Vonku sa už červenalo a žltlo a lístie padalo. Ihličie stromčekov sa triaslo. Že prečo? To ste si nevšimli? Keď sa začne blížiť zima, ihličie na stromčekoch sa trasie – a to preto, lebo sa blížia Vianoce. A keď sa blížia Vianoce, stromčeky trasú ihličím, aby si ich všimli zvieratká, ktoré chcú mať tiež svoje Vianoce. Aj ony si ozdobujú stromčeky – len my to nevidíme.
Maxík s Majkou boli vo svojej izbičke. Teda – sedeli... Maxík ležal na zemi a kopal nožičkami, Majka lámala nejaké lístky a čosi s nimi robila.
„Neruším?“ ozvalo sa spoza okna.
„Kaškooo!“ vykríkli obaja.
„Kamoši, a vy tu čo robíte?“ pozeral sa okolo seba Kaško.
„Nevidíš?“ Roztiahli ruky ako socha nad Riom Maxík s Majkou.
„Vidím, ako sa ty, Maxík, asi hráš na žabu a Majka ti chystá výdatnú listovú žabaciu stravu.“
„Kaško, pamätáš si minulú jeseň, ako sme celú prekýchali?“ ozval sa Maxík a hneď urobil dva zhyby.
„Na to sa nedá zabudnúť. Veď som tri dni nepočul ani hláska,“ poškriabal si svoje ušká Kaško.
„Nepočul?“ začudovala sa Majka, kým pripravovala bylinkové lístky na čajík.
„Nepočul, lebo ste len kýchali a kašľali a robili ste taký hluk, že až...“
„No a práve tomu teraz chceme zabrániť,“ miešali lístky a čosi si čítali v knižke s receptami, zatiaľ čo prevárali vodu na čaj.
„Tým, že sa budete hrať na žaby?“
„Nie, ale tým, že budeme cvičiť, starať sa o svoje telíčko a otužovať,“ dopovedal Maxík a hneď si dal tri sklápačky, štyri dupačky a päť skákačiek.
„Otužovať s horúcim čajíčkom?“ zasmial sa duch Kaško.
„To je len začiatok,“ zaliala čajík Majka a začala merať čas lúhovania.
„No ja neviem... my duchovia sa otužovať nemusíme, ale poznáme jedného ducha, ktorý sa v otužovaní vyzná,“ len tak medzi rečou zahlásil Kaško.
„A to je kto?“ obzrel sa Maxík a Majka práve vybrala z čajíka bylinky.
„Benjamín.“
„Benjamín?“
„Mhm.“
„A to je kto?“ chceli vedieť viac súrodenci a sŕkli si z čajíka.
„To je môj bratranec z druhého kolena. Ale hlavne je to strážca rajských tajomstiev.“
„Rajských tajomstiev?“ zaiskrili oči Majke.
„V Haravare je jedno miesto, ktoré je už niekoľko storočí – čo storočí, tisícročí! – rajom otužilcov. A teda je to raj tajomstiev…“ nedopovedal Kaško, lebo mu do reči skočila Majka, ktorá si už predstavovala veľké kúpele. Otvorila oči a neveriacky zahlásila:
„To fakt?“
„Najprv tam bolo more. A to more bolo aj dosť chladné,“ pokračoval Kaško.
„Moreeeeeeeeeeeeeeeee?“ natiahla Majka.
„Pred pár desiatkami miliónov rokov bolo všade v Haravare more.“
„To sme sa učili. Má pravdu,“ potvrdil Maxík.
„Takže v tom mori sa plavili naši plávajúci predkovia a v štvrtohorách sa tu trošku ochladilo. Ochladilo sa aj v našom raji – a prví otužilci boli lovci mamutov.“
„A nechali nám tu kresby ako sa otužovať – na rajskej jaskyni!“ hádala Majka a tešila sa, ako bude lúštiť staré maľby.
„To možno tiež, len o nich ešte nevieme.“
„Tak potom?“
„Potom sa síce začali stavať osady, dedinky a mestá – ale raj je raj.“
„Takže tam je stále čistá príroda,“ pochopila Majka.
„A veľa miest na otužovanie,“ dodal Kaško.
„A čo Benjamín? Ten ostal kde?“ opýtal sa Maxík.
„Ten stráži jednu tajomnú prísadu pre všetkých otužilcov, ukrytú v raji,“ zašepkal tajomne Kaško.
„A to je?“
„Vrubovník obyčajný.“
„To je zas čo?“
„To je prastará rastlina, ktorú stráži Benjamín v tajnej jaskyni na Geravách – v Haravarskom raji.“
„Vrúbovník – to nepoznám,“ hľadala v svojej hlavovej knižnici Majka.
