V         

onku bola ešte tma, slnko sa neponáhľalo aby vyšlo, na oblohe plávali mraky pomaly, a že ich teda bolo. Maxík a Majka si počúvali hudbu do tohto počasia, krásnu melancholickú a v tom...

Tresk, buch, krach, švác, prásk….

„Aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaau“ ozvalo sa odniekiaľ.

„Čo to bolo?“ zľakla sa Majka a obzerala sa po izbe, kto to tu tak strašne kričal.

„Neviem, ale rýchlo sa skryme“, schytil Maxík Majku a vtiahol ju za skriňu.

„Počuješ niečo?“ nesmelo sa po chvíli opýtala trasúca sa sestra.

„Nie“, zašepkal Maxík.

„Spadol nám dom“, povedala pomaly Majka a oči jej od strachu skoro vyleteli na zem.

„Ale nie“, upokojoval Maxík sestru.

„Ako to vieš?“ opýtala sa Majka a jemne klopkala papučami na podlahu, či ešte stoja na zemi.

„Lebo sedíme za skriňou“, ťukol si na čelo Maxík.

„To je pravda“, upokojila sa Majka.

„Tak vidíš“, ešte stále ticho odpovedal Maxík a pomaly zdvíhal zrak zo zeme, aby sa presvedčil, čo to tu tak tresklo.

„Tak čo sa to stalo?“

„To neviem… pssst“ dal si prsty na pusu Maxík a počúval.

„Čo je?“ vyľakane sa obzrela Majka.

„Počuješ?“ tíško sa opýtal Maxík.

„Niekto ťažko dýcha, kýcha a chroptí,“ snažila sa rozpoznať všetky zvuky Majka.

„Je to ako keby tu bol niekto chorý,“ zauvažoval Maxík a osmelil sa vykuknúť.

„To som ja“ - zaznelo niekde zo zeme.

„Počula si to?“ Maxík sa už osmelil a pozeral sa po celej izbe.

„Bolo to tichučké“, osmeľovala sa už aj Majka a vykukla jedným očkom.

„A chrapľavučké“, stále hľadal toho neznámeho tvora Maxík.

„Ale ako keby niekto povedal...“ snažila si spomenúť na tie slabučké slovíčka Majka.

„To som ja - Kaško“ ozvalo sa už trošilinku silnejšie.

Obaja vybehli spoza skrine a na zemi videli ležať svojho kamoša, ducha Kaška.  Maxík sa k nemu hneď sklonil a Majka sa od prekvapenia nevedela ani pohnúť. Väčšinou si Kaško poletoval po izbe a nie len tak ležal na zemi.

„Kaško čo sa ti stalo?“ prelomil chraptanie a mlčanie a sypanie Maxík.

„Asi som ochorel,“ zasipel ešte Kaško ako keby mal v hrdle parnú lokomotívu bez pary.

„Počkaj, hneď ťa vyliečime“, zvolala stále prekvapená Majka a odbehla do kuchyne.

„A je to tu,“ o pár sekúnd už strkala Kaškovi do jeho ústočiek medík  a nejakú medicínku a postavila vodu na čaj.

„Kamoši, toto mi nepomôže,“ posadil sa na svoj chvostík Kaško.

„No lebo my duchovia nemáme také choroby ako vy,“ snažil sa Majke vysvetliť svoju nechuť Kaško.

„No my máme …“ chcel niečo povedať Kaško, ale Majke zasvietili oči a už prisúva k nemu svoj malý gauč.

„Ďakujem, to som rád, že...“ zašepkal Kaško.

„Tak si ľahni tu na gauč a povedz mi niečo o svojom detstve,“ sadla si Majka s Maxíkom ku Kaškovi a zobrali si do rúk zošity a perá.

„Prečo by ti mal hovoriť niečo o svojom detstve?“ nechápal Kaško.

„Videla som taký film, kde bol lekár, ktorý liečil duševné choroby a ten to liečil tak, že niekto sedel na gauči a rozprával o svojom detstve a …“.

