Vonku krásne svietilo slniečko a Maxík s Majkou sedeli – teda Majka sedela a čítala si svoje obľúbené knižky. Áno, Majka bola knihomoľka, a tak si niekedy čítala aj niekoľko kníh naraz.
Z jednej si prečítala básničku, z inej nejaký krátky príbeh, ale teraz sa rozplývala nad tým, ako krásne niekedy ľudia vedeli písať, ako písmenká nepísali, ale maľovali... a v tom tresk!
Majka sa obzrela a videla, ako Maxík pribuchol svoj zošit o rytieroch.
„Čo sa stalo?“ opýtala sa bojazlivo Majka, pozerajúc sa na svojho brata.
„Nič sa nestalo, len tak premýšľam, že ja som vlastne rytier a...“
„Jasné, veď si sa nechal pasovať za rytiera krajiny Haravara v Kráľovskom Chlmci od bývalých kráľov Haravary.“
„No a odvtedy som na sebe nemal ani raz žiadne brnenie a nič rytierske som nespravil,“ zauvažoval Maxík.
„Ale veď ty nemáš brnenie.“
„No práve,“ posmutnel ešte viac Maxík.
„Veď ty ho nepotrebuješ,“ snažila sa uchlácholiť brata sestra.
„A vieš, čo som sľúbil kráľom Haravary?“ obrátil sa vážne k sestre Maxík.
„Že budeš Haravaru brániť do konca sveta.“
„Presne tak! A ako ju mám chrániť, keď nemám ani brnenie?“ zapozeral sa do okna rytier Max.
„Ale tak si nejaké spravme,“ navrhla Majka.
Len čo sa na chvíľku zamysleli, ozvalo sa jemné klopkanie na okno.
„Kaško!“ skríkol rozradostený Maxík.
„Ideš ako na zavolanie,“ otvárala okno Majka.
„Ale, ale, ale, čo je to za privítanie?“ prekvapene zanôtil Kaško a obzeral sa po izbičke, či sa niečo nestalo.
„Dobre, že ideš, potrebujeme tvoju pomoc.“
„Hmm... počúvam.“
„Teda, ani nie tak potrebujeme, ako ju potrebuje tuto rytier krajiny Haravara,“ opravila sa Majka.
„Tak to bude niečo vážne,“ predniesol naozaj vážne Kaško a sadol si na posteľ.
„To teda je vážne,“ smutne predniesol Maxík.
„Tak čujme,“ pozrel sa do očí rytiera Haravary Kaško
„Potreboval by som brnenie.“
„Brnenie?“
„No – brnenie,“ zopakoval Maxík.
„Tak si ho kúp v hračkárstve alebo v nejakom obchode s kostýmami,“ nechápal, kde je problém, Kaško.
„Ale ja potrebujem normálne brnenie.“
„A načo?“ nechápal Kaško a nenápadne nakukol za okno, či sa tam nepremávajú iní rytieri a on zasa niečo nezmeškal.
„No lebo – keby sa mi ozvali králi Haravary, ktorí ma pasovali za rytiera...“
„Tak musíš ísť Haravare na pomoc,“ ťukol si na čelo Kaško.
„Dostal som meč, ale nie brnenie.“
„To je fakt.“
„No vidíš!“
„Ale keďže ty si ešte chlapec, mal by si mať brnenie, ktoré je ľahké, ale aj také tvrdé, že mu len tak nejaký meč z Ledabolova alebo Skaderukaskadenohova neublíži.“
„A vieš o niečom takom?“ pozrel sa spýtavo na Kaška Maxík.
„Ja nie, ale v starých tajných spisoch Haravary niečo určite nájdeme.“
„Huráááá!“ od radosti sa hneď začala baliť Majka. „Staré spisy a dobrodružstvo – to je moje!“
„A kde sa vyberieme?“
„K Mŕtvemu moru,“ rázne oznámil Kaško a už sa aj pohol.
„Kde?“ prestala sa baliť Majka a sadla si radšej na posteľ.
