Za oknom už bola jeseň. Kaško si len tak lietal nad mestom a bavil sa tým, že zhadzoval lístie zo stromov, ktoré nevedelo samo odpadnúť, a potom tie lístky rozfúkaval pred nosmi psíkov a mačiek.
„Toto je super deň na nejaké haravarské dobrodružstvo,“ sadol si na statný dub a premýšľal, čo by dnes mohol zažiť. Zrazu si uvedomil, že sa pozerá na domček, kde bývajú Maxík s Majkou a zahľadel sa smerom k ich bytíku.
„A toto je čo?“ neveril Kaško.
V izbičke videl niečo veľmi zvláštne, ale nevedel, čo to je, tak priletel až za okno. Keď si sadol na svoju obľúbenú parapetnú dosku, neveril vlastným očiam. Majka s Maxíkom mali na stene natiahnuté plátno, ktoré im tam upevnil ocko – teda, ono to bola stará posteľná plachta, ale vyzerala ako naozajstné plátno. Obaja súrodenci chodili okolo neho, niečo maľovali, odstúpili od plátna a...
„Halooooooooooooooooo!“ skríkol Kaško spoza okna.
Majka sa tak zľakla, až jej vypadla plechovka s farbou na zem, na ktorej sa Maxík pošmykol a pri páde na zem štetcom urobil veľkú modrú čiaru cez celý obraz.
„Ty si tomu dal, Kaško,“ zasipel Maxík a pozeral sa, či nemá niečo polámané.
„Prepáčte, ale nechápem, čo tu robíte.“
„Toto je mapa,“ pridala sa Majka a zotierala zo zeme farbu.
„Mapa?“ nechápal Kaško.
„Mapa nášho tajného mesta.“
„Aha.“
„Dnes je deň stvorený na dobrodružstvo,“ začal vysvetľovať Maxík a pomáhal sestre so zmývaním podlahy.
„To je pravda,“ zažiarili Kaškovi očká.
„A tak sme si povedali, že keď nevieme zažiť niečo naozaj tajomné a dobrodružné, tak si vymyslíme tajné mesto.“
„Ahaaaa,“ pochopil Kaško.
„A toto je mapa toho mesta.“
„Takže vy by ste chceli poznať tajné mesto?“ sadol si Kaško na stolík a hompáľal svojím chvostíkom.
„Ty také poznáš?“ obrátili sa obaja od mapy na Kaška.
„Niekoľko,“ neprestával hompáľať nohami Kaško a očkom pokukoval, ako sa deti chytili na túto myšlienku.
Deťom sa otvorili oči.
„Stačí jedno!“ skríkli.
„Tak neviem, na čo čakáme!“ vyletel po plafón Kaško.
„My len na teba!“ zakričali deti, a kým dopočúvali prvú slohu svojej obľúbenej pesničky, boli zbalení a pripravení na cestu.
„Ako ideme?“ opýtali sa svorne.
„Hú húúúúúúúúúúú!“ zahúkal Kaško.
„Sovou?“
„Vlakooooom!“
„No ale toto znelo ako sova... ale vlak je lepší.“
„Fakt to znelo ako sova?“ pýtal sa Kaško a celou cestou na železničnú stanicu si skúšal húkanie vlaku. Nasadli na vlak a vydali sa na cestu.
„Kaško, ale veď toto je Spišský hrad,“ posmutneli deti.
„Správne,“ len tak prehodil Kaško.
„Ale to je hrad a nie stratené mesto.“
„Veď my ani nejdeme na hrad,“ tajomne zahlásil haravarský malý duch.
„Nie?“ obzerali sa okolo Maxík s Majkou.
„Sľúbil som vám tajomné mesto?“
„Sľúbil!“
„Tak vydržte.“
Prešli veľmi krátku cestu a objavili sa v rozprávke. Ale nie v takej obyčajnej rozprávke, ale v naozajstnej, tajomnej, krásnej rozprávke o obroch. Okolo nich stáli veľké skaly, ktoré pripomínali veže hradov, kostolov, domov a...
„Ako keby tu žili obri,“ zašepkali deti.
„Veď tu aj niekedy žili obri,“ pošepol im do ucha Kaško.
