Vonku sa zubilo slniečko a mohlo by sa zdať, že to bude pekný deň. A aj by to bol pekný jarný deň – nebyť toho, že sa zrazu spustil dážď. Maxík s Majkou sedeli len tak pri okne a pozerali sa von.
„Čo budeme robiť?“ zahundrala popod nos Majka.
„Čo by sme robili?“ mykol plecom Maxík.
„No veď to – že čo…“ vzdychla Majka.
„Asi nič,“ zadíval sa na padajúce kvapky Maxík.
„Ako nič?!“ takmer sa rozčúlila Majka.
„Čo chceš robiť v takomto počasí?“ povzdychol si Maxík ešte viac.
„Mohli by sme sa zahrať nejakú hru,“ navrhla Majka a v hlave si začala predstavovať, aké hry majú doma a s ktorou sa už dlho nehrali.
„Mohli by sme... mohli. Ale v šachu nám chýbajú dve figúrky,“ premýšľal nahlas Maxík, no ani sa nepohol od okna.
„Aha, naozaj – dámu a jeden pešiak.“
„Dáma aj s doprovodom,“ pokúsil sa o vtip Maxík.
„Presne tak,“ premýšľala ďalej Majka.
„Aj v našich kartách nám chýba niekoľko kariet...“
„A...“
„A ani nepokračuj,“ povedal Maxík – a obaja stíchli.
Zrazu sa im pred očami začali diať zázraky – na okne sa začali objavovať obrázky a písmenká a... okno sa menilo na kus papiera, na ktorom ktosi neviditeľný písal:
čo
tu
len
tak sedíte
„Čo sa to deje?“ opýtal sa Maxík, keď dočítali text na okne.
„Kúzla…“ tíško povedala Majka a zviezla sa na zem.
„Ale my poznáme len jedného kúzelníka.“
„Norberta?“
„Koho?“ hľadal v hlave nejakého Norberta Maxík.
„No toho Norberta, čo bol u nás v škole a vyťahoval tie kruhy a šatky a skoro zabil zajačika!“
„Nie.“
„Tak potom koho ešte poznáme?“ nechápala Majka.
„Kaškoooo!“ pozrel sa Maxík smerom k oknu.
Za oknom sa naozaj objavil Kaško – a mával im. Kamaráti mu hneď otvorili okno.
„Čo tu robíš, Kaško?“ tešili sa kamaráti.
„Prišiel som vám povedať, že tu pár dní nebudem... a…“
„Prečo?!“ vyhŕkli smutní Maxík s Majkou pri predstave, že v tomto počasí stratia ešte aj svojho kamaráta.
„Idem na Hravé dni duchov,“ vysvetľoval Kaško.
„Na čo?“ nechápala Majka.
„Na Hravé dni duchov,“ pomaly zopakoval Kaško.„A to je prosím ťa čo?“ hľadal v hlave Maxík niečo, čo by sa aspoň podobalo na Hravé dni duchov.
„To sú také dni, keď sa stretnú duchovia z krajiny Haravara a hrajú sa rôzne hry.“
„A mohli by sme tam ísť?“ vybalili ten najprosebnejší pohľad Maxík s Majkou.
„To asi nie...“
„Prečo?“ sklamane sa opýtali kamoša ducha.
„Lebo žiadnu z tých hier nepoznáte,“ oznámil im krutú pravdu Kaško.
„Máte vlastné hry, ktoré nepoznáme?“ začali sa zaujímať o tie hry duchov ešte viac.
„Samozrejme!“ nechápal ich prekvapenie Kaško.
„Tak nás tam zober! Lebo my sa strašne nudíme a všetky hry, ktoré sme už hrali, nás nudia tiež!“ doslova a do písmena žobronili Maxík s Majkou.
Kaškovi sa začalo pariť z hlavy, ako tuho premýšľal o tom, ako by dostal svojich kamošov na Hravé dni duchov.
„No dobre… ale čo tam budete robiť, keď žiadnu hru hrať neviete?“ premýšľal nahlas.
„Mohol by si nás nejaké naučiť,“ nenápadne ponúkla riešenie Majka.
Kaško sa veľmi – ale fakt, že veľmi – zamyslel a zavelil:
„Ideme!“
„Kam?“
„Na električku a potom na autobus a vystupujeme na Jahodnej.“
„Ideme na jahody?“ otvorili sa oči Majke od radosti.