„K Mŕtvemu moru,“ zopakoval pomaličky Kaško.
„Ale to nie je v Haravare, ale v Izraeli.“
„A čím je Mŕtve more zaujímavé?“ opýtal sa učiteľsky Kaško.
„No tým, že je to najnižšie miesto sveta,“ spomenul si Maxík.
„Áno, a ešte?“
„Viem, viem!“ Majka pozabudla, že je doma a začala sa hlásiť. „Našli sa tam tajné spisy od Mŕtveho mora!“
„Pssst – poďte bližšie,“ zobral si k sebe Maxíka a Majku Kaško.
„Počúvame,“ prikývli deti.
„Aj my v Haravare máme najnižšie položené miesto,“ pokračoval Kaško.
„A tiež so starými spismi?“ zablýskali sa očká Majke.
„Každá krajina má také miesto, len sa o ňom nehovorí.“
„Prečo?“
„No, lebo by tam mohli ľudia veľmi kopať a prekopali by sa možno... veď viete – hlboko.“
Maxík s Majkou sa rýchlo pobalili a vybrali sa na vlakovú stanicu. Nastúpili na vláčik do Čiernej nad Tisou, ale vystúpili na stanici Streda nad Bodrogom.
„A kam teraz?“
„Keďže je krásny deň, urobíme si prechádzku,“ navrhol Kaško, ktorý za prechádzku považoval lietanie nad kráčajúcimi kamošmi.
„Prechádzku?“
„Mhm. A kým sa budeme prechádzať, ja si prejdem ešte tajné písmo Haravary, ktoré som nevidel – teda ani nečítal – asi tak 352 rokov.“
„Fúha – tak to ťa nebudeme rušiť.“
Maxík s Majkou kráčali po normálnych aj normálne prašných a lesných cestách, ako to na správnych výpravách býva a Kaško lietal nad nimi. Asi poznal cestu naspamäť, lebo si vo vzduchu opakoval písmenká tajného písma.
„Stop!“ zahlásil Kaško.
„Sme tu?“ zašepkala Majka.
„Skoro.“
„Čo je to za dedinku?“
„To je dedinka Klin nad Bodrogom.“
„A to je najnižšia dedinka?“ Majka už hľadala nejaký starý kláštor.
„Ale nie, no tu neďaleko je miesto, ktoré je najnižšie položené v krajine Haravara a aj v okolitých krajinách.“
„Tak už poďme!“
Po chvíli putovania sa dostali na miesto, ktoré vôbec nevyzeralo ako Mŕtve more. Bola to nádherná lúka a v strede bola akási preliačina.
„Tak, tu to je.“
„Tu sú tie tajné spisy?“ neverila svojim očiam Majka.
„To si píšte,“ tajnostkársky sa zasmial Kaško.
„Ale asi sú písané na listoch,“ zašepkala Maxíkovi Majka.
„Hej, a asi ich písali mravce,“ kontroval Maxík.
Kaško sa priblížil k miestu a zrazu ho obstáli štyria duchovia – rytieri.
„Čo tu robíš, dušík?“ ozval sa jeden z nich.
„Ja nie som dušík ale duch Kaško,“ odpovedal.
Majka s Maxíkom ani nedýchali.
„Toto je tajné miesto všetkých duchov a ty si sem priviedol ľudí?“ vytiahli meče rytieri.
„Ale veď sem ľudia chodia,“ vypadlo z Maxíka.
„To hej, ale na prechádzky, výlety a pikniky!“
Strašní duchovia začali spomínať na pikniky, ktoré sa tu diali, a bolo vidieť, že si spomínajú na časy, keď ešte boli rytiermi a mohli chodiť na hostiny.
„Prepáčte,“ ozval sa nesmelo Maxík, „ale Kaško za nič nemôže.“
„Kaško?“ opýtal sa jeden z duchov.
„To som ja – duch krajiny Haravara.“
„Aha, už sme o tebe počuli... Ty nás vidíš?“ pozreli sa neveriacky na Maxíka duchovia.
