Kaško mal výbornú náladu. Vonku bol december. Všade mrzlo. Mráz kreslil v noci na okná bytov, domov a áut. Kaško lietal od okna k oknu a pozeral sa, čo všetko mrazík nakreslil. Našiel lúku plnú kvetov, oblaky v búrke, oblaky so slniečkom, slona s mravcom, pavúka v sieti a mnoho ďalších nádherných mrazivých kresieb. Ani nevedel, kedy sa dostal k oknu, za ktorým mali svoju izbičku Maxík a Majka. S úsmevom sa priblížil k oknu, pozrel sa naňho a skoro dostal infarkt.
„Čo je to?“ preľaknuto vykríkol Kaško.
Pozrel sa ešte raz do okna a preľakol sa ešte viac. Na celom okne boli namaľované kvety, ktoré vytvoril mrazík. V strede okna boli dva vydýchané kruhy, v ktorých boli tie najsmutnejšie detské oči.
Kaško sa priblížil pomaličky k oknu a trochu ustráchane sa opýtal:
„Kamaráti, čo sa vám stalo?“
Deti len vzdychli, štyri krát zaklipkali a dvakrát zagúľali očami.
„Muselo sa stať niečo naozaj vážne,“ ticho si zašomral Kaško.
Prišiel k oknu a preletel cez neho dnu ako pravý duch. Kamaráti sa ani nepohli, len si opäť spoločne vzdychli.
„Tak už mi poviete, čo sa stalo?“ naliehal na nich Kaško.
„No čo, čo,“ začal Maxík, keď sa obrátil od okna, „keď sme prišli do krajiny Haravara, tak nám dedko hovoril o tom, ako je tu krásne a aj o tom, aké sú tu nádherné zimy.“
„Pch, nádherné zimy,“ odfrkla do okna Majka.
„A čo sa vám nepáči?“
„Čo?!“ nechápavo sa opýtal Maxík
„Chýba nám tu sneh!“ otočila sa Majka od okna. „Každý rok sme sa chodili sánkovať, šmýkať, stavať snehuliaka, guľovať.“
„Všetko bolo nádherne biele,“ pokračoval Maxík.
„Aha,“ pochopil Kaško, „no viete to nie je len tak.“
„Čo nie je len tak?“ opýtala sa nechápavo Majka.
„No, sneh. Ten pravý najlepší snehuliakový sneh vyrábajú anjelici so svojho cukrového ľadu,“ vysvetľoval Kaško.
„Čo?“ otvorili oči ako vráta do múzea deti.
„Veď to vie každý malý dúšik,“ nerozumel ich prekvapeniu Kaško, „že keď nepadá sneh znamená to len jedno.“
„Že sú anjelici leniví,“ posmešne dodal Maxík.
„Ale kdeže. Len to, že im nikto nedal na dohodnuté miesto tie pravé anjelské medovníčky na pocukrovanie.“
„A to sú aké, tie pravé anjelské medovníčky a kde je to dohodnuté miesto?“ zisťovali deti.
„To sú medovníčky pripravené z pravého medu a podľa starodávneho receptu tety Márie,“ poúčal Kaško.
„Paráda,“ potešili sa kamoši, „med kúpime v obchode a recept od nejakej tety Márie zoženieme tiež.“
„Hahaha,“ zasmial sa Kaško, „nie v každom obchode majú pravý med. Niekde je to skôr taký tekutý cukor. Najlepšie je nájsť med u nejakého uja medára.“
„A poznáš takého?“ pozrela sa spýtavo na Kaška Majka.
„Samozrejme. V krajine Haravara je ich niekoľko. Ale v takej dedinke Hrabušice urobili malý včelí raj.“
„Včelý raj?“ neverili deti.
„No,“ pokračoval Kaško, „majú tam úle, hotel pre včely, najkrajšie lúky široko ďaleko a dobrých ľudí, ktorí sa o včielky starajú.“
„Znie to zaujímavo. Začali byť deti trochu veselšie, a myslíš, žeby sa tam nejaký pravý med ešte našiel?“
„Určite. Veď je to včelnica. Keby nebola zima, tak by Vám tam ukázali aj vnútro úľov, alebo to, ako si včielky ukladajú nektár a robia med.“
„Hmmm, tak sa tam vyberieme na jar na výlet s rodičmi,“ zauvažoval Maxík, „ale teraz potrebujeme med na medovníčky.“
„Máš pravdu,Maxík,“ pridal sa k jeho úvahám aj Kaško, „na jar prídete s mamkou a ockom do včelnice za včielkami a my si tam teraz zaletíme pre dobrý medík. A po ceste sa zastavíme ešte na Spišskom hrade.“
„Na Spišskom hrade?“ nechápali deti.