„Paráda!“ skríkol Maxík a už mu aj tiekli slinky po brade.
„Vy ste ešte neboli na Jahodnej?“ opýtal sa Kaško, ktorý tomu nechcel veriť, ale musel.
„Nie,“ priznali sa kamoši.
„To je také miesto, kde sa ľudia z krajiny Haravara, a hlavne z Košíc chodia lyžovať a...“ nedokončil Kaško, lebo mu Majka skočila do reči.
„Ale veď ešte nie je zima?!“
„Ešte nie, no v lete a na jar sa na Jahodnú chodia hrať ľudia rôzne hry.“
„Ale ty si predsa povedal, že vy sa hráte iné hry ako tie naše,“ spozornel Maxík a nenápadne sa už aj začal baliť.
„To si píš, že iné! Ale niekedy sa stane, že sa niektorý duch a pozabudne a zahrá sa našu hru s ľudskými kamoškami.“
„Čože?“
„Stalo sa to môjmu bratrancovi Adalbertovi, že sa takto hral jednu hru na ihrisku na Jahodnej a zrazu prišli dvaja podobní vám...“ začal rozprávať Kaško.
„A videli ho,“ doplnila príbeh Majka pri balení.
„Presne tak,“ potvrdil Kaško.
„A čo Adalbert?“ pýtal sa Maxík, medzitým ako si balil do batôžka tri čiapky, lebo nevedel, či bude pršať alebo fúkať.
„Musel to uhrať tak, že to je nová hra a odvtedy sa na Jahodnej stále hrá,“ prezradil Kaško.
„A tá hra, čo sa teda hrá aj na tej Jahodnej, sa hrá aj na vašich hrách?“ vyzvedala Majka.
„Tak tak,“ potmehúdsky sa usmieval Kaško.
„No tak ideme na Hru duchov!“ Maxík s Majkou sa dobalili. Do batôžka si samozrejme pribalili aj kompas a hudobné nástroje, lebo s Kaškom nikdy neviete, čo zažijete. A vyrazili.
Prišli na Jahodnú.
„Ale tak toto som nečakal,“ pozeral sa okolo Maxík a išiel si oči vyočiť.
„A čo si čakal?“ pýtal sa Kaško.
„No nejaké pole jahôd, kde bude nejaká malá hra.“
Maxík s Majkou len pozerali okolo seba. Na jednom mieste stáli ihriská s rôznymi hračkami, na inom si mohli požičať bicykle a bicyklovať sa, inde ich zasa lákali do bazénika, na turistiku a...
„Pozooooor!“ skríkol Kaško, ale už bolo neskoro.
Maxík dostal ranu do hlavy frisbee.
„Nič sa ti nestalo?“ opýtala sa starostlivá Majka.
„Nie, neboj sa, bolo to len frisbee,“ pozeral sa na umelohmotný lietajúci tanier Maxík.
„Ale letel rýchlo!“ kontrolovala Majka Maxíkovi hlavu, či tam náhodou nie je nejaká ranka.
„To teda,“ poškrabal sa po boľačke Maxík.
„Ale keď sa postavíš pred jamku, tak potom sa nečuduj,“ skonštatoval Kaško.
„Pred akú jamku?“ pozerali sa okolo seba súrodenci, ale po jamke ani stopy.
„Toto je tá naša hra, ktorú sa musíte naučiť,“ ukázal Kaško na hrajúce a hádžuce deti.
„Frisbee?“ povedali naraz súrodenci.
„Ale nie, frisbee...“
„A čo je to?“ ukázali na lietajúci tanierik Majka s Maxíkom.
„Discgolf,“ vážne predniesol Kaško.
„Ja to viem, ja to viem!“ skríkla Majka. Žmurkla na Maxíka a ten spustil beatbox, vybral si paličky, aby išli do rytmu a Majka začala tancovať.
„Čo to robíte?“ nechápal Kaško.
„Tancujeme disco a čakáme na golfové palice,“ spievali do rytmu Majka s Maxíkom a pritom sa vrteli ako vretienka.
„Ale discgolf nie je golf v rytme disco.“
„A čo je to?“ Neprestávala sa vrtieť a tancovať Majka.
