Ako sa Kaško naučil korčuľovať

Vypočujte si celý príbeh.

Vonku poletoval sneh a na zemi ho bola už poriadna kopa. Deti stavali snehuliakov, guľovali sa, korčuľovali, robili anjelikov v snehu. Kaško poletoval medzi vločkami a tešil sa z toho hluku, radosti, šťastia. Deti sa potrebujú hrať. Keď sa deti nehrajú, tak sa nič nenaučia. To vedel už Kaškov   úplne prastarý praotec Ján Amos a ešte pred ním Kaškov najúplnejší pra pra starký Leonard. Tak si Kaško povedal, že dnes je ten čas, kedy by to mal so svojimi kamošmi poriadne roztočiť a zahrať sa s nimi tak, že by sa im hlava točila.

Priletel k oknu ale v izbičke Maxíka a Majky bola tma.

„Kde len môžu byť?“ hútal Kaško.

Škrabal sa po svojej dúšej hlave a zrazu začul známy smiech.

„Tak takto sa smeje jedine Majka. Toto nie je smiech, to je zvonček.“ a už letel za tým zvonivým smiechom.

Na kopci za domami a blokmi sa plno detí sánkovalo. Niektoré si zabudli sánky doma, a tak si dali pod zadok igelitové sáčky a šmýkali sa len tak na nich. Ďalšie sa pokúšali naučiť stáť na malých lyžiach a odrážať sa palicami. 

Kaško videl ako sa Majka s Maxíkom na bledomodrých sánkach s operadlom spustili z kopca a svišťali dole. Ani sa nenazdali a už letel pri ich sánkach.

„Kaškoooooooo, čo ty tu robíš?“

„Chcel som sa s vami zahrať, ale neboli ste doma?“

„Nechceš sa s nami sánkovať?“ opýtal s Maxík.

„No ja,“ začal opatrne Kaško.

„Maxík zabudol si,“ prerušila ho Majka, „o chvíľu ideme na ľad.“ 

„No jasné!“

„Ja sa budem krasokorčuľovať s dievčatami a ty máš hrať s chlapcami hokej,“ predviedla Majka malú piruetku bez korčulí.

„Úplne som na to zabudol,“ zasmial sa Maxík, „nechceš sa k nám pridať?“ obrátil sa na Kaška. 

„Ale ja sa neviem korčuľovať, vyhŕkol Kaško a sadol si na sánky, ktoré už ťahal hore kopcom Maxík.

„Čože?“ zastal Maxík a skoro spadol dole z kopca.

„Myslela som si, že ty vieš všetko?“

„No, veď hej. Skoro všetko,“ opravil ju Kaško, „a korčuľovanie je to skoro.“

„Majka, myslím si, že dnes nepôjdeme s našimi kamarátmi ale iba s jedným kamošom,“ usmial sa na sestru Maxík.

„A naučíme ho korčuľovať,“ potiahli obaja sánky s Kaškom hore brehom, „ty hokejisticky a ja krokorčuliaristicky.“

„Vy by ste to fakt pre mňa spravili?“ neveril Kaško.

„Veď si náš najlepší kamoš,“ dodali ako jeden muž súrodenci.

„Super, tak vy si choďte domov pre korčule a ja…. A ja…… a kde si zoženiem ja korčule?“  uvažoval Kaško. 

Maxík s Majkou už bežali domov a posledné jeho slová nepočuli.

Kaško vyletel na jednu smutnú vŕbu, sadol si na konár, hojdal sa a rozmýšľal. Rozmýšľal aj o jednom dúšom zimnom štadióne.

V krajine Haravara je množstvo jazier a jezierok a vodných plôch a plôšok. A na jednej z nich, na Turzovskom jazere, pri mestečku Gelnica, sa každý rok robia majstrovstvá v hokeji duchov. Keď jazero zamrzne, je to najlepší zimný štadión na svete. 

Hneď vedľa jazierka bol kedysi starý hrad. Teraz je tam zrúcanina, ale v nej ešte stále žije jeho starý priateľ Baltazár. Bol to korčuliarsky majster. 

„On bude určite nejaké zvyšné korčule.“

Len, čo to domyslel, už tu boli Maxík s Majkou. Kaško ich zobral za vŕbu, na ktorej pred chvíľou vymyslel úžasný plán,

„Pôjdeme do Gelnice.“

„Kde?“ nechápali deti, „mysleli sme si, že sa chceš naučiť korčuľovať?!“

„Jasné, že chcem,“ poťukal im na zmrznuté čelíčka malíčkom, „a preto ideme do Gelnice k môjmu bratrancovi po korčule a potom na náš dúší zimný štadión.“

„Hmmmmm,“ zahmkali deti a vôbec sa tomu nebránili, lebo tušili fantastické dobrodružstvo.