„Ale ja nemám duševné choroby,“ skoro sa urazil Kaško a chvost sa mu začal akosi divne natriasať, ako keby chcel odletieť, ale nemá na to silu.

„Ale si duch…“ pokračovala Majka.

„A preto mám choroby duchov a nie ducha,“ snažil sa povedať, čo najzrozumiteľnejšie Kaško.

„Aha a tie sa liečia ako?“ zasa si zobrali do rúk perá a zošity a čakali na odpoveď.

„Viete, my duchovia síce radi lietame, ale keď sa nám pritrafí taká choroba, tak sa musíme liečiť pod zemou,“ zaťukal na dlážku chvostíkom Kaško.

„Akože ťa máme zahrabať pod zem?“ neverila vlastným ušiam Majka.

„Ako zemiaky?“ chcel sa pridať do debaty aj Maxík, ale to akosi nevyšlo.

„Ale nie, prestaňte, lebo sa začnem báť,“  požiadal súrodencov Kaško.

„Tak čo máme urobiť?“

„Potrebujem speleoterapiu.“ Bez premýšľania zahlásil Kaško.

„A tú kde kúpime?“ vstali zo zeme obaja súrodenci nachystaní na rýchly nákup niečoho, čo nepoznali.

„Vy neviete, čo to je?“ nechápal Kaško.

„Nie,“ odpovedali zborovo Maxík s Majkou.

„To je liečenie v jaskyni,“

„V jaskyni?“ pozreli sa na seba Kaškovi naj kamoši a neverili vlastným ušiam a mysleli si, že asi halucinuje.

„A to je kde?“ prvý sa spamätal Maxík.

„V Gombaseckej jaskyni.“

„Ale ty nemôžeš lietať,“ zauvažoval Maxík.

„To teda nemôžem,“ pozrel sa na svoje takmer bezvládne telíčko Kaško.

„Tak ako sa tam dostaneme?“ nesmelo sa opýtala Majka.

„Vlakom do Rožňavy  a autobusom do Gombaseku,“ natiahol Kaško svoju chorú rúčku a ukázal im na mape, kde to asi je.

„Tak idem na to,“ zodvihla sa zo zeme Majka a odložila pero a psychoterapeutický zošit.

Deti sa pobalili rýchlosťou svetla, na plecia si vzali ducha Kaška, ktorý ako správny duch váži len 16 gramov a nikto ho samozrejme nevidí – áno, áno, okrem Majky a Maxíka. Cestovali presne tak ako im to povedal Kaško a prišli na nejaké podivne krásne  miesto.

„Kaško, ale to tu nevyzerá ako jaskyňa, ale ako detský super park,“ neveriacky sa okolo seba obzerala Majka a nechápala ako to, že sa tu ešte nikdy neboli hrať.

„Veď to aj teraz je Gombasecký areál, kde chodia väčšinou rodiny s deťmi,“ zaševelil Kaško.

„A to ty ako vieš?“

„Bol som tu pozrieť prednedávnom Kleofáša,“ bez premýšľania odpovedal Kako.

„Koho?“ opýtala sa takmer  naraz súrodenci.

„Môjho kamoša ducha, ktorý sa tu tiež liečil.“

„Ale kde je jaskyňa?“ hľadal dieru v zemi Maxík.

„Tu na tom kopčeku - len musíme prejsť okolo tohto nádherného jazierka, okolo týchto drevených opekačiek a...“

„Čoho?“ zastavila prúd reči Majka

„Tu si chodia rodiny opekať a tráviť čas,“ vysvetlil Kaško.

„Aha,“ pochopila Majka a asi aj Maxík.

„A potom okolo týchto sošiek a budeme tam.“

„Ale už je asi zatvorené,“ posmutnel Maxík a začal sa o Kaška, ktorý bol stále slabší, báť.

„Veď o tom nám ide.“ Zažmurkal aspoň jedným očkom Kaško.

