Bolo také obyčajné zimné ráno. Slniečko sa len pomaly predieralo spoza kopcov, panelákov a domov, a tiež spoza Dómu svätej Alžbety v Košiciach, v hlavnom meste krajiny Haravara. A práve na jeho vežičky sa pozerali Maxík a Majka. Vonku ležal na zemi sneh a v ňom stopy ľudí, ktorí ním prešli prednedávnom. Deti len tak sedeli a premýšľali, čo by asi robili.
„Čo keby sme si tú krásu namaľovali?“ navrhla Majka a stále sa obzerala, ktorý pohľad na krajinku Haravara je najkrajší.
„Myslíš, že by sme to zvládli?“ spýtal sa Maxík.
„Určite,“ upokojila ho Majka.
„Ale ja by som chcela, aby na mojom snehu boli aj koníky a...,“ nedopovedala Majka, lebo jej do reči skočil Maxík:
„A princezná! V takých šatkách, ktoré majú vlečky.“
„No dovoľ! Prečo by moje princezné mali mať vlečky ako nejaký traktor?“ rozčúlila sa Majka.
„Majka, vlečky majú aj traktoríky, ale aj princezné,“ snažil sa ju upokojiť Maxík.
„Akože majú vlečky niekde na svojich hradoch?“ nechápala Majka a pritom si stále niečo kreslila na svoj papierik.
„Ten dlhý kus látky, ktorý tak visí a veje vo vetre, keď idú princezné na koníkovi. Alebo ktorý majú, keď sa vydávajú,“ zažiarili očká Majke.
„Tak to je vlečka,“ dodal Maxík.
„Potom chcem aj vlečku,“ povedala Majka a už si obaja sadali k papierikom, k farbičkám a k farbám.
„Celkom ti to ide,“ pozrel cez plece Maxík Majke.
„Aj tebe,“ povzbudila ho Majka.
„Majka...,“ prestal kresliť Maxík.
No Majka si ani nevšimla, že brat už nekreslí ani nemaľuje.
„Mám nápad,“ zahľadel sa na haravarskú krajinku Maxík.
„Počúvam,“ neprestala kresliť Majka.
„Čo keby sme si namaľovali našu izbičku?“
„Ale vieš, že bez dovolenia rodičov to nemôžeme,“ pozrela sa na Maxíka Majka a zaklopkala si na čelo, lebo si myslela, že Maxíkovi asi vypadli z hlavy všetky spomienky.
„To viem. A ty si pamätáš, čo nám včera povedala mamka?“
„Táto stena je, deti, vaša,“ zažiarili očká Majke.
„Tú si môžete namaľovať ako chcete a kedy chcete,“ zasvietili už oči obom deťom.
„A ostatné ostanú čisté.“
„No, čo ty na to?“ neprestával provokovať Maxík a začali sa mu zvláštne hýbať kútiky ústočiek.
„Mali by sme tú ponuku využiť,“ položila ceruzky Majka a zahľadela sa na stenu.
„Ale... ty si už niekedy maľovala na stenu?“
„Ja ešte nie. Veď vieš, že na steny, hlavne v byte a na budovách, sa len tak nemaľuje.“
„Ja si myslím, že to bude asi tak, ako keby sme maľovali na papier,“ prechádzal rukou po čistej stene Maxík.
Maxík zobral svoje vodové farby a začal maľovať po stene.
„Zastááááv!“ skríkla Majka.
„Čo sa deje?“ preľakol sa Maxík.
„Pozri sa na to.“
Maxík sa pozrel na stenu a chcelo sa mu plakať.
„Tak toto sa mamke nebude páčiť,“ zašepkal.
„Mamka nám povedala, že tam môžeme mať čokoľvek.“
„To je fakt,“ upokojil sa trochu Maxík.
„Ale toto sa nepáči ani mne,“ postavila sa pred brata Majka. „Mali by sme sa niekde pozrieť, ako sa na steny maľuje.“
Keď tak rozmýšľali, zrazu sa im chrbtom ozvalo:
„Moderné umenie, hmmmmmm.“
Deti sa obzreli a na zasneženej parapete sedel ich kamarát duch Kaško.