O chvíľu už sedeli v autobuse do Gelnice. Boli tam za malú chvíľku. 

Vyšli na malý kopec nad mestom,kde boli vidieť ruiny starého hradu.

„Vidíte, tu bol niekedy starý hrad,“ ukazoval na zasnežené kopy kamenia Kaško, „tu bola kuchyňa, tu bola taká chodba plná obrazov a tu…“

Vzduchom niečo zasvišťalo a Kaško dostal ranu rovno do ramena pravej ruky.

„Čo to bolo?“ preľakla sa Majka.

Kaško sa najprv prekvapene obzeral, no po chvíli sa usmial a skričal:

„Baltazár, môžeš vyjsť, viem, že si to ty.“

Spoza jedného kameňa sa vynoril Kaškov kamarát Baltazár. Najusmiateší duch, akého doteraz Maxík s Majkou videli.

„Neveril som vlastným osemstoročným očiam, že si to ty Kaško,“ volal radostne Baltazár a už sa s Kaškom objímali.

„Ja som zasa hneď vedel, že len jeden duch by si dal tú námahu a vyrobil si dúšie snehové gule a hodil by ich do mňa. Ty, Baltazár.“

Baltazár sa usmial na deti vedľa Kaška: 

„Vy ale nevyzeráte na dúšie detičky?“

„Ani nie sú.“

„Čože?,“ na chvíľu stratil Baltazár úsmev.

„Sú to obyčajné deti, len nás môžu vidieť.“ Krátko vysvetlil Kaško.

„Zaujímavé,“ zašomral Baltazár a zasa sa mu na tvári zjavil úsmev od ucha k uchu. „Čo tu vlastne robíte?“

„Nebudeš mi veriť ale prišiel som sa naučiť korčuľovať,“ vyšiel s farbou von Kaško.

„No konečne!“ víťazoslávne skríkol Baltazár. „To vy ste ho presvedčili?“

Deti prikývli.

„Máte môj nekonečný obdiv,“ poklonil sa im usmievavý Baltazár, „ja som sa o to snažil viac ako štyristo rokov a bol neoblomný.“

„No, nepreháňaj,“ snažil sa brániť Kaško.

„A čo potrebuješ odo mňa?“

„Nemám korčule, tak som si mysle, že by si mohol nejaké mať,“ prosebne pokračoval Kaško.

„No poďte, korčuliari,“ ukázal na jeden z kameňov baltazár a pohol sa smerom k nemu. „Ale vidím, že vy korčule máte.“

„Jasné,“ potvrdila Majka, „ja sa veľmi rada korčuľujem. Dokonca sa snažím aj trochu krasokorčuľovať.“ 

„Fantastické, famózne,“ vykrikoval Baltazár a úsmev sa mu, aj keď sa deťom zdalo, že to už nie je možné, natiahol ešte viac na kraj tváre.  „A ty?“

„Ja hrám rád hokej,“ pochválil sa Maxík.

„Tak to si dnes prídeš na svoje,“ nadšene zahulákal Baltazár. „Tadiaľto.“

Ukázal im pri jednom múre otvor v zemi. 

„Toto bol kedysi obrovský hrad. Bránil celé mesto. Potom ho v jednej vojne dobili,“ zasmial sa Baltazár. „Vidíte tam tú budovu radnice dole v meste? A tamto budovu starej školy a tamtie budovy?“

„No prečo nie,“ zasmial sa ujo hamiar, „keď chcú deti pracovať a pomáhať rodičom, tak nech pomáhajú,“ a podával im svoj krompáč a lopatu. 

Deti a Kaško len prikyvovali.

„Tak tie všetky budovy postavili z kameňov z tohto hradu. Tak vlastne hrad žije ďalej,“ vytešoval sa Baltazár, keď už boli v jednej z chodieb pod hradom.

„Moji predkovia tu postavili množstvo podzemných chodieb. Niektoré boli na obranu, niektoré na útek, niektoré na víno,“ smial sa na celý hrad. 

„Tak toto sa len tak nevidí, už chápem, prečo si hovoril, že dnes sa zabavím,“ zahapkal Maxík.

„To teda nie,“ potvrdila Majka.

