B          ol krásny jesenný deň  a Kaško už hodnú chvíľu sedel na parapetnej doske a bál sa. Ale nie, nebál sa výšok, veď vy viete, že Kaško je duch krajiny Haravara a ako vieme, duchovia sa výšok neboja. Teda niektorí áno, lebo boli aj takí duchovia, ako napríklad duch Maro, ktorý sa teda výšok bál a keďže nemohol lietať, tak sa z neho stal duch všetkých vlakov v krajine Haravara- ale o ňom niekedy inokedy.

          Kaško sa bál o Maxíka, ktorého pozoroval za oknom. Už niekoľko desiatok minút chodil Max okolo izby, sem tam si len tak sadol na posteľ, potom sa zdvihol a opäť sa hundrajúc prechádzal a teraz sa postavil na hlavu, ale a hundral aj v tejto polohe dole hlavou.

Kaško sa na to už nemohol pozerať a vletel dnu cez okno, ako to normálni duchovia robia.

„Maxík“, opatrne sa ozval Kaško.

„Jemineeeee“, skríkol Maxík a spadol na zem, našťastie rovno na zadok.

„Prepáč“ zahanbil sa trošku Kaško

„Kaško, čo tu robíš?“ nechápal Maxík

„Bojím sa“, vypadlo z Kaška

„Hej“?

„Hej.“

„A preto chceš, aby som sa bál aj ja?“ vstal zo zeme Maxík a trošku si musel zacvičiť, aby si pretiahol kosti.

„Nie, ja sa bojím o teba.“

„O mňa?“

„No.“ potvrdil Kaško svoje obavy.

„Prečo by si sa bál o mňa“, nechápavo zakrútil hlavou Maxík a začal trochu cvičiť a opäť chodiť okolo izby.

„Pozorujem ťa už nejaký čas a správaš sa trochu divne“, sadol si na pohovku Kaško ako správny psychoterapeut

„To tak vidno?“

„Samozrejme.“

„Lebo som v koncoch“, zastal Maxík, otvoril okno a zhlboka sa nadýchol.

„A čo sa deje?“ pridal sa k nemu Kaško.

„Majka.“

„Čo je s ňou?“ Zľakol sa teraz Kaško.

„Zajtra má narodeniny!“

„Čožeee?!“ vzlietol Kaško asi tri metre nad zem a keby nebol duch, tak by isto narazil do plafónu.

„Má narodeniny a ja pre ňu nemám žiaden darček“.

„Tak poďme do obchodu a niečo kúpime navrhol Kaško a už sa chcel rozletieť.

„My sme sa s Majkou dohodli, že si nebudeme darčeky kupovať, ale budeme si pripravovať na narodeniny prekvapenia,“ smutne dodal Maxík.

„Aha, ale to je skvelé!“ zažiarili oči Kaškovi.

„To by bolo skvelé, keby som mal nejaký nápad.“

„A nemáš?“ nechápavo sa pozrel na Maxíka Kaško

„Nie nemám, a preto tu chodím ako pes s prebitou nohou,“ odvrkol Maxík a zasa sa začal prechádzať.

„Už tomu rozumiem“, zamyslel sa Kaško.

„Tak ja neviem, asi pôjdem nakoniec do toho obchodu, aby som jej aspoň niečo na narodeniny dal“, zúfalo povedal Maxík a začal hľadať peniažky v zásuvke.

„Tak to teda nie,“ rázne povedal Kaško.

„Čo nie?“ prehraboval sa ďalej v zásuvke Maxík.

„Sľúbil si Majke prekvapenie?“ zastavil Maxíka v hľadaní Kaško.

„Sľúbil,“ smutne potvrdil Maxík.

„Tak ho dostane,“ rozhodne prehodil Kaško

„Ale žiadne zatiaľ nemáme,“ povedal Maxík, len aby sa uistil, že Kaškovi je to jasné.