„Hej?“

„No, lebo my duchovia sa liečime trošku nižšie, v chodbách, kde vy ľudia nechodíte na prehliadky,“

„A to už ako?“ trošku sa urazila Majka, že zasa tí duchovia haravarskí majú nejakú výhodu.

„Každá jaskyňa je väčšia ako je miesto, kde chodia turisti,“ začal Kaško.

„Jasné,“ pritakali súrodenci, „lebo tam sú miesta, kde by sme nepreliezli.“

„Alebo sú pod vodou,“ zauvažoval Kaško.

„Alebo sú maličké.“ pridal sa Maxík.

„Alebo nebezpečné,“ zaiskrili oči Majke.

„A v jednej takej sieni sa liečime my - ale pozor, dnes sa stretnete s niekým, s kým ste sa ešte nestretli a asi ste ani nevedeli, že ešte v Haravare žijú,“ Kaško sa trochu zarazil, ako keby si spomenul na niečo veľmi vážne.

„S kým?“

„No veď uvidíte.“

Kaško vybral z vrecka akúsi píšťalku, zapískal na nej melódiu a o malú chvíľku pri nich stáli dvaja noví duchovia. Ako vysvitlo, boli to správcovia jaskyne. Mali trošku problém s tým, aby do jaskyne išli aj Maxík s Majkou, ale keď sa za nich Kaško zaručil a oni dokázali, že sú naozaj tak výnimoční, že ich vidia, tak zobrali oboch na akési vozíky, pripomínajúce vozíky v nemocnici ale bez kolies a išli.

Teda išli – leteli, a to rovno pod zem.

„Stooooooooooooooooooooooooooop,“ skríkol zrazu z posledných síl Kaško a  všetci zastali.

„Zabudli sme na toto,“ ukázal na stenu a súrodencov Kaško.

„A čo je to?“ opýtal sa Maxík Kaška, keď mu podával nejakú krabičku.

„Vaša zázračná rastlinka, aby ste mohli s nami prechádzať cez steny.“

Maxík s Majkou žuli rastlinku a predstavovali si, čo by sa stalo, keby ich Kaško nezastavil. Asi by sa liečili v tej jaskyni naozaj.

Po malej chvíľke už leteli do podzemia. Preleteli krásne siene  Gombaseckej jaskyne. Dozvedeli sa, že tu majú dokonca jeden stalaktit alebo stalagmit alebo nejaký iný it, ktorého sa môžete dotknúť a pohladkať pre šťastie, čo v iných jaskyniach nemáte.

„Kaško?“

„Áno,“ odpovedal Majke z posledných síl Kaško.

 „A ľudia sa tu neliečia?“

„Myslíš tou našou metódou?“

„No“

„Liečili sa, ale teraz je ich už menej,“ usmial sa Kaško, lebo zjavne to, že sa ľudia už v jaskyniach liečia menej,  vyhovuje im - duchom krajiny Haravara.

„A prečo?“ vyzvedala Majka.

„Neviem,“ priznal Kaško a pokračoval „a to pritom v Gombaseckej jaskyni sa začala speleoliečba ako v prvej jaskyni, a to nielen v Haravare, ale aj v okolitých krajinách“.

„No teda,“ zasnívala sa Majka a už sa tešila na tie jaskynné dobrodružstvá.

„Dokonca pred pár rokmi zapísali túto jaskyňu medzi svetové prírodné dedičstvo,“ spomenul si ešte Kaško.

„A to prečo?“

„Lebo je to krásna jaskyňa a sú v nej veci, ktoré len tak nenájdeš nikde na svete,“ usmial sa popod svoj fúz Kaško.

„A to je čo?“ opýtali sa zvedavo Maxík s Majkou.

„To je to, čo nás lieči,“ ešte tajomnejšie sa usmial Kaško a zdalo sa, že sa už celkom lieči.

„A to je čo?“

„Toto!“

Majka s Maxíkom sa pozerali okolo seba, nechceli veriť vlastným očiam.

„No teda. Čo to je?“

„To sú sintrové brčká“ odpovedal Kaško najmúdrejšie ako vedel.