„Je to hra, kde hádžeš frisbee do...“
„Pozor!“ stiahol dole Majku Maxík. Obaja sa obzreli a za nimi bol nejaký podivný kôš na lopty, celý z jemných reťazí, zavesený na tyči a v ňom sa hojdalo frisbee. A už sa k nim rútil akýsi chalan.
„Prepáčte, ja som si vás nevšimol,“ ospravedlňoval sa.
„Čo to robíš?“ pýtala sa Majka a obzerala sa, či niečo neletí na jej hlavu.
„Hrám discgolf,“ odpovedal chalan.
„Aha,“ pozreli sa na seba Maxík s Majkou.
„Chcete si zahrať?“ vyzval ich Benji — tak sa volal ten chalan.
„Jasné!“ povedala nadšene Majka a pridal sa aj Maxík.
Tri hodiny skúšali hádzať frisbee do rôznych košov, čo boli akože golfové jamky, a keď ich už boleli ruky, tak sa previezli na požičaných bicykloch alebo sa len tak kochali krásnou prírodou, ktorá bola okolo nich.
„Ide vám to,“ zašepkal im do uška Kaško, keď zasa oddychovali.
„Ďakujeme.“
„Tak by sme mali ísť,“ tajomne zabručal Kaško.
„Úplne sme zabudli na Hravé hry duchov,“ spomenuli si Majka s Maxíkom, prečo vlastne sú tu.
„Takže ideme sa hrať s duchmi?“ nadšene kričali a balili sa.
„Ešte nie.“
„Prečo?“
„Lebo si musíme pozrieť naše najobľúbenejšie ihrisko.“
„Ďalšie?“ zaiskrili oči Maxíkovi aj Majke.
„Mhm,“ zažmurkal Kaško.
„No teda,“ nechápali, kde sa tie ihriská pre duchov berú.
„Tak poďme!“ už nedočkavo súril Kaško.
Pozdravili sa s Benjim, ešte raz si hodili discgolfové frisbee a išli smerom dole z kopca. Išli asi dve hodinky po krásnej prírode a cestičke a zrazu sa nad stromami objavila strašná para, dym a divný zvuk.
„Draaaaaaaaak!“ vykríkla Majka.
„Ale nie, draci v krajine Haravara majú ešte 650 rokov spať.“
„Čo?“
„V krajine Haravara máme niekoľko drakov.“
„Ale áno,“ skoro odpadli Majka s Maxíkom.
„A kde sú?“ obzerali sa kamoši.
„Spia a budú spať ešte 650 rokov.“
„Prečo?“
„Lebo draci majú tisícročný zimný spánok.“
„A nevieme sa na nich pozrieť?“ nenápadne sa snažili dostať k drakom malí haravarníci.
„Ani náhodou,“ rázne to odmietol Kaško.
„A čo to potom tak strašne hučí a dymí?“
„To je Katka.“
„To je tvoja kamoška?“
„To je to naše ihrisko.“
„Asi to bude obryňa Katka,“ zašepkal Maxík Majke do ucha, „a teraz takto odfukuje po celom dni.“
„Alebo varí obriu polievku.“
Keď sa vynorili z lesa, stáli na krásnej malej staničke, plnej detí a rodičov a pred nimi stál krásny starý vláčik.
„Tak ten nás rivedie k tomu ihrisku?“ opýtali sa.
„Ten vláčik sa volá Katka a to je naše ihrisko,“ vysvetľoval prekvapeným deťom Kaško.
„Vláčik? Nechápali decká.“
„On tu je už od roku 1955.“
„Dosť dlho,“ dodal Kaško.
A práve vtedy sa môjmu kamošovi Fifovi podaril taký kúsok.
„A to?“
„Objavil tento vláčik, ktorý práve stavali pre deti.“
„Pre deti?“
„Toto je detská železnica – jediná v krajine Haravara, ale aj jediná široko ďaleko.“
„Hmmmm,“ uznanlivo zahmkali deti a všimli si, že naozaj je tu všetko pripravené pre deti.
„A keď ju stavali, tak ten môj kamoš Fifo sa do tejto Katky zamiloval,“ pokračoval Kaško.