„Čo má Majka rada?“

„Má rada princezné,“ bez váhania povedal Maxík.

„Tak jej dáme princeznovské šaty,“ zahlásil Kaško a myslel si, že všetko je vyriešené.

„A kde ich zoberieme?“ schladil ho otázkou Maxík

„Alebo jej urobíme princeznovskú hostinu na nejakom zámku alebo hrade“ zasníval sa Kaško

„To neznie zle“.

„V krajine Haravara je množstvo krásnych zámkov a hradov,“ už si prechádzal v hlave mapu hradov Kaško.

„A niektoré majú aj krásne záhrady!“

„Ako stvorené na piknik,“ Kaškovi už oči žiarili.

„Ale to by sme museli zabezpečiť ešte veľa vecí  a na pikniku sme už spolu boli,“ povedal Maxík a zasa sa postavil na hlavu.

„To je fakt,“ zavesil sa Kaško na luster a od nervozity sa na ňom hojdal.

„Alebo jej kúpime čiapku so železným šiltom,“ prišiel s nápadom Maxík.

„A to prečo?“ jemne sa opýtal Kaško, lebo zdalo sa mu, že tá otázka svedčí o tom, že Maxíkovi už to státie na hlave nepomáha v rozmýšľaní.

„Lebo Majka sa teraz často pozerá na nebo, baví ju vesmír a už sa mnoho krát potkla, tak by ju to železo ťahalo dole a musela by sa pozerať pod nohy,“ zasmial sa Maxík.

„Ale to nie je zlý nápad,“ zletel z lustra Kaško rovno na obľúbenú parapetu.

„Kaško?“ Neveriacky sa pozrel na Kaška Maxík.

„Áno?“

„Ja som to myslel len ako žart,“ prestal sa usmievať Maxík, lebo na Kaškovej tvári už videl ten úsmev….

„Ale ja nie!“

„Ten úsmev už poznám.“

„Poď!“ rázne povedal Kaško a Maxík sa ani nenazdal už leteli a pristáli na podivnom mieste.

„A toto je čo?“ obzrel sa okolo seba Maxík.

„Toto, môj milý kamoš, je múzeum letectva,“ nestratil tajomný úsmev Kaško.

„Čo?“

„Toto je múzeum letectva v Košiciach,“ vysvetľoval Kaško, „jedno z najkrajších múzeí v krajine Haravara“.

„Aha, a čo tu robíme?“ stále nechápal Kaško, obzerajúc si nádherné lietadlá.

„No, keď si povedal o tej čiapke...“

„Však nechceš dať Majke na narodeniny nejakú leteckú čiapku, že?“ skočil mu do reči Maxík.

„To nie,“ zarazil sa Kaško

„Tak nejakú vrtuľu?“ zhrozil sa Maxík pri pohľade na vrtuľníky a staré lietadla okolo.

„To nepotrebuje,“ zamyslene si zahundral Kaško

„To je pravda, mamka jej vždy hovorí, že behá ako keby mala vrtuľu v…“

„Takže čo majú dievčatá, okrem princezien, radi? Skočil teraz do reči Kaško Maxíkovi.

„Lietadlá?“ nesmelo odpovedal Maxík, aj keď sa mu to nezdalo, ale na tomto mieste ho nič iné nenapadlo.

„No možno sú aj také, ktoré majú radi lietadlá,“ zapozeral sa  Kaško do očí Maxíkovi - akože čakal inú odpoveď.

„Vrtule?“ skúsil ešte raz Maxík.

„Majú radi romantiku,“ poučil svojho kamaráta Kaško.

„Aha, a to je čo?“

„Keď pre nich niekto urobí niečo prekvapivo krásne, čo bude kričať do celého sveta, má ťa rád.“ vysvetlil romantiku po svojom Kaško.

„Tieto lietadlá určite kričia všetko možné, ale nie to, že mám ťa rád,“ trošku odporoval Kaškovi Maxík pri pohľade na obrovské kolesá, obrovitánske stroje a telá lietadiel .

