Ako sa Maxík s Majkou zoznámili s krajinou Haravara a s duchom Kaškom

Vypočujte si celý príbeh.

Maxík a Majka sú najlepší súrodenci na svete. 

Maxík má desať rokov. Je starší ako Majka, preto je aj odvážnejší. Je za každé dobrodružstvo. Vždy má pripravený svoj batôžtek, ktorý si vie zbaliť za tri minúty. Miluje vlaky a hudbu – dokonca hrá na množstve hudobných nástrojov. Na niektorých dobre, na niektorých to len skúša. Ale baví ho to, a to je hlavné. A pretože Maxík obľubuje dobrodružstvá a výlety, rád nosí mikinu s vreckami, do ktorých môže ukryť všetko, čo sa nezmestí do batôžka.

Majka práve začala chodiť do školy. Má šesť rokov. Najradšej tancuje v ružových sukničkách. Ale keďže jej starší brat každú chvíľu vymýšľa program, často tancuje v legínach alebo teplákoch cestou na výlet. Čo nemôže mať na nohách, môže mať vo vlasoch. Každý deň si Majka pripraví inú mašličku, sponku, ihlicu a čo ja viem, čo ešte, do vlasov. Má jednu špeciálnu kabelku, v ktorej má asi 10 hrebeňov. Majka totiž veľmi rada češe seba aj svoje bábiky.

Teraz však obaja sedia smutní vo svojej izbičke. Okolo nich je množstvo škatúľ, tašiek a vriec s rôznymi vecami. O desať minút príde auto. Maxík s Majkou budú už tento večer, spolu so svojimi rodičmi, bývať v inom meste. A keby len v inom meste, ale aj v inej krajine.

Celý okolitý svet je rozdelený na množstvo rôznych krajín a krajiniek. U nás sú najznámejšie krajiny Ledabolo, Dajsamisvete, Skaderukaskadenoha, Trmavrma a Haravara.

Maxík s Majkou bývali doteraz v krajine Ledabolo. A o niekoľko hodín už budú obyvateľmi krajiny Haravara.

Otvorili sa dvere a do izbičky vošiel dedko z Ledabola.

„Čo je to s vami? Nebeháte, nehráte sa, aj čokoládu ste nechali nedotknutú na stole,“ krútil hlavou dedko.

„Nechce sa nám odísť,“ odpovedali smutné deti.

„Prečo? Niečoho sa bojíte?“ nenechal ich dedko na pokoji a sadol si k nim medzi škatule a tašky.

„Nevieme, čo nás čaká!“ zvolal zúfalý Maxík.

„A nevieme, čo je to za krajinu tá Haravara,“ doplnila brata Majka.

Dedko sa uvelebil, dal si pod zadok a hlavu vankúšiky a akoby nič povedal:

„Ja som tam raz bol.“

„Naozaj?!“ vyhŕkli prekvapené deti.

„Myslíte si, že vám klamem?“ zodvihol obočie dedko a skoro mu spadli z nosa okuliare.

„Nie, nie! Nehnevaj sa, ale nikdy si nám o Haravare nehovoril.“

„Chcete o nej niečo vedieť?“ opýtal sa tajomne dedko z Ledabola.

„Hovor, ale máme len 5 minút!“

„Haravara nie je ani veľká, ani malá. Je taká akurát. Prejdeš ju za dva dni na bicykli, za deň autom krížom-krážom, autobusom, vlakom a dokonca sa v jednej časti môžeš previezť aj parným detským vláčikom. Keď budete starší, môžete si ju prejsť aj peši.“

„Dobre, dobre, ale aká je tá krajinka?“

Dedko žmurkol na Maxíka, ten mu podal malé ukulele. Dedko žmurkol druhýkrát a Maxík si vytiahol zo svojho zbaleného batôžka malú píšťalku.

,,Tam, kde je život proste taký,
že každý verí na zázraky.
Tam, kde si každý myslí, že to končí,
tam iba začína čarovná krajina.

Kde si každý robí, čo má rád.
Kde je každý s každým kamarát.
Tam, kde si každý myslí, že to končí,
tam iba začína čarovná krajina.

Ani veľká, ani malá,
ani mladá, ani stará,
to je zázrak menom Haravara.

Ani veľká, ani malá,
ani mladá, ani stará,
to je zázrak menom Haravara.“

Majka sa zamyslela: „Dobre, dobre, ale aj tak neviem, čo nás tam čaká.“

„Dobrodružstvo, Majka,“ zaspieval vo vysokom cis dedko a brnkol na ukulele.