„Do vlaku?“
„Začal v ňom lietať, ukrývať sa a hlavne ho bavilo to, že je to parný vláčik.“
„Takže vyfukuje paru,“ pochopili dračie vyfukovanie spoza stromov.
„A my duchovia vieme jednu vec.“
„Akú?“
„Pozerajte!“ Kaško vyletel nad lokomotívu, posadil sa na komín a keď Katka zasa zafučala, tak Kaška to vyhodilo vysoko hore a vznášal sa na oblaku dymu, ktorý Katka nechávala za sebou.
„Kaškooooooo!“ volali nadšené deti.
„No čo, páčilo sa to?“
„Hej, ale toto robiť nebudeme, však?“ trošku prestrašene sa opýtala Majka.
„Nie – vy sa len preveziete tým vlakom a pozriete si celé okolie.“
„A prečo?“ nechápali deti.
„Lebo Fifo tu vtedy strašil tých, čo tu Katku stavali, a keďže sa ľudia duchov boja, a neviem prečo, tak nedostavali okná vo vlaku.“
„Aby ste si tu mohli lietať.“
„Presne tak! A hra vo vlaku s otvorenými oknami, aké majú tieto vagóniky, to je niečo.“
„Jasné,“ hneď si vedeli predstaviť, ako tu poletuje niekoľko duchov a hrajú sa na naháňačku, teda na nalietačku.
Pred vlak sa postavil malý výpravca, lebo na detskej železnici aj výpravcovia, aj kontrolóri, aj revízori sú deti. Zapískal a dvihol ruku so zelenou „plácačkou“ a vlak sa pohol. Bolo to nádherných 20 minút medzi stromami, niekedy sa im podarilo uvidieť aj nejaké zvieratko a predstavovali si, ako sa tu budú hrať so svojimi kamošmi duchmi. Vláčik zastavil na ďalšom ihrisku.
„Počuj, Kaško...“
„No?“ opýtal sa Kaško a kreslil si, kde bude aký duch lietať.
„Toto je údolie ihrísk?“
„Toto je Alpinka.“
„My sme zaspali?“
„Prečo by ste zaspali?“
„Že sme sa dostali do Álp.“
„Nie do Álp, ale na Alpinku.“
„A to je čo?“
„To je miesto, kde už mnoho rokov ľudkovia z Košíc chodili na výlety a postavili si tu chatu v alpskom štýle.“
„Aha, tak preto Alpinka,“ pochopili Maxík s Majkou.
„Presne tak,“ potvrdil Kaško a kontroloval piesok v pieskoviskách a kĺzavosť kĺzačiek.
„A tu je ďalší vláčik, ale bez pary.“
„To nie je vláčik, ale drezina,“ vysvetľoval Kaško a hneď išiel skontrolovať, či ide, ako má.
„Drezina?“
„Sadni si.“
Majka s Maxíkom si sadli na podivný malý vláčik. „A teraz pedálujte,“ radil Kaško.
„Ako na bicykli?“
„No, skoro.“
Šliapli do pedálov a naozaj sa drezina pohla a išla ako vlak po koľajniciach.
„To je super zábava,“ kričali deti, a zrazu zastali.
„To bolo čo?“
„Indiánske bubny.“
„Indiáni?“
„Ľudkovia z krajiny Haravara si chodia na Alpinku oddýchnuť, ale aj zahrať sa v típí, aké mali indiáni, ktoré stojí tam, kde sa môžete zahrať na skutočných indiánov.“
„Paráda! Ideme.“
„Moment, tam pôjdete neskôr, teraz musíme ísť tamto.“
Deti sa pozreli trochu za miesto, kde stálo típí, a uvideli veľké ihrisko plné šmýkačiek a preliezok a nad nimi v lese laná.
„A to je čo?“ nechápali deti.
„Tarzania.“
„Čo?“
„Lozenie po lanách,“ ukázal Kaško na pár chalanov, ktorí liezli len tak po lanách medzi stromami.
„Aj to je vaša hra?“
„Tu si len vyskúšate, či sa nebojíte výšok.“
„Lebo?“
„Lebo s nami duchmi sa väčšinou hráme tak, že lietame. Tak šup.“
Deti prešli na kopec s lanami, ale samozrejme medzitým sa stavili na preliezkach, na pieskovisku, na zmrzline, čajíku a potom sa asi hodinu hompáľali na lanách, ktoré išli zo stromu na strom.