„No jasné,“ vysvetľoval nechápavým kamarátom Kaško, „sú tam dve veci, ktoré potrebujeme. Recept a stará pec. Teda pec, ktorú postavili presne tak ako sa niekedy pece stavali. Preto medovníčky upečené v tejto peci anjelikom najlepšie chutia.“
„To myslíš naozaj, že pôjdeme na hrad piecť medovníčky?“ Majke skoro vypadli oči z jamôk.
„Myslím, tak teda poďme.“
Deti si obliekli najteplejšie veci, ktoré mali, na ruky si dali rukavice, Kaško im strčil trochu urýchľovača obecného a o chvíľu sa už vznášali nad Spišským hradom.
„Najprv ideme po med, potom do hradu,“ kričal na deti Kaško, keď videl, že deti by už najradšej pristáli.
„Pozri Maxík,“ ukázala prstom Majka dole pod seba.
„Tak to sme asi tu,“ povedal si popod nos Maxík a Kaško začal klesať k zemi.
Pod nimi boli v kruhu postavené rôzne podivné stavby, maľované kmene stromov a veľká brána. Pristáli.
„Tu je včelnica?“
„Nevidíte?! Tam sú úle,“ ukázal Kaško na maľované pene stromu, „tam je včelí hotel, tam brána..“
„Myslel som si, že je to nejaký starý indiánsky totem a to je úľ,“ divil sa Maxík, keď si úle prezrel bližšie.
„Ale kde je med?“ obzerala sa Majka.
„Vydržte,“ upokojoval ich Kaško.
Prišiel k jednému z úľov, pošúchal si ruky a cez malú škáru, ktorou na jar a v lete prelietajú včielky čosi zašepkal. V škáre sa objavila veľká včelia hlava s malou čiapočkou na hlave.
„Kaško?,“ zašepkala včelia hlava a zazívala, „si to naozaj ty?“
„Som to ja , vaše veličenstvo,“ úctivo sa prihovoril hlave Kaško.
„Prečo ma budíš?“ pozrela sa hlava káravo na Kaška.
„Prepáčte mi, ale potrebujeme dobrý med.“
„Dobrý med, dobrý med a na čo,“ vyzvedala kráľovná včela.
„Pozri sa okolo,“ ukázal na mrznúcu prírodu, „všade je mráz a žiaden sneh. Chceme pripraviť medovníčky pre anjelikov.“
„Aha,“ pochopila včelia kráľovná, „tak to je niečo úplne iné. Máme tu vo včelnici odložené medy pre našich najlepších priateľov a pre prípad, že by na jar narástlo málo kvietkov.“
„Mohli by sme z neho trošku dostať?“ opýtala sa Majka.
„To sú moji kamaráti Majka a Maxík,“ vysvetlil prekvapenej kráľovnej, „vidia duchov a počujú našu reč. Neviem prečo, ale je to tak.“
„Veľmi ma teší,“ mierne uklonila hlavu kráľovná. „Nájdite úľ s nakreslenou včelou a pod ním nájdete naše zásoby najlepšieho medu.“
„Ďakujeme,“ uklonili sa všetci kráľovnej.
„Zoberte si koľko potrebujete a príďte aj nabudúce., zavolal už z úľa, kde zašla zasa spať včelia kráľovná. „Ale už ma prosím nebuďte.“
Maxík s Majkou našli vo včelom raji , hneď vedľa malého prístrešku s rôznymi drievkami, úľ s namaľovanou včielkou a začali pod ním kopať. Po malej chvíli naďabili na malé hrnčeky plné medu. Zobrali si tri.
„Tak a teraz rýchlo na Spišský hrad.“
Za pár chvíľ doleteli k hradu.
„Je naozaj obrovský,“ zahľadel sa na prekrásne múry hradu Maxík.
„Je jeden z najrozsiahlejších hradov v okolí,“ kochal sa Kaško.
„Muselo to tu byť nádherné, keď tu ešte žili ľudia a hradné panie a boli tu bály, a plesy,“ rozbehla sa Majka, „a hostiny a tancovačky.“
„A keď sa tu piekli tie najlepšie koláče v okolí,“ zahlásil Kaško a ukázal na jednu zo zastrešených budov hradu a rozbehol sa k nej.