„Mal to byť pôvodne koník na stene,“ zašepkal zahanbene Maxík.
„A na ňom princezné a...,“ dodala smutne Majka a pozrela sa na roztekajúce sa farby.
„Jasné. A prečo ste to maľovali takto?“
„A ako sme to mali maľovať?“
„Na stenu sa najlepšie hodia fresky.“
„No to by som nikdy nespravila,“ zahlásila Majka.
„Čo máš proti...,“ nedopovedal Kaško.
„Nikdy by som si na stenu nemaľovala žiadnym zvieratkom.“
„Čože?“ nechápal Kaško.
„Ani fretkami.“
„Fresky,“ vysvetlil Kaško.
„A to sú čo?“
„Freska je taká maľba, ktorú ste mohli vidieť niekde v starých kostoloch na stenách.“
„Jasné, videli sme...“
„Ale aj tie sa maľujú len tak na steny, nie?“ zauvažovala Majka.
„Freska sa robí tak, že najprv musíš mať vlhkú omietku.“
„Čo?“
„No to, čo tvorí stenu.“
„Jasné – omietku.“
„A keď je vlhká, tak máš špeciálne farby, ktorými maľuješ na tú mokrú omietku.“
„A prečo musí byť mokrá?“ nechápala Majka, a ani Maxík, len sa nechcel opýtať.
„Lebo tá farba vsiakne do omietky,“ poťukal po stene s roztekajúcou farbou Kaško.
„Ako do takej špongie,“ asi to už pochopila Majka.
„A ostane tam dlhšie,“ potvrdil Kaško.
„Hlavne sa asi neroztečie po stene,“ vzdychol si Maxík.
„Presne tak, milí kamoši.“
„Ale kde sa naučíme maľovať také fresky?“ bezradne rozhodila rukami Majka.
„No predsa na Gemeri,“ odpovedal Kaško.
„Kde?“ naťahovali uši kamaráti.
„Na Gemeri,“ pomaly zopakoval Kaško.
„A to je čo?“
„To je časť krajiny Haravara,“ začal profesorsky Kaško.
„Aha.“
„V okolí mestečka Rožňava…“ snažil sa deťom priblížiť, kde sa Gemer nachádza, Kaško.
„To poznáme – Rožňava!“ vykríkli šťastne deti, nadšené, že sa ich hodiny freskovania blížia.
„No a tam je niekoľko starých kostolíkov, ktoré sú v zime väčšinou zatvorené, a tak tam prebieha tajná maliarska vysoká škola duchovných a duchových umení.“
„To fakt?“
„Chcete sa tam pozrieť?“ len tak, akoby náhodou, navrhol Kaško a presne vedel, čo nastane.
„Samozrejme!“ nadšene zvolali súrodenci.
„Vyberiete si kostolík, ktorý sa vám bude najviac páčiť, a tam sa môžete pridať k mojim kamošom – študentom.“
Maxík s Majkou nasadli na autobus, ktorý ich zaviezol do dedinky, ktorú ako prvú označil na mape Kaško.
Koceľovce.
Deti prešli na malú vyvýšeninu v dedinke, kde stál krásny kostolík ako z rozprávky. Po ceste im Kaško rozprával, že všetky tie kostolíky tu stoja už viac ako 600 rokov, niektoré dokonca aj vyše 700. A fresky v nich sú rovnako staré.
„A stále sú tam?“ čudovala sa Majka.
„Stále, aj keď niektoré sú zničené,“ posmutnel Kaško.
„Kto mohol zničiť také krásne obrázky?“ nechápali deti.
„Bolo obdobie, nielen v Haravare, ale v celej Európe, keď do kostolíkov prišli zvláštni ľudia a povedali si, že obrázky tam nepatria.“
„To fakt?“ skoro sa zadrhla Majka pri predstave, že by v kostolíku nebola ani jedna maľba.
„Začali ich premaľovávať alebo ničiť,“ pokračoval Kaško.
„To by som nikdy neurobila.“
„Ideme dnu!“
„Máme kľúč?“ spýtali sa Kaška.
„My nie, ale moja kamoška Viktória.“ Kaško si niečo zamrmlal a pri ňom sa zjavil duch dievča oblečené ako postavička z rozprávky.