„Čo?“ vôbec nerozumeli kamoši.

„To sú také tenké zvláštne brčká,“ snažil sa vysvetliť nevysvetliteľné Kaško.

„Ako slamky?“

„Presne tak-ale sú z takého minerálu a…“

„A ako vás liečia?“ nevydržal Maxík, lebo si nevedel predstaviť ako môže toto, čo trčalo zo steny ako tenučké slamky alebo malé kvaple, liečiť.

„No…“

Kaško nedopovedal a vtedy sa to stalo. Spoza jednej veľkej skaly sa k nim pomaly blížil obor.

„Dobrý deň, pán Kaško,“ povedal hlbokým hlasom ako nejaký prednášajúci umelec - teda ten recitátor a Majka skoro odpadla - ale nie z toho hlasu ale zo strachu.

„Ahoj,  Krasoň,“ pozdravil sa slušne Kaško.

„Krasoň?“ neverila svojim ušiam Majka.

„To nie preto, že by bol krásny, ale preto, že je to obor Slovenského krasu, kde sa práve nachádzame,“ zašepkal do ucha Majke Kaško tak, aby to Krasoň nepočul.

„Aha, tak potom je všetko jasné, aj keď teda obra som tu, pod zemou, nečakala,“ priznala sa Majka a už aj normálne dýchala a nemala ani také vystrašené oči.

„Predstav si, čo by sa stalo, keby sa objavil nad zemou,“ zasmial sa Kaško.

„To si radšej nepredstavujem,“ konečne sa ozval aj Maxík, ktorý doteraz len sedel na zadku s otvorenými očami a ústami.

„Môžeme?“ ozval sa Krasoň.

„Samozrejme,“ otvoril svoju náruč Kaško.

Krasoň zobral Kaška do jednej ruky a vyzdvihol ho k jednému brčku a zabručal.

„V časti Gombaseckej jaskyne, kde chodia ľudia, sú také brčká veľké aj tri metre“.

„Fúha,“ nezmohli sa inú odpoveď Majka s Maxíkom.

„Ale tu aj šesť metrov, vidíte?“ ukázal okolo seba Krasoň a až teraz si obaja súrodenci – ľudkovia – uvedomili v akej kráse sedia, aké sú okolo nich rozprávkové veci.

„Niektoré z nich sú špeciálne,“ zasmial sa už zjavne lepšie naladený Kaško.

„Špeciálne?“ opýtali sa ľudkovia a už naozaj čakali čokoľvek.

A vtedy videli ako Krasoň priložil Kaška k jednému brčku a on začal normálne niečo piť cez to brčko, ako keby zem bola pohárikom džúsu a toto bola slamka.

„Mamka príroda má veľa tajomstiev a veľa z nich skrýva práve vo vode  a pod zemou - a toto je jedno z nich,“ žmurkol na nich Krasoň.

„No teda,“ neverili vlastným očiam Maxík s Majkou.

„Je to lepšie, pán Kaško?“ opýtal sa distingvovane Krasoň.

„Už cítim silu,“

„Mamka zem vie, čo potrebujete,“ potľapkal Kaška, ale len jemne, po pleci.

„Tak, aby som sa pomaly dal na let,“ natiahol sa Kaško a už chcel čosi povedať- nejaké zaklínadlo...

„Ha-ha-ha“ - obor Krasoň sa tak z chuti zasmial, že by to určite počuli aj návštevníci v jaskyni, keby tam nejakí boli.

„Povedal som niečo smiešne?“ nechápal tomu záchvatu smiechu Kaško.

„Vaša liečba ešte len začala,“ pošepkal mu do ucha Krasoň.

„Ale my sa potrebujeme dostať domov do večera,“ spomenula si na mamku a na ocka Majka.

„Nebojte sa, teraz sa len presunieme do inej časti, do jednej siene, kde chodia počas dňa aj ľudia a obdivujú malé brčká  a myslia si, že sú to len malé kvaple,“ zasmial sa nad nevedomosťou ľudí Krasoň.

