Ako Kaško stratil svoju zázračnú mincu

Vypočujte si celý príbeh.

Spoza kopcov v okolí hlavného mesta krajiny Haravara práve vychádzalo slnko. Bola neskorá jeseň. Deti ešte tvrdo spali. Všade okolo lenivá sobota. Do školy sa nešlo a na výlet s rodičmi asi tiež nie, lebo ocko chce kúpiť nové bicykle pre celú rodinu. No a to znamená, že od rána do večera ich bude zháňať spolu s mamkou.

V detskej izbe však bolo počuť nejaký hluk. Veci sa sami prekladali z miesta na miesto. Záclona sa sama odťahovala a zaťahovala. Knihy sa len tak vyberali z poličky a niekto neviditeľný v nich listoval. Spod Maxíkovej postele niekto začal vyhadzovať dávno stratené kocky, nedávno stratené kolesá od autíčka a zablúdenú plastovú korytnačku, ktorú deti dostali na niektoré narodeniny.

Majka sa začala mrviť v posteli. So zatvorenými očami si sadla na kraj svojej postele. Položila nohy na zem.

„Aaaaaaaau!“ vykríkla a zobudila aj Maxíka.

„Čo sa deje,“ vyskočil z postele Maxík a tiež zreval, „ Aaaaaaaaaau.“

Deti si šúchali svoje boľavé nohy a pozerali sa okolo seba. Všetko bolo poprehadzované. Na zemi ležali veci zo stola a niekto stále vyhadzoval spod postele veci, o ktorých si už mysleli, že sa stratili. Maxík stúpil na malé autíčko a Majka na svoju starú modrú sponku. Keď videli, že spod postele stále vyletujú nejaké zaprášené veci, žmurkli na seba a pomaly sa vyštverali na Maxíkovu posteľ. Tam sa prikryli perinou a spoza nej sledovali, čo sa to v ich izbičke deje.

„Čo budeme robiť?“ zašepkala Majka.

„Neviem,“ ešte tichšie šepkal Maxík, „asi musíme počkať, čo to je a potom začneme kričať.“

Spod postele sa vynorila biela postava

Strašidlooooo, chcela vykríknuť Majka ale Maxík jej dal ruku na ústa.

„Prestaň, pozri sa bližšie,“ spod bieleho trička, ktoré si kedysi Maxík uložil na zem a ono sa akousi záhadou dostalo pod posteľ, vykukovali vystrašené oči ich kamoša Kaška.

„Kaško?! neveriacky zašepkala Majka.

„Prepáčte kamaráti, ale nemôžem celú noc spať.“

„A preto, že Nemôžeš spať, musíš prísť do našej izby a urobiť tu taký neporiadok?“ vykukla spod periny už úplne prebratá Majka.

„Nie, nie preto.“

„A prečo?“ naliehal Maxík.

„Niečo som stratil. Niečo veľmi dôležité,“ začal akosi tajomne Kaško.

„Čo?“ opýtali sa deti po chvíli ticha.

„Svoju zázračnú mincu,“ ukázal Kaško na prázdne malé vrecúško vo svojom kabáte.

„Zázračnú mincu?“ 

„Aj my duchovia máme svoje obchody, tak ako máme svoje knižnice. No a tam všade sa musí platiť. Ale my nemáme peniaze ako vy. Každý duch má iba jednu mincu, za ktorú si môže kúpiť čokoľvek. Nemusí ju nikde dávať, len ju ukáže a vyberie si, čo chce.“

„Zaujímavé,“ počúvali Kaška deti.

„No a ja som tú svoju niekde stratil,“ zasa znervóznel Kaško, „hľadal som už všade. Tak a teraz ma čaká trest za stratu a nekonečné čakanie na novú mincu.“

„A nevieš si ju vykúzliť?“ opýtal sa logicky Maxík.

„Alebo vyrobiť?“ doplnila brata Majka.

„Vidíš, na to som nepomyslel, Majka. Vyrobiť, vyrobiť,“ začal tuho rozmýšľať Kaško a deti zatiaľ odpratali zo zeme všetko, čo na zem nepatrí.

Kaško chodil a lietal po izbe, niečo si šomral a v jednej chvíli zastal v rohu izby:

„Idem na to. Idete do toho so mnou?“

Deti nechápavo pozreli na kamoša. 