„Počkaj,“ kričali deti utekajúc za ním.
Otvorili malé dvierka a vošli dnu.
„OOOOOOO,“ otvorili ústa deti a stáli ako obarení. Boli v prekrásnej historickej kuchyni, v ktorej všetko voňalo, všetko hralo farbami, a to všetkými, od čiernej cez fialovú až po bielu. V starej piecke, ktorá stála v rohu horel oheň. Na pracovnom stole už boli pripravené drevené misky s voňavým korením a rôzne valčeky, misky, varechy.
Okolo piecky pobehovali akési biele postavičky. Keď vošli dnu, zastali a vrhli sa na Kaška.
„No konečne, kamoš,“ objali Kaška a dávali mu kuchársku zásteru, „už sme mysleli, že neprídete.“
„Keď poviem, že prídeme , tak prídeme,“ nasadzoval si Kaško na hlavu kuchársku čiapku. „Nie je nič dôležitejšie ako zachrániť biele Vianoce.“
„Presne tak,“ skričala malá biela dievčinka, „máš to?“
Kaško ťukol prstami a ukázal na Maxíka. Ten pochopil a hneď vybral tri fľašky medu.
„Toto sú moji kamaráti, hradní kuchári rodiny Zápoľských, ktorí vlastnili tento hrad ako jedni z posledných šľachticov,“ ukázal na nich len pokývaním hlavy smerom k svojim bielym kamošom, „Ondrej Jakub, Marína… s ostatnými sa zoznámte sami.“
Kaško, Jakub, Ondrej a Marínka si spojili ruky, niečo zašepkali do vetra a zjavila sa dušia knižnica. Vybrali si z nej knihu najstarších receptov pani Marie a začali.
Kým všetci pripravovali cesto, a potom z neho vykrajovali rôzne tvary medovníčkov, rozprávali Maxíkovi a Majke o Spišskom hrade. O to,m ako tu niekedy stála praveká osada, potom tu bývali Kelti a pred asi 800 rokmi postavili na tomto kopci hrad.
„Viedla tu významná cesta a hrad bol výborným miestom na obranu,“ vaľkal a rozprával Jakub.
„Potom na Slovensko, ale aj do celej Európy, vpadli mongolskí bojovníci a hrad sa ešte viac rozšíril, aby chránil celé okolie,“ pokračoval Ondrej, „potom ho prestavovali, zväčšovali, dostavovali ďalší jeho páni.“
„Až sa z neho stalo toto monumentálne dielo na skale,“ dokončila skrátenú históriu Marínka pri vykrojení posledného medovníkového domčeka.
„A naši páni si nemohli dovoliť vydržiavať celý tento hrad, tak sa presťahovali inde a hrad chátral,“ dopĺňal Kaško a vsádzal perníčky do rozohriatej pece.
„A tak sme sa tu usadili my, keď sme sa už stali duchmi,“ sadol si Ondrej na drevenú vyrezávanú stoličku.
„A kde odnesieme tie medovníčky, aby ich mohli anjelici pocukrovať?“ opýtala sa zrazu Majka a zakrútila noštekom, lebo po kuchyni sa niesla neodolateľná medovníkova vôňa, ktorá patrila k Vianociam ako stromček.
„No predsa do Betlehem, tam kde sa narodil malý Ježiško,“ len tak mimochodom prehodil Kaško.
„My pôjdeme do Betlehema?,“ neverili vlastným ušiam deti, „a ešte dnes?“
„No to je pravda,“ zauvažoval Kaško, „to by sme asi nestihli.“
Jakub zaťukal na stôl a tajomne prehovoril:
„Môžete medovníčky odniesť na akékoľvek miesto, ktoré sa volá Betlehem. Nemusí to byť Betlehem v Izraeli. Všetky miesta, ktoré sa tak nazývajú sú nejako s tým izraelským Betlehemom, kde sa narodil Ježiško, spojené.“
„Ale kde nájdeme také miesto?“ zúfalo sa pýtali deti a pozreli sa cez kuchynské okienko von na oblohu, kde slniečko už už zapadalo za kopce Tatier, ktoré bolo odtiaľ vidieť.
„Neďaleko hradu je akurát tak Jeruzalem,“ zašeptala Marínka.
„Jeruzalem, Jeruzalem,“ tuho rozmýšľal Kaško, „podajte mi mapu sveta.“
Dúšikovia zasa spojazdnili dúšiu knižnicu a otvorili mapu Izraela.