„A nie sú?“ opatrne sa opýtal Maxík

Krasoň sa len usmial, zobral Kaška zasa na ruky a posadil ho na vozík a posunul ho tak rýchlo, že Majka s  Maxíkom nestačili za ním bežať.

Zrazu vozík zastal, teda zastavila ho akási šnúra alebo lano a keď sa Maxík a Majka pozreli na koniec toho lana, skoro odpadli.

„Čo ste ešte nikdy nevideli trpaslíkov?“ vykríkol veselý trpaslík v modrých nohaviciach na traky a s podivnou čiapkou na hlave.

„Len v rozprávkach,“ len toto zo seba dokázala vysúkať šokovaná Majka. Maxík len stál a pozeral.

„Aha, nováčikovia,“ tľapol sa po kolenách trpaslík.

„To sú ľudia,“ predstavil nováčikov Kaško.

„Ale, ale...a čo robia tu v našej časti jaskyne?“ zapozeral sa neveriacky a podozrievavo na oboch trpaslík.

„No… „ chcel vysvetliť Kaško.

„A ako to, že nás vidia?“ zdúpneli všetci trpaslíci v jaskyni, ktorí sa doteraz vôbec nevenovali Maxíkovi a Majke, lebo si mysleli, že ich nevidia.

„Jednoducho to vedia,“ stroho povedal Kaško.

„Sú výnimoční?“ opýtal sa jeden z trpaslíkov  a obzeral si Maxíka a Majku.

„To sú,“ potvrdil Kaško a objal kamošov.

„Tak nech sa páči,“ ukázal kamsi trpaslík.

Maxík, Majka, Kaško a dvaja trpaslíci vstúpili do siene, kde môžete prísť aj vy, keď sa vyberiete do Gombaseckej jaskyne  a vtedy si všimli na stenách množstvo malých kvapľov, malých brčiek a za nimi asi 15 trpaslíkov.

„Pssst,“ ozvalo sa a trpaslíkom sa v rukách zjavili malé kladivká, lebo ku každému správnemu trpaslíkovi patrí kladivko a začali hrať na tých kvaplíkoch, krásnu hudbu.

„Nechápem, ako to, že nerozbijú tými kladivkami kvaple,“ šepkala Majka.

„To sú kladivká, ktoré si trpaslíci vyrábajú zo špeciálneho kryštálu zvonkoherka,“ ukázal na jeden kameň v skale Kaško.

„Akého?“

„Zvonkoherka“ zopakoval Kaško.

„Ale taký neexistuje,“ usmial sa Maxík, ktorý teda o kameňoch vie svoje.

„Hmmm, taký vy nepoznáte, ale ako vidíš, existuje,“ začal sa hýbať do rytmu kladivkovej hudby Kaško.

Všetci stíchli a nechali sa liečiť.

Zrazu si uvedomili , že je všade ticho. Trpaslíci už dohrali.

Naši kamaráti pomaly otvorili oči.

„Tak pán Kaško a jeho druhovia, myslím, že teraz by ste mali urobiť poslednú vec,“ s potmehúdskym úsmevom – ako z rozprávky povedal jeden z trpaslíkov.

„A to je?“ opýtal sa Kaško.

„Poriadne sa ponoriť“

„Nieeeeeeeeeeeeeeeeee,“ vykríkla Majka.

„Niečo sa stalo slečinka?“ nechápavo sa pozrel na Majku jeden z trpaslíkov.

„Ja len, že nemám plavky, a nemôžem sa len tak potopiť do vody“ zalapala po vzduchu Majka.

„Ponoríte sa do seba.“

„Do seba?“ tomu už nerozumel ani Kaško

„Na to tu máme špeciálne miesto,“ vyšli pomaly z jaskyne a trpaslík ukázal kdesi dole do doliny.

„Starý kláštor aj s kúriou a vežou a… „ vysvetľoval ďalšiu kúru trpaslík.

„Jasná vec, už letím…“ rozprestrel ruky Kaško.