„Kde sa pozerá teraz často Majka?“

„No kde?“ nechápal otázku Maxík.

„No na nebo,“ ťukol po čele Maxíka Kaško.

„Takže ju tam vezmeme?“ ukázal smerom na nebo Maxík.

„Predstav si, ty antiromantik, že sa pozrie na nebo a tam bude napísané- Majka, máme ťa radi, si najlepšia!“.

„Ako napísané?“ teraz už vôbec nechápal Maxík.

„Farebným dymom,“ pokračoval vo vysvetľovaní Kaško.

„A to sa dá?“ zahľadel sa na oblohu Maxík.

„Samozrejme,“ povedal Kaško a už sa obzeral okolo seba na lietadlá, ktoré tam len tak stáli a čakali, ktoré napíše na oblohu: Majka, máme ťa radi, si najlepšia!

„Tak poďme na to, lebo toto keď sa nám podarí, tak Majka odpadne,“ šťastne skríkol Maxík a už si sadá do jedného z lietadiel.

„Čo robíš?“ neveriacky zakrútil hlavou Kaško

„Idem písať na oblohu“  zahlásil Maxík a hľadal štartér a farebný dym.

„Týmto?“

„Lietadlo ako lietadlo,“ neprestával hľadať Maxík.

„Tak to teda nie!“ skoro až vykríkol Kaško.

„Toto, kamoš, sú bojové lietadlá,“ potľapkal lietadlá, na ktorých boli jasné guľomety a raketomety a neviem aké ešte mety.

„Ako bojové?“ vyskočil hneď z lietadla Maxík a až vtedy si všimol všetky tie vojenské znaky.

„To sú lietadlá, ktoré naozaj bojovali v rôznych vojnách. Tu máš lietadlá spred sto rokov, ktoré bojovali v prvej svetovej vojne,“ z Kaška sa na chvíľku stal sprievodca po tomto nádhernom múzeu.

„Aha,“ Maxík otvoril oči a predstavoval si, že tieto lietadlá lietali niekde nad hlavami jeho pra pra pra rodičom alebo možno lietali oni v nich.

„A tu sú bombardéry a stíhačky a rôzne lietadlá, ktoré bojovali v druhej svetovej vojne,“ pokračoval Kaško a stále niečo hľadal očami.

„Tie sú teda mohutné,“ potľapkal jedno z tých obrovských bombardérov Maxík.

„A obratné,“ dokončil vysvetľovanie Kaško a  zrazu vydal taký podivný zvuk:

„Hmmm“.

„Čo si sa tak zamyslel?“

„Aké sú to krásne stroje,“ zamyslel sa Kaško, „a ako dlho na tom museli pracovať ľudia, aby sa im podarilo vzlietnuť, aby videli zem ako vtáci a aby vedeli doručiť skôr dobré správy a pomoc….“.

„A potom si niekto zlý povedal, že to nemusia byť len dobré správy.“

„Ale aj bomby,“ zadumali sa už obaja.

„Hmm - taký je svet.“

„No hej,“ nemal na túto múdrosť inú odpoveď.

„Takže idem týmto“ potľapkal Maxík lietadlo, ktoré sa mu zapáčilo.

„Toto je vrtuľník, tým by sme veľa na oblohu nenakreslili,“ usmial sa Kaško.

„ Tak tu sú nejaké lietadlá, ktoré vyzerajú dobre,“ ukázal Maxík do vedľajšej miestnosti plnej lietadiel.

„To sú prezidentské lietadlá, tými by sme asi nemali lietať,“

„Akože týmito lietali prezidenti?“ Opýtal sa opatrne Maxík a trošku sa aj zamyslel, že by to nebolo zlé, zaletieť si na lietadle ako prezident.