„Som Maxík – alebo pre vás Max Prvý, pasovaný za haravarského rytiera starými kráľmi Haravary.“
„Moment, skontrolujeme si to.“
Jeden z duchov niekam odletel a o chvíľku bol späť.
„Má pravdu.“
„Tak čo si želáš, rytier Max?“ predniesli duchovia a odložili meče.
„Chcel by som si urobiť rytierske brnenie, ktoré by bolo ľahké a odolné.“
„A mne napadlo, že by sme mohli nejaký plán nájsť v starých spisoch,“ pridal sa k Maxíkovi Kaško.
„Ale staré rytierske spisy nie sú tu, ale v Stonehenge.“
„Hurá, ideme do Anglicka!“ skríkla Majka a ani si neuvedomila, že sa tak prezradila.
„Ja som sestra rytiera a pasovaná princezná krajiny Haravara.“
„Žijete v Haravare krátko, a preto nemôžete vedieť, že aj my v Haravare máme svoj Stonehenge.“
„Ale nie...“
„Viem, kde to je,“ zašepkal Kaško a už im dával lístky lietavičníka obyčajného.
„Tak ďakujem!“ zakričal Kaško a len čo to dopovedal, stáli kdesi pred zrúcaninou akéhosi hradu.
„Nič vám to nepripomína?“
„Hmm... jasné – kamenné stĺpy a vo vnútri akási voľná plocha!“
„Toto je ten Stonehenge?“ obzerali sa okolo seba deti a hľadali druidov.
„Toto je, prosím pekne, hrad Veľký Kamenec,“ ukázal na nádhernú zrúcaninu na kopci.
„Ale prečo preniesli tajné spisy práve sem?“ nechápala Majka.
„Je to jasné.“
„Hej?“ obzreli sa na Kaška Maxík s Majkou.
„Mhm.“
„Preto, že to tu vyzerá tak tajomne?“ skúsil to Maxík.
„Nie, ale kedysi to bol naozaj významný hrad a stojí tu už skoro 700 rokov – a možno aj viac.“
„Fúha,“ začali sa s obdivom na múry hradu pozerať deti.
„A tento hrad pred takmer 600 rokmi dobyl jeden známy bojovník – Ján Jiskra.“
„O tom sme sa učili na dejepise,“ zasa sa začala hlásiť Majka.
„Tak ten sa tu normálne aj so svojím vojskom usadil a odtiaľ robil výboje po celej Haravare – aj za jej hranice.“
„No teda, takže tu boli ozajstní rytieri,“ ožil Maxík.
„Ako hovoríš – ozajstní rytieri v ozajstnom brnení,“ prikývol Kaško.
„A potom sem na tento hrad prišiel ešte jeden vojvoda, Ján Hunyady,“ pokračoval vo výklade Kaško.
„Aj o ňom sme sa učili,“ neprestávala Majka.
„Práve tu tí dvaja, keďže velili vojskám, ktoré proti sebe bojovali, podpísali mier.“
„No teda – veď to je historické miesto!“
„Samozrejme. A práve preto preniesli tajné vojenské spisy sem. Ale kde?“ Majka sa začala obzerať, či niekde neuvidí niečo podobné jaskyniam pri Mŕtvom mori.
„Moment, moment...“ zamyslel sa Kaško a myslel tak tuho, že sa mu začalo pariť z jeho hlavy, až sa deti zľakli, aby sa neuvaril.
„Jasné! V Kline boli spisy na najnižšom mieste – a tak to bude aj tu.“
„A to miesto je aké?“
„V strede. Vidíš tú jamu?“
„No, tak takto jama nevyzerá,“ vypadlo z Majky, lebo stále mala pred očami staré jaskyne so spismi.
„Ale kedysi to jama bola.“
„Nerozumieme,“ pozreli sa kamaráti na údajné miesto.
„Toto je cisterna na vodu pre hrad – a spisy budú určite tam,“ vybral sa Kaško smerom k starej cisterne.