„Tak ty to ešte stále robíš?“ opýtal sa Kaško a prešiel s Maxíkom a Majkou do miestnosti, ktorá bola plná korčúľ rôznych veľkostí, hokejok pre ľavákov aj pravákov, prilieb so smiešnymi úchytkami na uši. Na zemi bolo asi 30 košov a v nich neskutočne veľa pukov rôznych farieb, ale žiaden čierny.

„Vy nehráte s čiernymi pukmi?“ prekvapene si prezeral červené, fialové, žlté, slabozelené a dúhové puky Maxík.

„Kto by tie čierne puky videl? Veď my hráme väčšinou v noci. Síce na bielom ľade, ale predsa len v noci. Takto je to zábavnejšie,“ zažmurkal Baltazár a prešiel ku korčuliam.

„No tak, ktoré ti vyberieme, priateľu?“

Kaško sa obzeral, obzeral a ukázal prstom na červeno – žlto- tyrkysové korčule s obrázkom utekajúceho koňa na boku. 

„Tieto sa mi páčia a si by mi aj mohli byť,“ vybral ich z poličky.

„A načo tu máte toľko korčúľ, hokejok a pukov,“ nechápala Majka, „vari ich zbierate?“

„Ale nie,“ zarehotal sa Baltazár, „ja tu organizujem dúšie majstrovstvá krajiny Haravara v hokeji.“ 

„Je to veľká slávnosť,“ potvrdil Kaško Baltazárove slová a obúval si už druhú korčuľu.

„Obrovská,“ roztiahol ruky Baltazár, „a bude práve dnes poobede.“

„Čože?,“ vydesil sa Kaško, „ale to potom nemôžem ísť trénovať.“

„Práveže musíš ísť trénovať teraz a večer si s nami zahráš.“

„Nevzdávaj to, Kaško,“ povzbudzoval Kaška Maxík.

„Ty to isto zvládneš,“ chytila ho za trasúcu ruku Majka.

„Tak, keď si to myslíte aj vy, tak ja to teda skúsim,“ rozhodol sa Kaško, postavil sa na korčule a už letel na zem.

„A to ešte nie sme na ľade,“ zaúpel.

Baltazár ho vyviedol von z hradu. Za nimi vyšli aj deti. Duchovia zobrali deti za ruky a už leteli. O malú chvíľku sa pod nimi zjavilo jazero. Celé zamrznuté. Na ňom už boli naťahané čiary, na krajoch stáli bránky a okolo tribúny siahajúce až po koruny stromov.

„Turzovské jazero,“ začal Baltazár, keď dosadli. Kaško sa zasa roztriasol. 

„Neboj sa Kaško, budeme tu s tebou,“ upokojoval kamaráta Maxík a obúval si spolu s Majkou korčule.

„Som trošku vystrašený, nepokojný a začínam byť z toho aj dýchavičný,“ hovoril divným hlasom Kaško, „príde tu toľko duchov a ja by som mal hrať?“

„Tu pomôže len jedna vec,“ rozhodne prehlásil usmievavý Baltazár. Luskol a už na zemi horel oheň a na ňom stál malý kovový čajník. Baltazár ho zobral, urobil na kraji jazera malú dierku a nabral vodu. Kým sa vrátil dierka sa začala meniť na pevný ľad. 

„Čo to robíš?“ opýtala sa zvedavá Majka.

„Toto nebolo len tak nejaké jazero,“ položil čajník na oheň Baltazár.

„A čo to bolo? Zázračné jazero?“ trošku sa stiahol od jazera Maxík.

„Toto boli vychýrené kúpele,“ pokračoval Baltazár a vložil do čajníka ihličie, „takto sa tu liečili dýchacie problémy a ľudia, ktorí boli veľmi ale veľmi nervózni,“ zasmial sa od ucha k uchu a nalial čajík do hrnčeka. Podal ho Kaškovi.

Ten sa napil. Jeden dúšok, druhý, až napokon vypil celý hrnček.

Len čo ho dopil, pristál mu na tvári úsmev aký mal aj Baltazár.

„Ty tu asi chodíš často na čajík?“ opýtal sa veselo Maxík .

„Nielen na čajík, ale aj len tak si zaplávať, napiť sa dobrej vody. A keby ste ochutnali kávu z tejto vodičky. Rozprávka,“ rozplýval sa Baltazár.

„Ide tooooooo!“

Otočili sa smerom k jazeru a tam sa nemotorne pokúšal korčuľovať Kaško. Nešlo mu to ktovie ako, ale mal veľkú radosť, že už päť minút ide na korčuliach a ešte nespadol na dúší zadok.