„Kaško!“ objala ho Viktória.
„Viktória!“
„Tak predsa si sa rozhodol naučiť sa maľovať?“
„Ja nie, ale moji kamaráti,“ ukázal na Maxíka a Majku.
„Ľudské deti?“ nechápala Viktória, pretože netušila, že ju Maxík a Majka vidia.
„Ale oni nás vidia,“ pošepkal jej Kaško a jej oči sa otvorili.
„Vieš, že toto je len škola pre duchov,“ upozornila deti Viktória.
„Viem, ale sú veľmi dobrí,“ usmial sa Kaško.
Majka s Maxíkom spravili psie oči a Viktória zaštrngala obrovským kľúčom vo dverách kostolíka. Pred deťmi sa otvorila malá, nádherná galéria.
„A toto je čo?“
„Vitajte v kostolíku v Koceľovciach,“ zaševelila Viktória.
Pod freskami v kostolíku sedelo veľa duchov a učili sa maľovať. Viktória ukázala na steny:
„Tieto fresky tu prišli namaľovať talianski majstri.“
„Až z Talianska?“ neverila Majka vlastným ušiam.
„Kedysi bola Rožňava a celé okolie veľmi bohaté,“ pridal sa Kaško.
„A prečo už nie sú?“ zaujímalo Majku.
„Ťažilo sa tu železo, striebro aj zlato,“ vysvetlil Kaško.
„No teda…“ obdivovala Majka fresky so svojím bratom.
„A keďže vyvážali to, čo vyťažili, po celej Európe, mohli si zavolať tých najlepších majstrov.“
„A fresky sa najprv používali v starovekom Grécku, potom v Ríme – teda Taliansku,“ dodala Viktória.
„A teraz to učíme našich malých duchov,“ ukázala na duchov študentov.
„A načo to potrebujú?“ nechápali Maxík s Majkou.
„Aby šepkali reštaurátorom, ako fresky zreštaurovať.“
„Ahaaa!“ dozvedel sa niečo nové aj Kaško.
Maxík s Majkou sa poprechádzali po kostolíku. Obdivovali nádherný strop, ktorý vyzeral ako z rozprávky, a maľby – teda fresky – na stenách, pri ktorých mali pocit, že o chvíľu ožijú.
„To je krása,“ zašepkala Majka.
„To je,“ pritakal Maxík.
„Páči sa vám tu?“ opýtala sa po chvíľke Viktória.
„Páči... A kto sú tí reštaurátori?“ spomenula si Majka, že tomu slovíčku nerozumie.
„Poďte, zoberiem vás na jedno miesto, kde ich prácu ešte môžete vidieť.“
„Kde?“ opýtali sa deti, lebo sa im z tohto nádherného kostolíka – galérie – vôbec nechcelo odísť.
„Do Plešivca,“ povedala Viktória, otvorila dvere kostolíka a vzlietla.
Kaško sa rozhodol, že nebudú čakať na autobus, ale použije svoje prelietavé bylinky. A tak sa deti o pár sekúnd ocitli v malom mestečku – v Plešivci – pred kostolíkom, ktorý sa veľmi podobal tomu v Koceľovciach.
„Viete, zvonku tie kostolíky niekedy vyzerajú podobne, lebo ich stavali v tom istom období a všetky museli mať jednu loď...“
„Loď?“ obzreli sa Majka s Maxíkom, či náhodou nestoja na nejakom ostrove obklopenom vodou.
„No, to je tá časť v kostolíku, kde sú lavice a ľudia.“
„Aha – takže to je loď.“
„V niektorých veľkých kostoloch majú aj tri lode.“
„Hmm,“ zasmial sa Maxík a predstavoval si, aké by to bolo, keby sa išli pozrieť do kostola a ten by sa zrazu pohol a plával po krajinke.
Vstúpili do kostolíka, ktorý opäť otvorila Viki – hlavná kľučiarka gemerských gotických kostolíkov pre mladých duchov - umelcov, ako sa deti dozvedeli počas letu.
„Ale veď tu niekto tie fresky zničil!“ skríkla Majka.