„Ukážte mi Betlehem,“ zavelil Kaško.
Vo vzduchu sa zjavila mapa Betlehema.
„Vidíte to,“ usmieval sa Kaško.
„No vidíme, ale ako nám to pomôže, že to vidíme?“
„Pozerajte sa pozorne,“ naliehal Kaško a usmieval sa ešte viac.
„Nerozumiem,“ škrabal sa po hlave Maxík a po nose Majka.
„Tu je Betlehem,“ ukázal na mapu Kaško, „a tu, hneď pri ňom je Jeruzalem. Je to ako jedno mesto. Tu kde sa jedno končí, druhé začína.“
„Stále tomu nerozumiem,“ začali sa po hlave škrabať už aj Kaškovi dúší kamaráti.
„Stačí, keď odnesieme naše medovníčky do spišského Jeruzalema a dáme ich na túto hranicu mesta a budú vlastne v Betleheme,“ ťukal do mapy Kaško.
„Ahaaaa,“ obžili všetci.
„A bude to fungovať?“ zapochybovala Majka.
„Uvidíme,“ zavrel Kaško knižnicu, „nemáme inú možnosť.“
Kým sa dopekali medovníčky deti sa dozvedeli niečo o Spišskom Jeruzaleme.
Pred viac ako štyristo rokmi tu v okolí bolo niekoľko kláštorov. A v kláštoroch boli aj veľmi dobré školy. Najlepšími učiteľmi vtedy boli takí mnísi, ktorí sa volali Jezuiti. A tí boli aj tu v okolí.
„Raz ráno sa jeden z mníchov vyštveral na vežu kostola v Spišskej kapitule a pozrel sa na krajinu s potokom, malými kopčekami, údoliami a skoro spadol zo strechy,“ pokračoval v Kaškovom výklade Jakub.
„Prečo?“ zvedavo zašepkal Maxík, „uvidel niečo strašné?“
„Nie,“ zasmiala sa Marínka, „predtým ako prišiel sem do Haravary, tak bol ten mních v Izraeli a prešiel aj Betlehem a Jeruzalem. No a keď sa pozrel na potôčik a na tie kopčeky uvedomil si, že to vyzerá ako v Jeruzaleme.“
„A tak tu postavili rôzne kaplnky a kostolíky. Presne tak ako stoja aj v Jeruzaleme na známej krížovej ceste,“ dokončil Kaško. „Postavili kúsok Jeruzalema aj tu v Haravare.“
„Fantastické!“ vyhŕkla Majka.
„Hotovooooo,“ veselo zvolala Marínka a už brali medovníčky z pece, dali ich do Maxíkovho batôžka a išli ku kostolu sv.Martina, ktorý stojí na mieste, kde sa v izraelskom Jeruzaleme odohrala posledná večera.
„Tak odtiaľ musíme ísť tam a tam a osemnásť krokov týmto smerom a mali by sme byť na hranici Jeruzalema a Betlehema,“ ukazoval smer vo vzduchu Kaško.
Prišli na opustené miesto na krásnej zimnej lúke. Položili na zem medovníčky, rozhliadli sa, či sa už nezbiehajú anjelíci.
„Tu už nič viac urobiť nevieme,“ zobral trasúcich sa od zimy kamošov Kaško za ruky a zaniesol ich na vlakovú stanicu. Tam si sadli na rýchlik do Košíc. Maxík s Majkou sedeli ako na ihlách a pozerali von oknom. Maxík siahol do jedného zo svojich vreciek a vybral drumbľu. Začal na nej pomaly brnkať. Drumbľa a pravidelné hrkotanie vlaku spôsobili, že deti za chvíľku spali.
„Vstávajte!“ šepkal im už hodnú chvíľu do ucha Kaško.
„ČO, už sme doma?“ otvorili oči deti a videli podozrivo sa usmievajúceho Kaška.
„Čo sa ti stalo?“ opýtal sa ho Maxík.
„Pozrite sa von oknom.“
Za oknom krásne snežilo. Deti vyšli von z vlaku a cestou domov už zanechávali stopy v bielom snehu. Zdalo sa im, že sneh vonia za medovníkmi. V posteli si predstavovali, ako anjelici jedia ich medovníky a snežia a snežia na celú zem.
Usmievali sa tak, že ešte aj ujo mesiac nemohol poriadne svietiť ale musel sa skryť za malý oblak, aby sa mohol za ním smiať.