„No asi preto, lebo je tajný,“ zaťukal si na čelo Kaško.
Maxík s Majkou sa pozreli na seba a trošku zapochybovali, či také niečo ako vrúbiček vôbec existuje.
„A čo má akože ten vrúbovník robiť?“
„To neviem,“ pokrčil plecami Kaško, „ale určite nám to povie Benjamín,“ usmial sa a ukázal na otvorené dvere.
„Takže ideme do raja!“ skríkli naraz obaja súrodenci.
„Len ak sa naozaj chcete naučiť otužovať,“ spomalil balenie Kaško.
„Samozrejme, že chceme!“
Len čo to deti povedali, Kaško si spokojne sadol na parapetnú dosku – ako duch si to môže dovoliť – a Maxík s Majkou sa začali baliť a chystať na cestu. Keď boli zbalení, vybrali sa na autobusovú stanicu. Autobusom sa dostali až do dedinky s názvom... Dedinky. Je to tak. Tak sa volala.
„A sme v Raji,“ vydýchol slobodne Kaško, keď vystúpili z autobusu.
„Je tu naozaj krásne,“ nadýchli sa Maxík s Majkou hlboko čerstvého vzduchu.
„A to ešte neviete, čo vás čaká,“ usmial sa Kaško.
„Čo?“
„Toto!“
„Drevenica?“ sklamane pozreli na akúsi staršiu stavbu Maxík s Majkou – čakali totiž otužovacie kúpele.
„Ale nie drevenica!“ vytrhol sa zo snívania Kaško.
„Ale toto je nejaká drevenica... len trochu väčšia,“ obzeral si stavbu Maxík a snažil sa nájsť na nej niečo výnimočné.
„Pozri sa, čo ide z tej drevenice,“ ukázal Kaško na kopec.
„Lanovka!“ prekvapene pozerali na lanovku, akú ešte nevideli.
„A nie obyčajná lanovka.“
„Ale neobyčajná!“ začali sa tešiť na dobrodružstvo Maxík s Majkou.
„Tak to si píš – to je lanovka z Dediniek na Geravy.“
„Číta sa to žeravy?“ upozornila Kaška Majka, ktorá chodí na francúzštinu.
„Nie – sú to Geravy.“
„No tak teda Geravy.“
„Presne tak.“
„A čo tam budeme robiť?“
„Práve tam totiž býva Benjamín.“
„Strážca tajomstva...“ zašepkali si deti.
„Tak idete?“
Ale Kaško zrazu videl, že obaja súrodenci sa nejak divne – priam zadivene – pozerajú na lanovku.
„Áno?“ obzeral sa Kaško a hľadal, na čo tak hľadia.
„To je lanovka len pre jedného človeka!“ zvolali obaja.
„Je to jediná jednosedačková lanovka nielen v Haravare – takú majú až ďaleko za hranicami.“
„Dobre, dobre,“ otvorila oči Majka.
„Ale prečo je jednosedačková?“ nechápal Maxík.
„Už si videla, aby niekto išiel do raja na zájazd?“ zasmial sa Kaško.
„To nie,“ priznala sa Majka.
„A ty, Maxík?“
„Ani ja,“ musel uznať Maxík.
„Do raja sa chodí po jednom.“
„A hore je ten raj?“ pozreli sa smerom, kam lanovka stúpala do hôr.
„Raj zvaný Geravy...“
„Tak teda poďme.“
Deti prišli k lanovke, kúpili si lístok a sadli si. Najprv Maxík – pozrel sa okolo seba aj pod seba na nádherné lesy a na akúsi vodnú nádrž. Cítil sa ako vták.
Majka sa najprv trochu bála, ale keď videla, že pri nej poletuje Kaško – no veď on si predsa nemusí sadať – prestala sa báť a tiež si začala užívať rajský pohľad.
Vystúpili na kopci a nevedeli sa vynadívať. Krásne kopce, odhalené kamene, ktoré vyzerali, akoby ich vytesal nejaký podivný sochár, lesy a pobehujúce zvieratká. Dokonca si tu niekto začal chovať aj podivné zvieratká ako emu – naozaj sa tu cítili ako v raji.
Kým si deti obzerali krásy tohto miesta, Kaško klepkal akúsi melódiu na kamienky, ktoré trčali zo skaly oproti hotelu. Ten tu postavili pre tých, ktorým sa z raja nechce odísť.
„Tak ja neviem, ale normálne by som dal svoje schopnosti ducha za to, že to bolo niekde tu,“ ťukal stále Kaško.
„Ale čo?“ nechápali deti.