„Tu ich niekto opravil,“ opravila ju Viki.
„Ale veď nie sú opravené, ale zničené,“ pridal sa aj Kaško.
„Tie fresky niekto zničil pred mnohými rokmi.“
„A prečo ich neopravíte celé?“ nechápal Maxík.
„Ale veď sú už skoro celé opravené,“ prechádzala rukou po stenách Viki. Jej jemná rúčka tieto maľby - fresky, nemohla poškodiť.
„Ja teda vidím, že niektoré postavičky nie sú celé,“ nenápadne upozornila Majka.
„Lebo reštaurátor nevie, ako vyzerali. Nemôže domaľovať celú postavičku, keď nevie, ako vyzerala, čo mala oblečené a…“
„Aha, čiže opraví len to, čo je viditeľné.“
„A čo je jasné.“
„Hmm, tak to dáva zmysel.“
„Niekedy sa zachovali fotky alebo nákresy fresiek, ale to nie je tak časté,“ vysvetlila Viki, kým si Kaško poletoval po kostolíku a skúmal fresky pod strechou.
Kaško spolu s Viktóriou ukázali deťom ako sa reštaurovali fresky v Plešivci a Viktória ich pozvala do ich najväčšej maliarskej dielne – v kostolíku v Ochtinej.
Ani to poriadne nedopovedala a už leteli. Len čo prišli k prekrásnemu kostolíku v malej dedinke Ochtiná, vošli dnu a sadli si medzi maliarov - duchov.
„Vyberte si postavičku, akú chcete a skúste si ju namaľovať na svoj papierik. Potom vás naučím namaľovať ju aj na stenu,“ zašepkala im Viktória, aby nerušila ostatných umelcov pri práci.
Maxík s Majkou si nevedeli vybrať. Okolo nich boli obrázky, ktoré rozprávali príbeh Veľkej noci – nie o oblievačkách, ale o Getsemanskej záhrade, Judášovom bozku, krížovej ceste. A hoci bola zima, deti sa začali tešiť na Veľkú noc.
A vtedy to zbadali.
„A toto je čo?“ obaja naraz otvorili ústa.
„Čo?“ opýtala sa Viki.
„Ten trojhlavec,“ ukázali na fresku, na ktorej bola postava s tromi tvárami na jednej hlave.
„To je jedna z najkrajších fresiek v krajine Haravara,“ zasnívala sa Viktória.
„Ale čo to je?“ skúmali obrázok Majka s Maxíkom.
„Čo by ste hádali?“ podpichoval ich Kaško.
„Trojhlavec obyčajný?“ skúsil Maxík.
„Nejaký malý drak?“ zareagovala Majka, keď videla, že Viki a Kaško krútia hlavami.
„Alebo…“ začal Maxík, ale už ho nič nenapadlo, iba ďalší trojhlavci.
„To je takzvaná Svätá Trojica.“
„A to je?“ zvedavo sa opýtala Majka.
„To je jedno z tajomstiev, ktoré nevieme vysvetliť ani my duchovia. Ale vieme, že táto hlava je Otec, táto vraj Syn a táto…“
„Mamka!“ vykríkla spontánne Majka.
„…a táto....,“ chcela dopovedať Viki.
„Dcérka?“ pokúsil sa zabodovať Maxík.
„Duch“, dopovedala Viki.
„Aha.“
Majke a Maxíkovi to bolo jasné – idú maľovať trojitú hlavu, kone a podivné postavičky s mečmi a knihami.
„Aj tak by som chcela vedieť, prečo to niekto takto maľoval a prečo to potom niekto ničil,“ nedalo Majke.
„Niekedy dávno ľudia nevedeli čítať,“ začala vysvetľovať Viki. „Aj keby pred tými šesťsto rokmi vedeli obyčajní ľudkovia čítať, nemali by čo.“
„Ako to?“ nechápal Maxík.
„Knihy sa písali ručne a bolo ich na svete veľmi málo. Napríklad z tých najznámejších boli len desiatky kusov.“
„No teda,“ predstavila si svet bez kníh Majka.