„Idem si tú mincu vyrobiť. Pomôžete mi?“

„Jasné!“ zvolali deti a za niekoľko minút boli oblečení, zbalení, umytí a s dvoma desiatami v batohu.

„Môžeme ísť!“

„Začneme v Štóse, povedal Kaško a už kráčali na stanicu, z ktorej ich za pár minút autobus odviezol do Štósu. 

,,Kaško, ale veď to sú kúpele?“ snažila sa pochopiť Majka, prečo sú práve tu, „Chceš sa najprv okúpať, trochu poliečiť…?“

Ale kdeže,“ zastavil ju Kaško, „pozri sa okolo. Vidíš tú krásnu prírodu. Kúpele sú tu preto lebo všade okolo sú kopce a v kopcoch a v lesoch je veľa liečivých vecí. Najlepšie, najtajomnejšie a najliečivejšie veci sú vždy v hĺbke a nie na povrchu.“

„Napríklad?“ stále nechápala Majka.

„Napríklad liečivá voda.“ Kaško sa naklonil k deťom. „Ale to tu nebolo stále. Niekedy tu boli bane. Až neskôr tu postavili kúpele. A práve tu kde stojíme, pod zemou , v jednej tajnej štôlni sa nachádza nerast, z ktorého by sa mala moja minca vyrobiť,“ vysvetľoval Kaško a niečo zúfalo zasa hľadal. Teraz zasa poletoval okolo na nádherne voňajúcich jedlí.

„Čo zasa hľadá?“ tíško sa opýtala Majka brata.

„Nemám ani potuchy,“ pokrútil hlavou Maxík.

„Mám to,“ ukázal Kaško na malú zelenú, takmer neviditeľnú značku na jednej jedličke. „Takéto značky musíme hľadať a tie nás privedú až k tej starej štôlni.“ 

Deti chodili po lese a hľadali tajomné značky na voňajúcich stromoch.

„Nečudujeme sa, že sú tu kúpele. Len tá vôňa a vzduch musí liečiť,“ povzdychla si Majka a potiahla vôňu do svojho nošteka.

„Veď aj lieči,“ podotkol Kaško a utekal za ďalším tajným znakom na strome, „V krajine Haravara je niekoľko miest, kde chodia duchovia nabrať silu a toto je jedno z nich. Keď sme už unavení z lietania a zo zachraňovania ľudí, tak prídeme sem a len tak sa zavesíme na stromy ako netopiere a dýchame. Po troch dňoch sme ako rybičky.“

„Tu je ďalšia,“ zvolal Maxík a usmial sa pri predstave ako Kaško visí na strome dole hlavou a hlboko odfukuje.

„Tu by to malo byť. Tento kopec.“ Odhrnul trávu  a rokmi napadané ihličie a lístie. Pred nimi sa ukázala diera do zeme. 

„No a teraz... Do čerta!“ zvolal Kaško.

„Čo sa zasa stalo?“ znervózneli deti.

„Zabudol som zobrať krompáč a lopatu,“ priznal sa Kaško ale hneď aj obžil. „Rýchlo, zjedzte to,“ dal deťom urýchľovač. „Ideme do Medzeva, to je len tu pod kopcom.“ 

„Ideme za ujom Helmutom na koláčik?“ potešil sa Maxík.

„Na to nebude čas. Ideme k veľkému kladivu. Snáď tam majú vyrobené nejaké lopaty a krompáče.“

Za malú chvíľku boli v Medzeve. Prišli k drevenej stavbe, ktorá vyzerala ako malý vodný mlyn s kolesom. Keď vošli na dvor, akýsi muž práve dokul jednu lopatu s obrovským kladivom, ktoré sa točilo spolu s vodným kolesom. Bolo to úchvatné. Kaško si všimol na zemi položený krompáč a ukázal ho deťom.

„Dobrý deň,“ pozdravili slušne súrodenci.

„Dobrý,“ otočil sa ujo hamiar, „prišli ste si pozrieť náš hámor?“

„Ten už poznáme. Boli sme tu už na výlete. A vieme aj, že sa tu vyrábali a asi aj vyrábajú najlepšie železné lopaty a iné veci  na svete,“ zažiarili pred ujom deti. „Chceme sa opýtať, či by ste nám na malú chvíľku nepožičali jednu lopatu a jeden krompáč.“

„No prečo nie,“ zasmial sa ujo hamiar, „keď chcú deti pracovať a pomáhať rodičom, tak nech pomáhajú,“ a podával im svoj krompáč a lopatu. 