„Tak je tu jedno - vidíš tamto - s nápisom Slovensko a v ňom sa určite viezlo pár prezidentov a významných osobností,“ ukázal na veľké biele lietadlo s nápisom Slovensko, ktoré Maxík hneď spoznal z televízora, lebo z tohto lietadla nevystupovali len prezidenti, ale aj hokejisti a iní športovci a….

„A v ostatných nie?“ opýtal sa opatrne Maxík

„No tie ostatné sú darom prezidentov rôznych krajín nášmu prezidentovi, ktorý pochádza z krajiny Haravara ale prezidentoval všetkým detským krajinám na Slovensku.“

„To fakt?“ Začal si obzerať lietadlá Maxík a čítal si tabuľky odkiaľ tie lietadlá pochádzajú.

„Mhm, a tieto stroje, ktoré mu darovali prezidenti, dal tu  do múzea, aby si nimi mohli Haravarčania tešiť,“ dokončil vysvetľovanie Kaško.

„Sú naozaj krásne, ale my stále nevieme, ktorým lietadlom budeme maľovať na oblohu.“ pripomenul Maxík Kaškovi, na čo sem vlastne prišli.

„Vieme!“

„Hej?“ obzrel sa Maxík okolo seba a hádal, ktorým lietadlom by tak asi Kaško chcel kresliť na oblohu.

„No.“

„Tak ktorým?“

„Týmto!“ rozhodne povedal Kaško a ukázal na lietadlo, ktoré malo vpredu také vrtule a bolo také no také…. vyzeralo ako nejaký chrobák.

„Ale toto je také menšie lietadlo a má také ploché krídla a…“ Maxík sa snažil prísť na to, prečo si Kaško vybral práve toto lietadlo.

„Je to lietadlo, ktoré sa okrem iného využívalo aj na to, aby sa robili posypy...“

„Napríklad keď bola zľadovatelá cesta?“ predstavil si Maxík ako toto lietadlo sype soľ na cesty z neba.

„No jasné, keď zľadovatela cesta, tak nad ňou letelo lietadlo a posypávalo aj autá soľou,“ poťukal si Kaško na čelo

„A potom ich autožrút zožral,“  zahlásil Maxík.

„Kto? Autožrút?“

„No to je taká obluda, ktorá papká posolené lietadlá,“ snažil sa na žart obrátiť svoje slová o solení cesty lietadlom Maxík.

„Ty si autožrút,“ zasmial sa už aj Kaško, „toto lietadlo posypávalo polia, keď rastlinky postihla nejaká choroba a tak“.

„A teraz?“

„A teraz tam, kde sa dali tie vecičky na posypávanie ...“

„Dáme farbu,“ takmer vyskočil od radosti Maxík, že pochopil ako sa na nebo bude kresliť.

„No hovorme tomu farba…...“

„Tak poďme na to…“ nedočkavo vykríkol Maxík a už aj chcel nasadnúť do lietadla a naštartovať.

„Idem,“ zahlásil Kaško a rozletel sa opačným smerom.

„Ale Kaško,“ nechápal Maxík, čo to robí jeho kamoš malý duch.

„Áno?“ zastal v letku Kaško

„Lietadlo na písanie je tam,“ ukázal Maxík na lietadlo, ktoré predtým vybral Kaško.

„A tu sú prístroje, ktoré si musíme zapnúť,“ ukázal kamsi do druhej miestnosti Kaško.

„Aké prístroje zasa?“ otvoril oči od prekvapenia Maxík a pomyslel si, že oni ten nápis na tú oblohu asi nikdy nenapíšu.

„V tamtej veži sú, kamarát môj, staré prístroje, ktoré potrebuje každý pilot,“ ukázal Kaško na vežu blízko letiska Košice.

„A čo je v tej veži?“

„Tam sú tie najjemnejšie prístroje, ktoré predpovedajú počasie a vedia predvídať ako sa budú správať oblaky a ...“.

„Ale to nájdeme aj v predpovedi počasia?“ pripomenul Kaškovi Maxík.