Kaško začal mrmlať rôzne zaklínadlá a formulky, až si spomenul na jednu starú rytiersku pieseň a začal ju spievať. Deti vybrali nástroje a pridali sa k nemu.
Vtom sa zem pod ich nohami začala prepadávať a zrazu stáli v akejsi jaskyni plnej starých listín a kníh.
„To je môj raj,“ zašepkala Majka.
„A moja nočná mora,“ nestačil sa diviť Maxík.
Kaško hľadal nejaký starý spis o rytierskych brneniach, Maxík sa tváril, že tiež niečo hľadá a Majka brala do rúk jeden spis za druhým a opisovala si staré nádherné písmená.
„Tu je!“ víťazoslávne zdvihol Kaško ruku nad hlavu so spisom, na ktorom bol nakreslený rytier na koni.
„Tak čo sa tam píše?“ prestal dýchať od nedočkavosti Maxík.
„Moment... no ale toto!“ otvoril Kaško oči tak, že mu skoro vypadli z hlavy.
„Čo toto?“
„Tu sa píše, že v Haravare je najpevnejšie brnenie – brnenie z haravarskej korytnačky.“
„Čo?“ nechápali Maxík s Majkou.
„Z haravarskej korytnačky,“ zopakoval Kaško.
„To akože máme ísť do ZOO, chytiť tam korytnačku a zobrať jej pancier?“ nechápavo sa spýtal Maxík.
„Ani na to nepomyslite!“ sčervenala od hnevu Majka. „Nebudeme žiadnej korytnačke brať pancier!“
„A ako ho chceš získať?“
„V Haravare je jedno miesto a volá sa Tajba.“
„A tam sú korytnačky?“ zasmiali sa súrodenci a trochu si poťukali na čelo.
„Je to jediné miesto v Haravare, kde žijú korytnačky vo voľnej prírode.“
„Chlapci, rytier by nikdy nezobral korytnačke jej pancier,“ neprestávala sa chmúriť Majka.
„To nechcem.“
„A ako ho potom získame?“ trochu znervóznel Maxík.
„Pred mnohými tisíckami rokov tu žila predchodkyňa tejto korytnačky.“
„Korytnačka predchodcová?“ prešiel Maxík zo zúfalstva k žartom.
„Korytnačka haravarská.“
„Aha.“
„A bola to mamka všetkých dnešných močiarnych korytnačiek, ktoré žijú v Tajbe.“
„A ona tam ešte žije?“
„To nie, ale nechala po sebe jeden pancier, ktorý čaká...“ Kaško chvíľu hľadal text v spise, „...tu sa to píše doslova: na rytiera krajiny Haravara, ktorý bude potrebovať jej pomoc.“
„Veď to som ja!“ otvoril radostne oči Maxík.
„Tak poďme – na čo čakáme?“ zdvihla sa zo zeme Majka.
Kamoši sa teda vybrali opäť do Stredy nad Bodrogom a odtiaľ do Tajby.
„Ale Kaško, veď toto sú močiare!“
„Je to korytnačka močiarna, tak čo si si myslel – kde asi žije?“
„Ale ako sa tu močiare dostali?“
„Táto voda – to je voda z rieky Bodrog.“
„Ale tá tu nie je,“ hľadali rieku deti.
„Tá je neďaleko a toto je jej mŕtve rameno.“
„Ale veď to už nie je rameno, ale akési jazierko a močiare. Ako tu Bodrog tiekol, tak prinášal rôznu hlinu a rastlinky a nánosy, a potom začalo aj dosť fúkať a za pár rôčkov...“
„Za dva?“
„Tak za pár tisíc rôčkov sa tu vytvorilo toto jazierko a tieto močiare.“
„A korytnačka už nemusela plávať...“
„...ale sa tu usadila.“
Kaško s kamarátmi prišli na kraj močiara, cez ktorý teraz viedla drevená cestička. Kaško ponoril ruku do vody.
„Dajte si ruku do vody aj vy,“ povedal.