„Miesto, kde sa privolával Benjamín.“
„Klopeš na správnom mieste, ale nesprávnu melódiu,“ ozvalo sa znenazdajky spoza Kaška.
„Bendžíííííí!“ skríkol Kaško nadšene.
„Kaško?“ zadivil sa Benjamín, ktorý naozaj vyzeral ako strážca pokladu – mal na sebe dlhý kabát, okuliare a široký klobúk.
„Nevidel som ťa... no tak aj viac ako 250 rokov.“
„289,“ upresnil Kaško.
„A čo ťa sem privádza?“ neprestával si Benjamín obzerať Kaška, zatiaľ čo mu ukazoval, akú melódiu mal správne klepať na skaly.
„Toto sú moji kamoši.“
„Duchovia – mláďatká?“ pozrel sa na Majku a Maxíka Benji.
„Nie, deti – mláďatká,“ pošepol mu do uška Kaško, a Benji skoro spadol na svoj zadok.
„A oni nás vidia?“
„Je ich na svete málo, ale ja som v Haravare našiel hneď dve, ktoré vidia duchov,“ pochválil sa Kaško.
„No paráda. A čo by tvoji kamoši potrebovali?“
„Vrúbovník obyčajný.“
„Ooooo... tak to neviem, neviem...“ začal sa Benji akosi okúňať.
„Ale vieš, vieš.“
„Neviem, neviem,“ opakoval Benji.
„Ja viem, že vieš, kde je,“ pozrel mu Kaško vážne do očí.
„To viem... ale nemôžeme ho dať ľuďom.“
„Ani tým, čo nás vidia?“ skúšal Kaško.
„Tak to... asi aj hej,“ začal uvažovať Benji.
„A je to vyriešené,“ odfúkli si Majka a Maxík.
„Tak poďte,“ rezignovane zahlásil Benji.
Benjamín ich vzal hlbšie do lesa, k jednej nádhernej skale. Na tej by ste mohli vyučovať geológiu niekoľko rokov – tak výrazne bolo vidieť vrstvy kamienkov a ako zem s nimi po celé veky pracovala.
Benjamín začal klepkať na skalu... a nič.
„Hmmm, už som to dlho nerobil… Otužovanie prišlo do módy k ľuďom, ale nie k nám, duchom,“ šúchal si čelo Benji a vyťahoval zo svojho plášťa rôzne klepkacie nástroje.
„Pomôžem ti?“ opýtal sa nesmelo Maxík. Vytiahol svoje bubenícke paličky a spolu s Benjamínom začali vyklepkávať melódiu.
Zrazu sa skala pred nimi otvorila – len tak, ako okienko – a Benjamínovi sa začala predlžovať ruka. Mizla niekde v jaskyni.
„Aaaaaaaaaa, tu je!“ zahlásil spokojne Benji kamarátom, ktorí len nemo pozerali na jeho naťahovaciu ruku a zatajili dych.
O chvíľu už držal v rukách akýsi podivný fialový kvet s čiernymi pásikmi – vyzeral, akoby mal na sebe futbalový dres.
„Tak to je on?“ obzeral si ho Kaško, zatiaľ čo Majka s Maxíkom stále premýšľali nad tým, čo všetko by sa dalo s takou rukou robiť.
„Vrúbovník,“ oznámil víťazoslávne Benji.
„A prečo sa volá vrúbovník?“ konečne sa prebrala Majka.
„Lebo keď si ho dáte, na vašom mozočku sa vytvorí nový vrúbok,“ vysvetľoval Benji. Všimol si, že sa deti trochu preľakli, a tak rýchlo dodal:
„To sa deje vždy, keď sa niečo naučíme.“
„Alebo dozvieme,“ dodal Kaško.
„A teraz sa vám urobí otuželecký rajský vrúbok!“
„Hmmmm… a to je?“ zaujímal sa Maxík.
„Vaše oči sa začnú dívať okolo seba a uvidia všetky možnosti, ako by ste sa mohli otužovať,“ vysvetlil Benji.
„Tak sem s tým!“ zahlásil Maxík a schrúmal jeden kvietok.
Majka ho hneď nasledovala.
Trošku im zaklipkali oči a začali otáčať hlávkami dookola.
„Všimli ste si tam dolu tú vodičku?“ prehovoril novovrúbkový Maxík.
„Že tú vodičku!“ skríkol Benjamín. „To je Palcmanská Maša!“
„A vedľa to veľké hnedé… to bol jej medveď?“ zasmiala sa Majka. Smial sa aj Maxík, aj Kaško – len Benji sa nesmial, lebo nepoznal rozprávku o Máši a medveďovi.