„Predpoveď počasia hovorí o tom,  ako bude na zemi.“

„A my ideme trošku vyššie, jasné, „ pochopil Maxík.

„Presne tak.“

„A prečo nejdeme do tej veže?“

„Tam by nás nepustili, ale našťastie tu v múzeu majú vystavenú leteckú prístrojovú techniku, takže si to všetko pripravíme tu,“ zahlásil Kaško a už sa rozhliadal, ktoré prístroje by tak asi zapol.

„A zajtra môžeme vzlietnuť?“

„Ja si myslím, že môžeme aj dnes.“ usmial sa tajomne na Maxíka Kaško.

„Tak to aby som išiel po Majku,“ zajasal Maxík a rozbehol sa smerom k východu.

„Žiadne také, že išiel!“ zastavil Kaško kamoša, postavil sa pred neho na svoje polopriesvitné telo.

Kaško vzal Maxíka do ďalšej časti múzea, kde boli staré krásne automobily.

„Ale ja nemôžem šoférovať.“

„Ale ja môžem.“

„Ale sme v múzeu,“ ukázal okolo seba Maxík, lebo dobre vedel, že z múzea sa nič nevynáša.

„A ja som duch Haravary a toto, prosím pekne, je duch haravarského neba.“

Zrazu sa pred nimi objavil duch, ktorý bol v takých podivných montérkach, na hlave mal starú leteckú čiapku, stále sa usmieval a v zuboch mal špáradlo.

„Toto je môj bratanec, Hviezdomil,“ povedal Kaško a objal sa s Hviezdomilom.

„Teší ma, ja som Maxík.“ slušne sa predstavil Maxík.

„Zasa si si prišiel zalietať?“ pozrel sa na bratanca Hviezdomil.

„Ale nie len tak si zalietať,“ žmurkol na Hviezdomila Kaško.

„Ako nie len tak?“ nechápal bratanec.

Kaško začal vysvetľovať Hviezdomilovi, čo chystá pre Majku a pre Maxíka a že by potreboval na oblohu napísať: Máme ťa radi, Majka, si najlepšia!

A vtedy sa to začalo.

Hviezdomil požičal Maxíkovi zo zbierok starý bicykel, Kaškovi dovolil šoférovať nádherné auto, aké uvidíte len v tých krásnych starých filmoch a vybrali  sa pre Majku.

Majka bola trošku prekvapená, ale pri Kaškovi už bola zvyknutá na čokoľvek.

Sadla si do auta a vybrali sa smerom k letisku Haravary, kde sa nachádza múzeum letectva. Keď sa k nemu blížili, práve z letiska odlietalo lietadlo s výletníkmi na dovolenku.

Majka sa pozrela hore a zasnívala sa, že aj ona by išla na takú dovolenku a  vtedy skoro spadla na zem.

Na oblohe lietalo lietadlo a to písalo nápis rôznymi farbami:

Majka, ľúbime ťa, si najlepšia kamoška a sestra!

Keď sa Majka spamätala, všimla si na lietadle sedieť postavičku, vybrala si z kabelky ďalekohľad a …

„Jasné, Kaško,“ zložila si ďalekohľad, usmiala sa od ucha k uchu a začala mávať.

Na starom krásnom bicykli k nej prišiel Maxík s veľkou kyticou v rukách.

„Toto boli moje najkrajšie narodeniny,“ povedala Majka Maxíkovi, „ Ty si ten najlepší brat na svete a ty si ten najlepší duch na svete!“ zakričala ešte Kaškovi na oblohu.

Keď Kaško konečne zletel dolu, nešli ešte domov, ale dlho sa prechádzali po leteckom múzeu a počúvali Hviezdomila, ktorý im rozprával neskutočné príbehy o všetkých lietadlách a autách a prístrojoch, ktoré sú vystavené v Múzeu letectva v hlavnom meste krajiny Haravara.