„Obri?“ spomalili krok.
„To si píšte.“
„A sú tu ešte?“ zaševelila Majka.
„Už nie,“ zosmutnel Kaško – a Majka s Maxíkom si odfúkli.
„Ty si akosi posmutnel?“ nechápal Maxík.
„Obri boli super parťáci.“
„No samozrejme,“ zasmiali sa deti.
„Už si sa niekedy viezla na chrbte obra?“
„To nie,“ ohradila sa Majka.
„Alebo si niekedy hrala s obrami futbal?“
„To tiež nie.“
„Mali takú veľkú bránku, že si sa do nej trafil vždy,“ usmieval sa popod nos Kaško.
„A vy ste mali malú, lebo ste boli malí, však?“
„A keďže lopta bola obrovská, tak ste stále vyhrali.“
„Tak-tak – moji obríci,“ povzdychol si Kaško.
„Kaško, ale kde je to mesto?“
„Tu,“ zastal Kaško.
„Ale veď toto sú len skaly.“
„A vy ste len deti,“ trošku posmešne precedil cez zuby Kaško.
„No dovoľ!“ ohradili sa obaja súrodenci.
„Myslím ľudské deti – a preto vidíte len to, čo vidíte.“
„Aha...“
Kaško zrazu vytiahol podivnú píšťalku – zapískal na nej a z kamenných veží sa začali vynárať postavičky rôznych duchov.
„Kto nás to volá?“ zaznievalo zo všetkých strán.
„To som ja – Kaško!“
„Kaško?!“ – skríkli duchovia. „Prečo nás voláš?“
„Mám tu kamošov.“
„Ľudííí?“ – duchovia sa zastavili a začali sa tváriť hrozivo.
„Deti, ktoré vidia duchov,“ vysvetlil Kaško.
„Aha, tak to je iné.“
„A veľmi by chceli vidieť tajomné mesto duchov.“
„Myslíš, že im ho môžeme ukázať?“ opýtal sa duch s veľkou bradou a okuliarmi ako Harry Potter.
„Sú to najlepšie deti, aké tu žili za posledných 286 rokov – od čias Gertrúdky a Fridricha.“
„A to bol kto?“ zašepkala Majka.
„Teraz nie,“ zasmial sa tajomne Kaško – a vtedy sa to stalo. Jeden z duchov začal spievať pieseň duchov a ostatní sa pridali.
„Pridajte sa,“ pošepol Kaško.
Maxík s Majkou začali spievať – a vtedy sa kamenné kopce menili na veže a domy. Všade bol ruch a krásne stavby – úplne iné ako naše. Všetko bolo krásne farebné a útulné, vo vzduchu viseli sieťky na leňošenie a...
„To je len krása,“ neverila vlastným očiam Majka.
„Toto je, deti, Dreveník.“
„Dreveník?“
„Také meno dali tomu miestu ľudia, ale my, duchovia to voláme – tajné mesto duchov Haravary – Hamedúta.“
„Hamedúta?“
„To je skratka – Haravarské mesto duchov tajné.“
„Aha – vaše meno toho mestečka naopak!“
„Tak si to poďte užiť!“
Deti strávili v Dreveníku krásny deň – lietali si s duchmi po domoch, šmýkali sa na 200-metrovej šmýkačke a navštívili aj rozhľadňu duchov.
„Tu pozorujeme ľudí, ktorí prídu do Dreveníka na turistiku – aha, tam idú ďalší.“
A duchovia sa bavili tým, ako si ľudia obzerajú krásne kamenné tvary a nádhernú prírodu – a vôbec nevedia, že sa na nich pozerajú duchovia.
„To je nádherné,“ pošepkala Majka.
„Škoda, že my ľudia nemáme také tajomné mesto...“
„Ale máte,“ len tak cez zuby precedil Kaško, lebo mal medzi nimi trávičku a len tak si ju pohadzoval v puse.
„Máme?“
„No jasné.“
„A kde?“
„Neďaleko odtiaľto,“ pozrel sa smerom k deťom Kaško.
„Čože?“
„Miloj.“
„Miloj kto?“
„Miloj je meno toho miesta – a mesta,“ povedal a hneď aj vstával zo zeme.