„Tam by sa určite skvele otužovalo,“ začal snívať Maxík.
„No to si píš!“ pritakal Benji. „V Palcmanskej Maši je najstudenšia voda nielen v Haravare, ale aj široko-ďaleko v iných krajinkách. A je to tiež najvyššie položená vodná nádrž na šírom haravarskom svete.“
„Tak neviem, na čo tu ešte čakáme,“ zahlásil Maxík.
„Ideme?“ postrkávala ostatných Majka.
O chvíľu dorazili k Palcmanskej Maši. Majka sa ešte necítila na kúpanie – voda bola fakt studená.
„Poznáte Kráľovu hoľu?“ ozval sa po čase Benji.
„Ten kopec v krajine Galimatiášovo?“ spomínal si Kaško.
„Presne tak,“ pritakal Benji. „No a práve tam pramení riečka Hnilec – a tá tečie rovno sem, do Maše.“
„Aha! Tak preto je tá voda taká studená!“ skríkla natešená Majka, len čo do Maše ponorila prštek na nohe.
Maxík si obliekol plavky a pustil sa do otužovania podľa rád vrúbovníka.
Majka si vybrala iný spôsob. S Kaškom si sadli do člnka, ktorý si tu mohli požičať a vo sviežom vzduchu začala veslovať.
„To je tréning!“ kričal plávajúci Maxík.
Benjamín sa smial na brehu a kričal: „Ak sa vám to páči, príďte aj v zime!“
„A nebude voda príliš studená?“ zapochyboval Maxík.
„Bude – lebo bude zamrznutá! Ale vy sa tu môžete korčuľovať.“
„To fakt?“ Deti si predstavili, ako sa len tak medzi stromami korčuľujú v tejto nádhernej prírode.
„No,“ potvrdil Benji a vyletel si len tak na jeden z konárikov, pohvizdujúc si nejakú starú melódiu.
„Tak to určite prídeme!“
„A teraz by sme sa mali zahriať,“ zahlásil Benjamín, keď deti vyšli z vody.
„Ideme si urobiť grilovačku?“ nenápadne naznačili, že sú po otužovaní trošku hladní.
„Ideme si dať prechádzovačku,“ zasmiali sa Kaško s Benjamínom.
„Tu, po týchto krásnych lesoch,“ dodal ešte šťastný Benjamín, že ho konečne niekto vytiahol na otužovacie miesta.
„A čo keby sme zišli trošku ďalej – do Stratenskej píly?“ zauvažoval Kaško.
„No ja som to vedel, že to nebude zadarmo,“ smial sa popod nos Maxík.
„Ale ja som nikdy drevo nepílila!“ preľakla sa Majka a predstavila si, ako ťahá veľkú pílu.
„Ale tam sa už drevo nepíli.“
„A čo sa tam píli? Pre vílu Amálku…“ Majka si hneď predstavila všetky strašidelné rozprávky aj filmy.
„Niekedy tam stála píla, a preto sa to miesto tak volá. Teraz je to nádherná prechádzka popri vode, cez lesy a chodníčky. Vzduch je tam svieži a hlavne... je tam jedna z najliečivejších vecí na svete,“ povedal tajomne Benji.
„Aká?“ Maxík s Majkou sa začali obzerať okolo seba, či neuvidia nejakú tajomnú bytosť.
„Som zvedavý, čo vám vrúbovník prezradí,“ nechal ich Benji ešte trošku v napätí.
Vybrali sa pomaličky k Stratenskej píle. Majka sa nevedela vynadívať na prekrásne stromy, machy a lesné cestičky. Maxík sa nevedel vydýchať a Kaško sa nevedel vylietať.
„To je iné lietanie na takomto vzduchu,“ zahlásil.
„Tak čo, už viete, čo je tu najliečivejšie?“ opýtal sa Benjamín.
Všetci sa zastavili. Deti si poriadne spustili svoj nový vrúbok v mozočku a…
„Ticho…“ zašepkali.
„Za tichom tu všetci chodia,“ usmial sa Benji.
„Ticho, vzduch, pohyb, čistá vodička... hmmm, raj.“
„Veď aj sme v raji,“ zašepkal im do uška Kaško a odletel kdesi k nebu.
Maxík s Majkou boli takí unavení, že zaspali v tichu pod jedným stromom. Kaško vzal Maxíka, Benjamín Majku a odniesli ich domov. Nezobudili sa ani vtedy, keď leteli ponad letisko.
Doma si ľahli do postieľok – a v očiach mali ten iný, taký ten „mudrlantský“ pohľad. Veď mali o vrúbok na mozočku viac.
