedného mestečka, kde ju robia fantastickú!“
„Je to ďaleko?“ ožili Maxík s Majkou.
„Je to neďaleko, tu, v našej krajine Haravara.“
Kaško si prehľadal vrecká a vytiahol smiešny čierny klobúk – cylinder.
„Varenie a jedenie čokolády je vážna vec,“ odpovedal Kaško na nechápavé pohľady detí, „poďte!“
Natešené deti vzal na stanicu, odkiaľ sa vlakom dostali do mestečka Trebišov. Je to mestečko s najdlhšou hlavnou ulicou v Haravare. A na jednom konci tej cesty stojí čokoládovňa.
„Tááák, tu je to. Cítite tú vôňu?“
„Paráda!“ zvolali šťastné deti.
Kúpili si štyri tyčinky, tri čokolády, dva dezerty. Teta, ktorá im to predávala, sa na nich usmiala a dala im ako darček tabuľku horkej čokolády.
„Toto je pravá čokoláda,“ povedala, kým deti nenásytne ovoniavali čokoládové cukrovinky.
„Moment, moment,“ zamyslel sa Kaško, „čokoláda sa nebude jesť len tak na prechádzke. Ukážem vám krásne miesto, kde kedysi býval môj kamoš Andy.“
„Andy?“
„No, volal sa Andrássy, ale kto by vyslovoval také dlhé meno? Býval v krásnom kaštieli, tu neďaleko. Tam si spapkáme čokoládku.“
Keď prišli ku kaštieľu, Kaško zistil, že vo vnútri je múzeum a v múzeu sa čokolády nejedia. Obzreli si všetky expozície, ale čokoládu mali stále celú.
„Vyjdeme týmto zadným vchodom,“ zahlásil Kaško, „ak to nezmenili, mal by tu byť nádherný park s labyrintom.“
A naozaj. Keď vyšli vonku na terasu kaštieľa, pred nimi sa rozprestieral nádherný park s kríkmi ostrihanými do tvaru labyrintu a množstvo krásnych stromov.
„Je to nádherné!“ zvolala Majka.
Sadli si teda na kraj nádherného labyrintu a pustili sa do čokolády.
Zjedli všetko, ale horká čokoláda ostala celá.
„Viem, prečo mi tá teta povedala, že je to najlepšia čokoláda. Lebo táto sa dá uvariť,“ zamyslene hundral Kaško a zasa o niečom špekuloval.
„Uvariť?“ prekvapene zvolali Majka s Maxíkom.
„Jasné. Uvaríme si čokoládu a budeme ju piť, ha!“ rozhodol sa Kaško.
„Paráda! Ale kde si ju uvaríme?“
„Pssst! Nejde nikto?“ opýtal sa tajomne Kaško.
„Nikto,“ odpovedali deti šepotom.
„Dobre,“ Kaško začal prehľadávať svoje vrecká a v jednom našiel plechový hrnček a malé tégliky so smotankou, aké dostávajú dospelí ku káve.
„To sa mi zvýšilo, keď som si chcel doplniť energiu. Ja pijem kávu bez smotany,“ vysvetlil deťom Kaško tento svoj vreckový nález.
Položil hrnček na kameň a začal mrmlať. Kameň sa pomaly farbil do červena.
„Podajte mi čokoládu!“
Deti podali Kaškovi horkú čokoládu. Ten ju hodil do plechového hrnčeka, postavil ho na horúci kameň, primiešal smotanu a čokoláda sa začala pomaly roztápať.
„Maxík, priprav poháriky!“ volal nedočkavo Kaško.
Maxík zalovil vo svojom batôžku a vytiahol dva papierové cestovné poháriky a malú lyžičku.
Lyžičku podal Kaškovi, aby mohol čokoládu miešať.
„Už to bude!“
Kaško ešte ochutnal čokoládku a trochu sa zaškeril.
„Niečo tomu chýba,“ uvažoval.
„Mamka dáva do všetkého, čo varí, korenie,“ poradila Kaškovi Majka.
„Korenie do čokolády?“ zadivil sa Maxík.
„Jasné! Pamätám si, že tam išlo korenie, ale už neviem aké. S Andym sme varili čokoládu pred viac ako sto rokmi tu v parku. A korenie sme uložili...“ Kaško sa rozhliadol okolo seba a usmial sa tým svojím dúšikovským úsmevom.
„Čakajte ma tu!“
Rozbehol sa cez nádherný park, ktorý práve voňal ako klobása, lebo v ňom rástol medvedí cesnak. Prešiel okolo vodnej priekopy a dostal sa až k malej bielej vežičke.
„Tam sme to schovali! Už si spomínam.“
Obzrel sa, či niekto neprichádza. Vzduch bol čistý, a tak prešiel cez steny do mauzólea a po chvíli vyšiel s malými vrecúškami.
„Mám to!“ ukázal vrecúška Majke a Maxíkovi, „boli v mauzóleu.“
Deti sa naňho nechápavo pozreli.
„Mauzóleum je… to je…“ hľadal Kaško slová, „je to taká vežička, kde ležia Andy a jeho rodina.“
Kaško nasypal korenie do čokolády, ešte raz ju poriadne rozohrial a nalial do pohárikov.
„Poďte!“
Podišli k vodnej priekope, sadli si na lavičky a pozorovali červené ryby a lekná. Pritom pili tú najlepšiu čokoládu.
„Prečo je tu tá priekopa?“ opýtala sa Majka.
„Bol tu niekedy hrad. Vodný hrad. Tamtá stena je z neho. Mal také smiešne meno – Parič. A tá priekopa ho chránila pred nepriateľmi,“ vysvetľoval Kaško.
Všetci chlípali najlepšiu čokoládu na svete, ktorá voňala ako Turecko, v krásnom parku, ktorý voňal ako klobása.
Začali sa na tom schuti smiať. Tak tu presedeli a presmiali sa až do večera, keď už museli ísť späť domov.
Po ceste sa Majka opýtala Kaška:
„Chcela by som tu zobrať mamku s ockom, ale neviem, čo by tu robili, keď oni čokoládu nepijú.“
Kaško sa na chvíľu zamyslel.
„Tu neďaleko je Veľká Tŕňa. Je to taká dedinka a všade okolo rastie to najlepšie hrozno. A z neho sa tu robí vynikajúce víno a rôzne iné nápoje. V každom kopci sú ukryté kamenné chodby a pivnice, do ktorých sa dá vojsť a navyše vás tam aj pohostia.“
„To by sa rodičom páčilo,“ potešila sa Majka.
„Nabudúce zoberieme aj mamku s ockom,“ plánovali si deti a pomaličky zaspávali.