„Počkaj, trochu ti pomôžeme,“ žmurkol Baltazár na Maxíka a ukázal na tašku, ktorú priniesol.

Maxík ju otvoril. Boli v nej tri hokejky a niekoľko farebných pukov. 

Vybrali si hokejky a béžový puk. Jednu hokejku dali Kaškovi. Ten ju mal skôr ako barličku, ale niekoľkokrát sa mu podarilo trafiť do puku aj do bránky.

A keďže to bol dúší zimný štadión, tak okolo neboli mantinely ale kúzlo, ktoré vracalo všetky puky, ktoré už už chceli vyskočiť na breh, späť na ľad. To sa Maxíkovi aj Majke veľmi páčilo.

Chlapci hrali hokej a snažili sa Kaška aspoň, ako tak naučiť korčuľovať.

Majka si za ten čas našla miestečko za bránkami a skúšala rôzne piruetky, skoky a všemožné korčuľové tanečné kreácie.

,,Pozrite sa chlapci!“ skričala majka, a predviedla krásny skoks malou otočkou.

„Krásne, famózne, neskutočné,“ kričali chlapci a tlieskali.

„A pozri sa na mňa,“ zvolal Kaško a rozbehol sa na korčuliach s hokejkou oproti bránke a bum. Bol tam. Kaškov prvý gól.

„Goooooooool. Ja som to vedel, že to dokážeš,“ tancoval od šťastia na korčuliach Baltazár. 

„Som na teba hrdý, kamoš,“ poťukal po ľade hokejkou Maxík. Tak tlieskajú praví hokejisti, keď sa niekomu podarí nejaký kúsok alebo dať gól.

„No na hranie v zápase to nie je, ale zajtra sa už môžeme spolu korčuľovať,“ potešil sa Kaško.

„Presne tak,“ usmievala sa Majka, „a ja ťa už môžem začať učiť krasokorčuľovať.“

Ešte chvíľu sa pohrali a pokorčuľovali, keď začali prichádzať prví hostia.

Duchovia, mladí aj starí, obsadili všetky miesta na tribúnach. Z lesa vyliezli aj zvieratká. Medveď mal dokonca veľkú roztlieskávaciu rukavicu, ktorú tu stratil nejaký turista, keď ho zbadal.

Na ľad zrazu nabehli dve družstvá duchov v podivných dresoch. Každý hráč mal dres inej farby, bez čísla ale každý s iným obrázkom.

„Prosím ťa, Baltazár, ako viete kto s kým hrá?“ nechápal Maxík.

„Ale veď je to jasné. Jedno družstvo má obrázky na dresoch namaľované teplými a druhé studenými farbami,“ rozčuloval sa Baltazár, „čo to nevidíš?“

Baltazár na začiatku zápasu predstavil Maxíka a Majku ako ľudí, ktorí ich vidia a majú ich radi a nikdy nevyzradia ich tajomstvá. Všetci duchovia len prikývli, že sú radi a dovolili Maxíkovi a Majke zahrať a zaspievať na začiatku zápasu dúšiu hymnu, ktorú ich naučil Kaško.

Bol to neskutočný zážitok. Maxík pri potlesku asi prvýkrát plakal od šťastia a Majka, ktorá spievala na korčuliach a pri speve pomaly jazdila sem a tam a na konci ešte predviedla niekoľko svojich nádherných skokov.

A potom sa už hralo. Duchovia povzbudzovali, pískali, kričali a deti si sadli ku Kaškovi.

„Som na Vás strašne hrdí,“ zašepkal im Kaško do uška.

Doma si Maxík zavesil nad posteľ dve zástavky dúšich hokejových družstiev a Majka diplom za najkrajšie predvedený krasokorčuliarsky skok na hokejovom zápase duchov. Ten jej dal Baltazár pri odchode.

Kaško si len pomyslel:

KAšKO: „Nemusím byť v najlepšom mužstve a chcieť všetkých poraziť. Hlavne je mať radosť z toho, čo robím.“ 

Napil sa čajíku z Turzovského jazera, ktorý mu dal do termosky Baltazár, usmial sa od ucha k uchu a odkorčuľoval po zamrznutej ulici.

Nechce sa Vám čítať?  Pustite si nahrávku

Spoznajte čarovné miesta z príbehu

Rozprávkové novinky

Chcete byť vždy v strehu a vedieť o každej akcii vo vašom okolí či získať aktuálny tip na skvelý výlet? Nechajte nám svoj email a nič podstatné zo sveta Haravara vám neujde.
Košice Región Turizmus,
Bačíkova 7,
040 01 Košice, Slovakia