„Ďakujeme,“ vzali si deti do rúk ťažké náradie. 

Všetci si zakývali a deti za rohom odleteli s Kaškom späť do kopca, späť do Štósu k starej štôlni.

Len čo vošli dnu Kaško začal kopať ako bláznivý.

„A nevieš to urobiť nejakým kúzlom?“ opýtal sa ho Maxík, keď videl ako sa namáha.

„Je to zvláštne ale nie. Všetky kúzelné veci musia vzniknúť bez kúziel. To im dáva silu. Kúzlo do nich vstúpi až neskôr,“ vysvetľoval Kaško a pritom kopal  a kopal.

„Zaujímavé,“ zauvažovala Majka a pri tom začala desiatovať a ponúkla aj Maxíka, „všetky kúzelné veci musia byť najprv úplne obyčajné, aby sa stali kúzelnými. Dobrééé.“

„Mám to,“ skočil jej do myšlienok Kaško.

Zo zeme zodvihol malý kúsok akéhosi kameňa.

„Toto je tá zázračná hornina, z ktorej musím ukuť svoju mincu,“ ukazoval Kaško.

„Ukuť?“

„Ideme späť do Medzeva a tam ju ukujeme?“ začala sa pomaly baliť Majka.

„Ale kdeže. Tam majú strašne veľké kladivo. Musíme nájsť nejakú kováčsku vyhňu,“ uvažoval nahlas Kaško.

„Ale kde ju dnes nájdeme?“ trochu sa prestrašil Maxík.

„V Moldave nad Bodvou je jedna. Kedysi tam pracoval môj pra, pra, pra, pra, pra, pra dedko. Teraz je tam malé múzeum. Ale vyhňa je celá.“

„A ty vieš ako sa má ukuť minca?“ napadlo Majku.

„No, len tak trochu,“ priznal sa Kaško, „ale verím, že môj pra pra pra pra pra pra dedko tam ešte stále býva. Veď je to duch tej vyhne.“

Len, čo to dopovedal, vydali sa k miestu odkiaľ chodia autobusy a odviezli sa do neďalekej Moldavy. Potom sa len trošku prešli cez mesto a našli starú vyhňu. Bol to malý kamenný domček s dreveným plotom. Vošli dnu. 

„Je to tu ako v rozprávke,“ rozplývala sa Majka.

Všetko bolo ako pred viac ako sto rokmi. Veľká pec, mechy na fúkanie, nákova, stroje na opracovanie podkov, všetko potrebné kováčske náradie. V ďalšej miestnosti boli vystavené ešte nástroje pernikárov, obuvníkov a iných remeselníkov. V ďalšej bola kuchyňa a na peci ležal akýsi starší duch s bielymi vlasmi a dlhou bradou zapletenou do copu. 

„Dedooooo,“ skríkol Kaško a rozbehol sa k peci.

Bielovlasý, bielobradý duch otvoril oči a tuho objal Kaška. 

„Kaško, už tak dlho som ťa nevidel!“

„Ani ja teba, dedo,“ dojato zašepkal Kaško.

„Toto sú moji kamaráti Maxík a Majka. Neviem prečo ale vidia nás .“

„Teší ma. Som dedo Hubert,“ usmial sa na nich dedo duch.

„Teší nás,“ opätovali úsmev deti.

„Čo ťa tu privádza, pra pra pra pra pra vnúčik?“

„Toto,“ ukázal hrudku tajomnej hrudy Kaško dedovi.

„Ty si stratil svoju mincu?“ hneď pochopil dedko.

„Áno,“ zahanbil sa Kaško, „pomôžeš mi?“

„Samozrejme,“ potľapkal dedko Kaška po pleci a hneď rozpálil oheň, prichystal si všetky nástroje a dal Kaškovi kováčsku zásteru. 

Deti si vybrali druhú desiatu. Chlieb s marhuľovým džemom a sledovali Kaška s dedom Hubertom ako z malého kúska kameňa robia malú mincu.

„Tento dom je starý viac ako 150 rokov. A toto zariadenie v ňom tu priniesli z rôznych starých domov v Moldave a v okolí,“  vysvetľoval deťom dedo Hubert a búchal raz viac raz menej do kameňa na nákove. Kaško držal kamienok vo veľkých kliešťach a keď bolo treba, tak ho strčil do ohňa alebo vody. 