„Dobrodružstvo?“

„Pozri, Haravara sa volá preto Haravara, lebo kedysi dávno ju chceli nazvať Krajina Hra. Je to totiž krajina, kde nájdeš všetko ako v každej správnej hre aj veľa napätia, aj tajomstva, aj krásne, ale aj nebezpečné veci. Ale nazvať krajinu Hra, to sa nikomu nepáčilo. A vtedy si niekto spomenul na nádherné slovíčko, ktoré deti často počúvali v najstarších rozprávkach. Keď niečo ľudia v rozprávkach nevedeli pomenovať, keď bolo niečo tak tajomné a krásne, keď toho bolo veľa, keď to bolo niečo, čo sa stále hýbalo, tak to v rozprávkach pomenovali haravara,“ vysvetľoval dedko.

„Dobre, dobre, ale aj dnes je taká?“ dobiedzali deti.

Haravara sa im totiž celkom začínala páčiť.

„Dnes je Haravara krajina, v ktorej žijú obyčajní ľudia ako my. Je to krajina plná farebných domov, belasých riek, zelených lesov, cez ktoré vedú poľné cestičky. Sú v nej malé aj veľké domy, dlhé ulice, námestia s cukrárňami a fontánou a hlavne plno detí. V Haravare sú všetci veľmi zvedaví. Haravarčania neustále niekam cestujú, pretože chcú spoznať všetko, čo ich predkovia objavili, postavili, vymysleli,“ pokračoval dedko z Ledabola.

„Počuj, dedko, to znie, ako keby si nám rozprával rozprávku,“ zaševelila Majka.

„Áno, presne taká je tá krajinka,“ dedko sa na chvíľu zamyslel, „je rozprávková!“

„Maxík, Majka, ideme!“ ozvalo sa z kuchyne.

„Vďaka, dedko,“ objal dedka Maxík.

„Musíme už ísť,“ povedala už o čosi veselšie Majka a tiež objala dedka.

„Nebojte sa, všetko bude dobré. Len si nájdite dobrých kamarátov. Nemusí ich byť veľa. Stačí len jeden, ale naozajstný. Taký, s ktorým je sranda a zábava a s ktorým sa navzájom niečo naučíte.“

„Dobre. Budeme sa snažiť,“ sľubovali deti a brali si svoje batôžky a tašky.

Do izby vošla mamka, ocko a traja sťahováci. Za päť minút bola izba prázdna. Ako keby tu nikto nikdy nebýval.

„Ahoj!“ zakričali deti dedkovi.

Maxík s Majkou si sadli do auta s mamkou a ockom. Za nimi už štartovalo veľké sťahovacie auto plné vecí z ich domčeka.

Auto sa pohlo. Asi po dvoch hodinách si na kraji cesty zrazu všimli značku:

KRAJINA HARAVARA VITAJTE A BAVTE SA

Keď prešli hranice krajiny Haravara, deti sa hneď prilepili na sklo auta a sledovali všetko naokolo. Kým prišli do hlavného mesta Haravary, do Košíc, prešli najmenej okolo troch hradov, asi desiatich kaštieľov, nádherných lesov, prekrásnych lúk, niekoľkých jaskýň, aspoň štyroch jazier a okolo farebných a voňavých záhrad. 

Zrazu im už neprekážalo, že sa sťahujú. Vedeli, že ak budú chcieť vidieť niečo pekné, keď budú mať chuť na výlet, budú mať kam ísť. Len aby ocko s mamkou mali na výlety čas.

Začalo sa im v Haravare páčiť.

Maxík sa nahol k Majke a tíško zašepkal, tak, aby rodičia nič nepočuli:

„Zajtra sa vyberieme na prvý výlet. Nie ďaleko, neboj sa.“

„A začneme si hľadať toho kamaráta, o ktorom hovoril dedko,“ zašepkala Majka.

Auto zastalo. Pred nimi bola dlhá ulica plná farebných, nádherných domov. Medzi nimi trčal jeden trojposchodový, starý, ale krásny dom. Bol najvyšší na celej ulici. Nebudete veriť, ale tá ulica sa volala Dlhá.

„Poďte deti!“ začuli deti hlas svojej mamky. 

Vybrali sa za mamkou práve k tomu veľkému domu. Ako sa tak k nemu blížili, všimli si prekrásne obrovské okná a vysoký komín.

„Ten dom je prekrásny,“ zašepkala Majka.

„Všimla si si ten obrázok na dverách? Je akýsi zvláštny.“

Keď prišli bližšie, poriadne si prehliadli erb so zelenou mačkou, ktorý bol na nich. Pri mačke sedel malý chlapec s čiapkou a batohom. Pozeral zasnene, ale pritom odhodlane do diaľky cez všetky strechy Dlhej ulice.