„Tak o takom mestečku som nepočula.“
„Ono je to vlastne dedinka… alebo bola dedinka… ale vlastne… viete čo – radšej sa tam vyberme!“
Keďže sa dosť dlho zabavili v Dreveníku, tak na Miloj leteli s Kaškom s pomocou jeho prelietavých byliniek.
„Kým pôjdeme na Miloj, ešte sa musíme zastaviť po jednu kúzelnú vecičku v Žehre.“
„Ako povieš.“
Za malú chvíľku stáli pod kopčekom, na ktorom bolo dosť veľa schodov, a na jeho vrchu stál jeden z najkrajších kostolíkov, aké videli.
„Tak taký kostolík som ešte nevidela,“ nevedela spustiť oči z kostolíka Majka.
„Je fakt nádherný,“ potvrdil Maxík.
„Je to jeden z najstarších kostolíkov v Haravare – a nielen v Haravare, ale široko-ďaleko.“
„Aha,“ pozreli sa na seba brat so sestrou.
„Ale hlavne je to jediný kostolík, ktorý sa zachoval v krajine Haravara – a aj v iných krajinách – nezmenený už niekoľko sto rokov.“
„Paráda,“ nadchýnal sa Maxík.
„Tak ideme!“ skríkla Majka.
„Pomaly.“
„Veď si dáme pozor...“
„Každý, kto chce vidieť tajné mesto Miloj, musí najprv pomaly prejsť po týchto 93 schodoch,“ začal Kaško.
„A?“ – nechápali kamaráti, v čom je problém.
„Každý schod musí pocítiť obe tvoje nohy,“ pokračoval Kaško.
„Takže po nich musíme skákať?“
„Alebo stúpiť oboma nohami na schodík.“
„Jasné. A potom?“ horeli nedočkavosťou.
„A potom prejsť okolo toho múru, čo tu postavili okolo kostolíka.“
„Nechápem, prečo sú okolo kostolíkov múry.“
„Kde stáli kostolíky?“ opýtal sa učiteľsky Kaško.
„Na kopci,“ odpovedali svorne ako v triede Maxík s Majkou.
„Keď niekto napadol nejakú dedinku alebo mestečko, tak sa ľudia išli schovať do najväčšej stavby, ktorú mali v dedinke alebo meste.“
„Do kostolíka,“ pochopili žiaci.
„A aby to mali vojaci ťažšie s dobytím…“
„Tak si ho opevnili,“ skočil Kaškovi do reči Maxík.
„Presne tak.“
Deti s Kaškom vyšli po deväťdesiatich troch schodoch a stáli pred múrikom, za ktorým bol prenádherný kostolík. Vyzeral ako nejaká čiapka, ktorú by si mohol dať na hlavu obor – alebo obrí anjel. Prešli okolo múru a vošli bránou ku kostolu.
„A čo teraz?“ nedočkavo klepal nohou po zemi Maxík.
„Ideme dnu.“
Keď vošli dnu, skoro odpadli.
„Kaško, ale toto je ako keby toto nebol kostolík, ale galéria!“
„Každý kostolík bol niekedy takto pomaľovaný ako tento,“ zamyslel sa Kaško, „ale nie až tak krásne.“
Deti sa vybrali obdivovať maľby na stenách, kde boli vyobrazené rôzne postavičky a bytosti. Niektoré z nich boli dosť divné – ako taký podivný lev.
„Tu to je,“ zahlásil Kaško.
„Toto je čo?“
„Strom života.“
„Aha“
„Keď sa dotkneme tohto Stromu života na správnych lístkoch, tak by sme mali dostať niečo...“
„Čo niečo?“ – nevydržala Majka.
„To neviem,“ šepkal Kaško, „ale niečo, čo nám dovolí uvidieť tajomné mesto,“ hľadal správne lístky na freske.
Deti s Kaškom prišli ku Stromu života, každý si našiel ten najkrajší lístok a čakali. Zrazu sa v kostolíku trošku zotmelo – a vtom sa na stene začal hýbať ten podivný lev. Zareval a ukázal smerom na kamenný hrniec, ktorý stál v kostole a zmizol.
„Čo môže byť v tom hrnci?“ Zvedavosťou už ani nedýchala malá Majka.