„Všetko kováčske náčinie je moje. Preniesli ho z mojej vyhne, ktorú som mal v Moldave. Byť kováčom je najkrajšia vec na svete,“ rozplýval sa dedo Hubert.

„Prečo?“ boli zvedaví súrodenci.

„Z kúska kovu, z rudy vyrobíte niečo, čo je krásne alebo niekomu môže pomáhať hýbať sa alebo žiť,“ pokračoval dedo.

„Napríklad podkovy pre koníkov, nože, kosy, kovanie na sudy,“ dopĺňal Kaško a strčil malý kúsok do vody a ten tam zasyčal ako rozzúrený had alebo pokojný parný vláčik.

„A prečo tu sú tie čižmy a nástroje na ich výrobu a pernikárske náčinie?“ dojedol Maxík svoj kúsok chlebíka.

„V Moldave boli veľmi známi obuvníci a medovnikári, tak dali všetkých remeselníkov pod jednu strechu,“ usmial sa dedo Hubert a prezrel si ukutú mincu.

„Je krásna,“ prehltla posledná sústo chlebíka Majka.

„ A teraz pra pra pra pra pra pra vnúčik už len odniesť mincu na miesto, ktoré sa spája príroda s nejakým magickým, duchovným miestom a nechať ju tam cez noc.“ 

„Aha, tak na tom nemyslel,“ zosmutnel zasa Kaško, „kde nájdem také miesto.“

Dedo Hubert s Kaškom si sadli a premýšľali.

„A čo Debraď?,“ ozvala sa ticho Majka, „boli sme tam s ockom a mamkou…“

„Presne tak,“ skočil jej do reči Maxík, „je to kostolík v lese. Tvoria ho kamene z pôvodného kostola a stromy, ktoré tam za tie roky narástli.“ 

„Ak toto nie je magické a duchovné miesto, tak už neviem čo,“ zažiarila Majka.

Kaško preletel po vyhni a s nadšením vystískal kamarátov.

„To by mohlo byť ono,“ potvrdil dedo Hubert.

„Tak my ideme dedo. Maj sa krásne.“

„Utekaj, ty vetroplach,“ pohladil Kaška po jeho dúšich vlasoch dedo Hubert.

Kaško vzal za ruky svojich kamarátov a utekal do dedinky Debraď. Z nej sa vydali po poľnej cestičke a po chvíli prišli na nádherné miesto. Čistinku s prameňom, ktorému sa hovorí prameň svätého Ladislava. 

„Toto je prameň vody, ktorý si vraj vymodlil kráľ Ladislav pre svoje vojsko,“ ukazoval Kaškovi Maxík čo si ešte pamätal z výletu s rodičmi.

Hneď nad ním stál prekrásny prírodný kostolík. Na zemi boli pôvodné múry a kamene kostola, ktorý tu stál pred viac ako 600 rokmi a okolo neho a v ňom rástli rôzne stromy a rastliny. 

„Toto je naozaj jedno z najmystickejších miest,“ pošepol Kaško a vošiel do vnútra  kostola. 

Našiel si jedno miesto medzi kameňmi a koreňmi stromov. Obzrel sa, či ho nikto nevidí a položil tam svoju mincu.

„Teraz tu musí ležať celú noc,“ obrátil sa ku kamarátom Kaško. 

Chvíľu si ešte na tomto nádhernom mieste posedeli, Maxík vybral z batôžka malé ukulele a zaspievali si jednu pieseň.

Keď dospievali, vybrali sa domov. Slniečko už zapadalo. Deti po dnešku spali ako vo vatičke. Kaško sedel pri debraďskom prírodnom kostolíku a čakal. V jednej chvíľke sa na mieste, kde uložil svoju mincu, objavila žiara. Kaško prišiel na to miesto a zbadal svoju novú zázračnú mincu.

Zobral ju zo zeme a hneď letel do jedného z dúšich obchodíkov a kúpil malé darčeky pre Maxíka a Majku a samozrejme aj niečo pre deda Huberta. Čo to bolo? Hádajte!

Nechce sa Vám čítať?  Pustite si nahrávku

Spoznajte čarovné miesta z príbehu

Rozprávkové novinky

Chcete byť vždy v strehu a vedieť o každej akcii vo vašom okolí či získať aktuálny tip na skvelý výlet? Nechajte nám svoj email a nič podstatné zo sveta Haravara vám neujde.
Košice Región Turizmus,
Bačíkova 7,
040 01 Košice, Slovakia