„Ale vy ešte letieť nemôžete!“ zastavil ho trpaslík.

„A ako sa tam dostaneme?“ opýtal sa Kaško.

„Poďte,“ vzdychol si nad nechápajúcimi návštevníkmi trpaslík.

Trpaslíci vyviedli kamošov von z jaskyne a ukázali na akúsi vežu.

„Máme skočiť?“ začala sa báť Majka.

Trpaslíci sa len zasmiali a zmizli.

Maxík sa poriadne pozrel na tú vežu.

„Veď to je zipline!“

„Čo je to?“ teraz zasa nerozumel ani slovo Kaško.

„To je lanová dráha,“ povedal Maxík a ukázal na laná, ktoré viedli z veže kamsi dole.

„Aká lanová dráha?“ teraz už lapala po vzduchu aj Majka

„Tu sa zavesíš  a ona ťa po tom lane niekam zanesie,“ hovoril Maxík a zjavne sa na tú cestu tešil.

„Nie niekam, ale ako pozerám, priamo do starého kláštora.“

Majka s Maxíkom vyniesli 16-gramového Kaška na vežu, pripútali sa a pustili dolu.

„Zipline je skvelá vec,“ zvolal Maxík.

„Jeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeee,“ kričal za nimi Kaško, keď sa viezli. Takúto dráhu totiž nemajú nikde v ďalekom okolí, dovezie vás až do starého kláštora.

Kamoši vystúpili a videli akési podivné okno a krásne upravené zrúcaniny kláštora.

„Tak tu chodíte, vy duchovia meditovať?“

„Aj tu,“ konečne bol na známom mieste aj Kaško, „ale tu máme takú vec“.

„A to?“ čakali ďalšie prekvapenie Maxík s Majkou.

„Pozri sa na tú stenu,“ ukázal kamsi na stenu Kaško.

„Ruka,“ povedali naraz súrodenci a naozaj na stene zostala asi z väčšej maľby len krásna veľká ruka.

„A čo robí?“ opatrne sa opýtala Majka.

„Ako keby ťa hladkala,“ skúmal ruku Maxík.

„Dáva na teba pozor - je to zázračná ruka – pod ktorou aj my duchovia môžeme zatvoriť oči, na nič nemyslieť a nič sa nám nestane,“ vysvetlil Kaško.

„Tajomná ruka na vás dá pozor?“

„Presne tak,“ Kaško si sadol pod tajomnú ruku, ktorá ostala na stene jedného z múrov, ktorý sa tu ešte zachoval, zavrel oči a liečil sa.

„A čo my?“ obzerali sa kamoši.

„Pozri sa,“ ukázal na niečo Maxík.

Hneď vedľa stál malý kaštielik s kaviarničkou a akýmsi oknom, ktoré nebolo na stene, ale len tak stálo na zemi.

„Čo je to za okno?“

„Kaško nám to asi nepovie, tak sa pozrime my,“ pohol sa k oknu Maxík.

„Paráda, skoro kúzelné,“ zaševelila Majka, keď boli pri okne.

Niekto vymyslel také okno do histórie - keď sa cez neho pozeráte na kláštor, tak v ňom vidíte, ako ten kláštor vyzeral kedysi.

„Tak to je skvelé,“ rozplývala sa Majka.

Maxík s Majkou si kúpili čaj a super džús, pozerali sa cez okno, zašli ešte do kaštieľa na malú výstavu vecí, ktoré sa tu našli, keď sa tu všetko obnovovalo.

„Tu musíme zobrať ocka a mamku.“

„Najmenej na deň.“

„Presne tak, vyhráme sa tu ako nikdy.“

„A to sme ešte neboli na tej vyhliadkovej veži,“ objavil ešte ďalšiu zaujímavosť Maxík.

„Ani na miestach v jaskyni, kade chodia ľudia,“ spomenula si Majka.

A ako tak pozerali na to okno, zaspali a ani si nevšimli, kedy ich vyzdravený a zrelaxovaný Kaško zobral domov do postieľok.