„To nie je len hrniec, ale kamenná krstiteľnica.“
„Tu dávali bábätká, keď ich krstili?“
„Vtedy sa nekrstili bábätká, ale starší ľudkovia,“ vysvetľoval Kaško a vyťahoval z krstiteľnice tri bubienky.
„A toto je čo?“
„Už mi je to jasné!“ zahlásil Kaško – a už leteli.
„A sme tu? Kaško?“
„Áno – krása, však?“
„Ale toto nie je žiadne mesto. Ani mestečko… ba ani dedinka,“ sklamane sa pozerali okolo seba kamaráti.
„Teraz je tu len jedna vežička kostolíka.“
„Táto veža je jediná vec, ktorá tu ostala po tejto dedinke?“
„Teraz ju používajú duchovia, keď letia cez Haravaru,“ poúčal Kaško.
„Na oddych?“
„Nie – ako slnečné hodinky,“ pokrútil hlavou Kaško.
„Paráda. A čo my?“
„A my si teraz zahráme na bubienkoch.“
„Ako povieš.“
Všetci traja si sadli k nádhernej vežičke, ktorá vyzerala, akoby vyrástla zo zeme – ako ten Strom života v kostolíku v Žehre.
„Prečo hráme?“
„Privolávame dážď.“
„Dážď?“ nechápali Maxík s Majkou.
„Hovorí sa, že ľudia v Miloji boli zlí – a preto sa všetky ich domčeky prepadli pod zem.“
„Tak potom by sme ich nemali nahnevať!“ zľakla sa Majka.
„Ale pravda je taká, že v jednom roku vyschla riečka, málo pršalo a začalo tu byť veľké sucho…“
„A ľudia začali opúšťať domčeky, však?“ rýchlo prerušila Kaška Majka a ďalej hrali na bubienkoch.
„Presne tak. A mamka Príroda a duchovia, ktorí už vtedy používali túto vežu ako slnečné hodiny, sa na ľudí trošku nahnevali – a nechali ich domčeky zmiznúť pod zemou.“
„A získali super slnečné hodiny.“
„Presne tak.“
Ako tak hrali, na nos im padli prvé kvapky. A kým sa nazdali – začalo pršať. A okolo tej nádhernej vežičky sa objavilo niekoľko domov a domčekov. Deti sa okolo nich prechádzali, Kaško si poletoval a neprestávali hrať.
„Doooosť!“ skríkol Kaško – ale už bolo neskoro. Rozpršalo sa tak, že voda začala stekať okolo vežičky.
„Tak to sme tomu dali…“
„Ideme sa ukryť!“ kričala Majka a rozbehla sa niekam smerom k lesíku.
„Ale kde?“
„Do bunkra!“ ukázal úplne opačným smerom Kaško.
„Postavíme si bunker?“
„Jeden je tu neďaleko.“
„Bunker?“
„Vojenský bunker.“
„Oooooooo…“ roztvorili sa Maxíkovi oči.
O malú chvíľku už stáli pri drevenom bunkri. Teda – on bol drevený len zvonka. Zvnútra to bol normálny podzemný bunker, kde sa teraz vystavuje rôzna vojenská technika. Ale hlavne sa tu dozviete všetko o tom, ako sa liečili vojaci v takýchto bunkroch, keď bola vojna.
„Tento bunker tu nie je dlho – ani nie sto rokov – ale je to skvelé miesto.“
„Hej – keď vonku takto leje!“
A keď vás bolia prsty od hrania na bubienkoch…
Deti sa pozreli na svoje pršteky – mali ich celé červené od hrania na bubny a privolávania dažďa.
V bunkri našli vojenské obväzy, mastičky a… a prestalo pršať.
Keď deti večer zaspávali a pozerali sa na oblohu, nemohli zatvoriť oči.
„Maxík?“
„No?“
„A čo keď aj tamten oblak je tajné mesto?“
„Možno aj je.“
„Musíme do Dreveníka aj do Miloja a do Žehry zobrať mamku a ocka.“
„To teda musíme.“ Sľúbili si súrodenci a pred očami im už pomaly začal prebiehať sen o dnešných prežitých dobrodružstvách.