„Prečo?“ neveriacky sa naňho pozreli a obzerali sa, či sa niekde nevynoria obrie korytnačky.
„Len to spravte a trošku trepotajte vo vode,“ ukázal im Kaško, čo od nich chce.
Po chvíľke trepotania sa na hladine objavilo asi 1500 malých korytnačiek. V strede sa vynorila jedna obrovská – bola rovnaká ako ostatné, len oveľa väčšia.
„Prečo ma voláte a kto vás naučil, ako volať kráľovnú močiarnych korytnačiek?“ spýtala sa hlbokým hlasom.
„Ja som duch Kaško a toto je Majka, pasovaná princezná, a Maxík, haravarský rytier pasovaný starými kráľmi,“ predstavil ich Kaško.
„Teší ma. Ja som kráľovná močiarnych korytnačiek.“
„Rytier Maxík má jednu prosbu,“ zapojil sa Kaško.
„Vážená kráľovná, potrebujem vašu pomoc,“ povedal Maxík a kľakol si na kolená do močiaru.
„Vrav,“ vytiahla hlavu z panciera tak vysoko, ako len vedela.
„Ako rytier krajiny Haravara nemám svoje pevné brnenie. V starých spisoch sme objavili správu, že najľahšie a najpevnejšie brnenie na svete sa nachádza práve tu, v Haravare.“
„To je pravda. Je to pancier našej pradávnej mamky korytnačky,“ potvrdila kráľovná.
„Mohol by som byť taký smelý a poprosiť vás, či by som si ten pancier nemohol požičať ako rytier Haravary?“
Zrazu sa stalo niečo zvláštne – voda začala bublať, akoby ju niekto preváral. Na hladine sa objavil krásny pancier.
„Prianie rytiera Haravary, ktorý je v núdzi, je pre mňa rozkazom. Tak nám to povedala naša mamka kedysi dávno.“
„Ona o mne vedela?“ neveril vlastným ušiam Maxík. Majka s Kaškom len nemo otvárali ústa.
„Vedela, že raz príde rytier Haravary.“
„Takže je pancier môj?“ preglgol Maxík a aj sa trošku štipol, aby si bol istý, že sa mu to nesníva.
„Je tvoj. Ale stratí sa, ak by si ho nepoužil na pomoc krajine Haravara a robil by si zlé veci.“
„Sľubujem, že v ňom budem len brániť krajinu Haravara.“
„Zober si pancier, rytier Max. A aby si na sebe nenosil len obyčajný pancier korytnačky, ale naozajstné brnenie, choď neďaleko – na miesto, ktoré je od pradávna kúzelné. Tam nájdeš obrovský pancier.“
„Obrej korytnačky?“ neveriacky sa opýtala Majka.
„Je to stavba korytnačieho bunkra, ktorú nám tu postavili výtvarníci z Košíc – hlavného mesta Haravary na mieste, kde sa dejú zázraky.“
„A prečo práve tam?“
„Lebo keby nám niečo hrozilo, môžeme sa v ňom ukryť,“ odpovedala kráľovná a zmizla pod vodou spolu s 1500 malými korytnačkami.
Maxík, Majka a Kaško zakývali kráľovnej a vybrali sa smerom, ktorý im ukázala.
„Ako to hovorila kráľovná, keď sa ponárala do vody?“ spýtal sa Kaško.
„Ty vyjdi na náš bunker, obleč si pancier a čakaj na prvý mesačný lúč,‘“ zopakovala vzorne Majka.
Bola to naozaj zvláštna stavba. Vyzerala, akoby zo zeme vychádzala obria korytnačka. Maxík si obliekol pancier, postavil sa na korytnačí bunker. Majka stískala prsty, lebo nevedela, čo sa stane.
Keď vyšiel prvý mesačný lúč, pancier na Maxíkovi sa premenil na skutočné brnenie.
Maxík v tú noc opäť spal ako kedysi – ako rytier – s vážnym pohľadom, ale s úsmevom na tvári.