„Nebojte sa, pod vami sú siete a nič sa vám nestane. Len si vyskúšajte, že sa už nebojíte výšok.“
Majka s Maxíkom liezli ako ozajstní Tarzani.
„Už sme pripravení, Kaško!“
„Tak poďte! Ideme autobusom do Košíc.“
„Tam prebiehajú tie hry?“
„Nie, tie sú samozrejme na Alpinke a na Jahodnej.“
„Tak prečo ideme do Košíc?“
„Aby ste mohli lietať!“
Maxík a Majka sa len na seba pozreli, nerozumeli, čo Kaško chce, ale vedeli, že to bude ďalšie dobrodružstvo.
Po chvíľke boli v meste pred bránou, za ktorou stáli veľké skleníky.
„A toto je čo?“ nechápala Majka.
„To je prosím pekne botanická záhrada.“
„Cítim tie kvietky až sem.“
„To nie je obyčajná botanická záhrada.“
„Lebo je neobyčajná?“
„Áno, je neobyčajná,“ pokračoval Kaško vo vysvetľovaní, „tým, že patrí pánom vedcom a študentom...“
„A oni nás tu pustia?“ skočila mu do reči Majka.
„Patrí to vedcom a študentom z univerzity, ale oni tu robia veľa akcií pre deti a rodiny.“
„Napríklad?“
„Koncerty a výstavy, a keď sa liahnu veľké farebné motýle, tak tu môžete prísť a obdivovať to.“
„Že sme o tomto mieste nevedeli,“ divila sa Majka, a keď vošli dnu, otvorili sa jej oči a pusa. Vôbec nechápala, kde sa to ocitla. Jazierko, zvieratká, lavičky, všade kvietky a upravené chodníčky, v skleníkoch palmy, banánovníky, citrónovníky a všelijaké kaktusy...
„Tak tu asi ostaneme,“ uvelebila sa pri krásnom jazierku s rybkami Majka.
„Ideme najprv do herbára,“ zavelil Kaško.
„Kde?“
„Okrem týchto kvietkov a skleníkov a jazierka, tu môžete prísť do knižnice, kde majú knihy o prírode a herbár.“
„Akože si tu lisujú rastlinky?“
„Majú tu starý herbár, kde hľadáme jednu rastlinku.“
„A nenašli by sme ju tu medzi tými v botanickej záhrade?“
„Majú tu asi 1500 druhov rastliniek. Ideš hľadať?“ ukázal rastlinky, kvietky a všetku krásu okolo seba Kaško Majke.
„Asi nie,“ uznala Majka.
„A okrem toho – tá rastlinka tu nemôže rásť.“
„Prečo?“
„Lebo po nej sa lieta, a keby tu rástla len tak, tak by ju tí páni vedci odhalili a ľudia by lietali, ako by chceli.“
„Parááááááda!“ zajasali deti.
„To nie je paráda,“ zhrozil sa Kaško.
„Prečo?“
„To neviem, ale porušil by sa taký poriadok sveta.“
„To máš asi pravdu.“
Kaško vletel do akejsi miestnosti, za ním pribehli Maxík s Majkou a listovali v starom herbári.
„Tu je!“ Kaško potriasol rastlinkou a vyletel z nej prášok, lebo tá rastlinka, vznášajníček najobyčajnejší, tvorí zázračný prášok aj po odtrhnutí. Deti si dali trošku prášku do vody, ako keby si urobili šumienku a už mohli lietať.
Potom počkali v nádhernej botanickej záhrade obdivovaním zvieratiek a rastliniek do večera, pričom si čítali knižky a kreslili. Večer ich Kaško zobral na Hravý deň duchov. Keby Majka s Maxíkom nezaspali, tak by videli tie najbláznivejšie hry, ako lietajú a naháňajú sa oknom vozňa na detskej železničke, ako si robia súťaže v lietaní na Jahodnú a späť, ako... Ale keďže zaspali, tak ich duchovia odniesli domov.
A keď sa ráno zobudili, na krku mali medaily za najsladší spánok na Hravých dňoch duchov.
A Maxík ešte získal aj cenu za najtichšie chrápanie.