„Kto to len môže byť?“ zamyslela sa Majka, keď vchádzala dovnútra.

Deti sa nasťahovali do svojej novej izbičky. Mamka s ockom im oznámili, že najbližšie dni nebudú mať na nich veľa času lebo sťahovanie, lebo práca, lebo taký je život.

A tak Maxík s Majkou hneď ráno vyrazili na prechádzku po Košiciach. Prešli cez Dlhú ulicu, potom sa pomotkali po Hrnčiarskej uličke, kde si kúpili čajík, na Hlavnej si sľúbili, že čo najskôr musia ísť do toho nádherného divadla, aj do Technického múzea a aj do Východoslovenského múzea pozrieť na poklad. 

Po potulkách sa pomaly vracali domov.

A vtedy sa to stalo. Ako tak vošli do domu a šli veľkou chodbou, zrazu zo steny vyšiel akýsi chlapec. S bláznivou oranžovou čiapkou.

Majka skríkla a Maxík zvolal:

„Čo to je? Kto si?“

Chlapec sa zarazil: „Vy ma vidíte?“

„ A čo si myslíš, že si neviditeľný?“

„No, do dnešného dňa som si to myslel,“ odpovedal stále prekvapený chalan.

„Ako si prešiel cez stenu? Alebo si neprešiel? Točí sa tu nejaký film, alebo čo sa to tu vlastne deje?!“ volali cez seba Maxík s Majkou.

„Pssst, počúvajte ma,“ povedal tajomne chalan. Zobral si oboch k sebe a do ucha im opatrne pošepkal: „Osemtisícpäťsto rokov čakám na niekoho, ako ste vy. Na niekoho, kto ma bude vidieť a počuť.“

„Ale kto vlastne si?“ opýtal sa Maxík.

„Ty si ten chlapec z erbu na našich dverách, ten s tým batohom!“ neveriacky zvolala Majka.

„Áno. Som duch Košíc. Volám sa Kaško,“ usmial sa chlapec. 

Deti skoro odpadli. 

„Ak chcete, môžeme byť kamaráti. Nemám veľa kamarátov. Vlastne teraz nemám žiadneho kamaráta.“

„Ako je to možné?“ opýtali sa prekvapené deti.

„Moji priatelia duchovia teraz väčšinou ležia, oddychujú, alebo sa len tak preháňajú po internete. Mňa to nebaví. Ja by som sa radšej preháňal po Haravare, chodil na výlety, zažíval nejaké dobrodružstvá.“

„Ale veď to aj my!“ zvolali nadšené deti.

„Tak teda budeme priatelia?“ opýtal sa Kaško a podal im svoju dúšikovskú ruku.

Deti sa pozreli na seba a spomenuli si na zaneprázdnených rodičov a na všetku krásu, ktorú videli po ceste do Košíc a hlavne na dedka a jeho radu o kamarátoch.

„Ja som Maxík,“ tľapol Kaškovi po rúčke.

„A ja som Majka,“ a tľapla ho tiež.

„Paráda, tak ak nemáte zajtra iný program, stretneme sa ráno na tomto mieste a vyrazíme na prvý výlet,“ zvolal nadšený Kaško.

„Takého kamoša nám môže závidieť celý svet,“ pošepkal Majke Maxík.

Keď si večer ľahli do postelí, od nedočkavosti nemohli zaspať. Zajtra pôjdu na výlet s naozajstným duchom! Ešte stále tomu nemohli uveriť. 

„Uvidíme, čo bude ráno,“ zašepkal Maxík, pohladil sestru po vlasoch a obaja zaspali.

,,Chceš vedieť, kto sú tí traja,
veselý duch Kaško, Max a Maja?
Tak rýchlo zakrič doma "Tati, Mami"
zober aj sestru a poďte s nami! 

V HARAVARE máme toľko krás,
kto to videl, chce to vidieť zas.
U nás sú zázraky aj v zime, aj v lete.
Ver mi, že nenájdeš nič krajšie na svete. 

Ani veľká, ani malá,
ani mladá, ani stará,
to je zázrak, menom HARAVARA.

Nechce sa Vám čítať?  Pustite si nahrávku

Spoznajte čarovné miesta z príbehu

Rozprávkové novinky

Chcete byť vždy v strehu a vedieť o každej akcii vo vašom okolí či získať aktuálny tip na skvelý výlet? Nechajte nám svoj email a nič podstatné zo sveta Haravara vám neujde.
Košice Región Turizmus,
Bačíkova 7,
040 01 Košice, Slovakia
cross