„A preto si ľudia príbehy rozprávali,“ vysvetľoval Kaško, zatiaľ čo deti maľovali a kreslili obrázky podivných ochtinských postavičiek na papieriky.
„Aby si ich vedeli pripomenúť – tie príbehy,“ pokračoval Kaško.
„Tak si ich nakreslili ako komiksy,“ dodala Viki a pochválila deti za ich kresbičky. „Myslím, že sa môžeme začať učiť maľovať na stenu.“
„Naučíme sa freskovať!“ potešili sa súrodenci.
Viktória sa len zasmiala a spolu s ostatnými duchmi naučila Majku a Maxíka, ako si pripraviť vlhkú omietku, ako si vyrobiť farby, ako ich miešať a kedy a ako maľovať do čerstvej omietky.
Ako si tak maľovali, z jedného obrázku zrazu vypadlo jablko.
„Čo to bolo?“ spozornela Viktória.
„Ožívajú,“ zašepkala trochu vystrašene Majka.
A vtedy sa stalo niečo, čo nikto nečakal. Tie nádherné obrázky nad gotickými oknami ožili – začali z nich vylietať orly a lietajúci býk. Zo steny spadol stôl z Poslednej večere aj s chlebom a akýmsi pohárikom. A postavičky okolo nich pomaly ožívali.
„Čo budeme robiť?!“ kričali študenti a Majka sa pozrela na svoj štetec.
„Ty si ponorila štetec do tejto farby?“ opýtala sa rýchlo Viktória.
„Asi hej? Prečo?“ tušila Majka, že niečo pokazila.
„To je zázračná farba, ktorú používame len vtedy, keď učíme anatómiu – ako vyzerajú koníky alebo ľudia v pohybe.“
„Takže ich na chvíľu oživíte?“ zhrozene sa pozeral Maxík na pomalé oživovanie postavičiek v kostolíku.
„Presne tak,“ potvrdila Viki.
„A ako ich odživíme?“ zisťoval Kaško.
„Musíme použiť tento… ale nie!“
„Čo sa stalo?“ tušil problém Kaško.
„Tu som mala zázračný prášok na odživenie obrázkov.“
„A nie je tam?“ začala sa báť Majka.
„Nevadí – tu na kopci je jedna zázračná jaskyňa,“ ukázala cez okienko Viki.
„Zázračná?“ zašepkal Maxík.
„Je v nej aragonit.“
„Čo je v nej?“
„Poďte, nemáme čas,“ zahlásil Kaško, keď videl, že zo steny padol ďalší stôl a postavičkám už tečú slinky na jedlo.
Viktória a Kaško vzali deti smerom k jaskyni. Keď vošli dnu cez tajný vchod, Maxík s Majkou skoro odpadli. Nad nimi viseli akési krásne strieborné vecičky.
„To je aragonit. Takýchto jaskýň je na svete len pár,“ hľadala niečo na zemi Viki s Kaškom.
„Ako pár?“ nevedela skryť zvedavosť Majka.
„Spočítali by ste ich na prstoch dvoch rúk – a jedna je práve tu.“
„A čo tu hľadáme?“
Viktória sa zohla a na zemi bol akýsi zvláštny prášok.
„To je prášok z aragonitu. Má zázračnú moc – len sa musí zmiešať s touto vodičkou,“ povedala a namočila prášok do potôčika.
Len čo to urobila, leteli späť do kostolíka v Ochtinej, kde už koníky pobehovali a postava s tromi hlavami krútila všetkými tromi hlavami.
Viktória vysypala do vzduchu prášok a s Kaškom niečo zašomrali.
Všetky postavičky sa vrátili na svoje miesta – do obrázkov – a Maxík s Majkou spolu s ostatnými študentmi mohli pokračovať v maľovaní.
Večer pred spaním si Maxík s Majkou šepkali, že sa cez zimu vyberú na prechádzku k týmto kostolíkom, len tak sa poprechádzať. A v lete tam zoberú aj mamku s ockom – aj do Ochtinskej aragonitovej jaskyne.
„To bude výlet!“
„A zajtra začnem freskovať našu stenu.“
V noci sa im snívalo o ich izbe – a ľutovali len jedno: že môžu freskovať iba na jednej stene.
