Maxík s Majkou stáli pri okne a zasnívane sa pozerali do diaľky. Vonku krásne snežilo a mrzlo a mráz kreslil na okná svoje obrazy.
„To je paráda,“ šepkala Majka.
„To teda je,“ pritakal tiež Maxík.
„Zima je krásna.“
„Vieš, čo je na zime najhoršie?“ dýchol na sklo Maxík.
„Že je zima,“ nakreslila srdiečko na zadýchané okno Majka.
„Jasné, na zime je najhoršie, že je zima,“ zasmial sa Maxík a dokreslil do srdiečka slzičku a šíp.
„Tak potom to, že to nie je taká zima ako na obrázkoch,“ dýchla na sklo teraz Majka.
„Ani to nie je najhoršie,“ začal kresliť akési haky-baky na sklo Maxík.
„Nie?“
„Nie, lebo sú miesta, kde tá zima ešte aká-taká je,“ a zrazu z tých hakov a bakov vznikla snehová metelica na skle.
„To je pravda,“ zamyslela sa Majka a začala už o niečom snívať.
„Ale…“ chcel niečo povedať Maxík.
„Už viem, to, že Kaško nechodí k nám každý deň,“ našla ešte inú odpoveď Majka.
„Vieš, že aj oni v svete duchov musia odhŕňať sneh?“ dokreslil na okno ešte sane.
„Hovoril nám to, ale ja mu asi neverím, lebo…“
„Čomu neveríš?“ ozvalo sa za oknom a spoza saní sa na okne vynoril Kaško. Majka rýchlo otvorila okno a hneď ho aj zatvorila.
„Neviem si ani len predstaviť sneh vo svete duchov,“ dopovedala Majka.
„Ale ja som vám nehovoril o tomto svete.“
„A kde chodíš odhŕňať sneh?“
„Pomáhame takým tvorčekom, ktorým vy ľudia nerozumiete,“ rozumbradoval Kaško.
„Napríklad?“ pozrela sa nedôverčivo na Kaška Majka.
„Napríklad zvieratkám,“ povedal Kaško a dokreslil na okno veveričku.
„Aha, tak o ne ide,“ povzdychla si Majka.
„O čo ide?“ nerozumel Kaško.
„To je na zime najsmutnejšie.“
„Zvieratká,“ zamyslela sa Majka.
„Ale nielen to, ale to, že sa nemôžeme ísť pozrieť na zvieratká do ZOO a že sú aj niektoré hrady a zámky zatvorené a…“ vysvetlil Maxík a Majka sa na chvíľku zamyslela.
„Čo vlastne robia také zvieratká v ZOO, keď je zatvorená?“
„To, čo robia, keď je otvorená, len tam nie sú ľudia,“ Kaško sa nechápavo pozrel na Majku.
„Ale sú aj také zvieratká, ktoré majú radi ľudí, nie?“
„Jasné, a nie je ich málo, lebo v ZOO sú väčšinou zvieratká, ktorým by v prírode hrozilo nejaké nebezpečenstvo.“
„Aha, a tie potom robia čo?“ nenechala sa odbiť Kaškom Majka.
„Snívajú,“ akosi tajnostkársky povedal Kaško.
„Čo robia?“ pridal sa do debaty už aj Maxík, lebo toto mu nejak nešlo do jeho hlávky.
„Snívajú,“ zopakoval Kaško.
„Akože celé dni spia?“ neverila Majka a prechádzala si v mysli zvieratká, ktoré sa ukladajú na zimný spánok.
„Nie, snívajú, akože snívajú... no... o nejakých super veciach, a odkedy sa dozvedeli, že ľudia nechodia do ZOO v zime aj preto, lebo sú Vianoce, snívajú ešte viac,“ snažil sa vysvetliť Kaško.
„A o čom snívajú?“ nechápavo sa opýtali naraz Maxík s Majkou.
„Každé zvieratko o niečom inom.“
„A plnia sa im tie sny?“
„Veď preto tam chodíme,“ zažmurkal Kaško.
„Kaškooo,“ začala prosíkať Majka.
„Áno?“ spozornel Kaško.
„Poďme nejakým zvieratkám pomôcť splniť ich sny,“ prosíkala Majka.
„Hmmm, toto nie je zlý nápad,“ zamyslel sa Kaško.
„Veď ZOO máme tu za rohom, na kopci v Košiciach,“ pridal sa k prehováraniu aj Maxík.
„A čo keby sme sa vybrali do inej ZOO?“ potmehúdsky zahlásil Kaško.
„V Haravare máme aj inú zoologickú záhradu?“ zamyslel sa Maxík.
„Jasné, tak sa baľte a teplo sa oblečte,“ povedal Kaško.
Za malú chvíľku už boli na vlakovej stanici a vláčikom prišli do Spišskej Novej Vsi. Len čo vystúpili, vydali sa cez mesto, okolo veže s dvoma hodinami, ktorá je taká štíhla a vysoká, že si niekedy div nezlámete krky, aby ste sa pozreli hore.
„Keby ste tu prišli niekedy v lete, tak tu môžete stretnúť rôzne postavičky z histórie.“
„Duchov?“ zažiarili očká deťom.
„Nie, živé sochy,“ usmial sa Kaško.
„Aha, a to je akože čo?“
„Tu sa robí festival živých sôch.“
A kým im Kaško porozprával o všetkom, čo v Spišskej Novej Vsi môžu nájsť – napríklad také LaborARTorium- úžasné miesto, kde môžete skúmať to, ako funguje príroda, a o fantastickom divadle v meste – stáli pred bránou ZOO.
„Ako sa dostaneme dnu?“ pozerali na zatvorenú bránu Maxík a Majka.
„Nie nadarmo som duch krajiny Haravara a nie nadarmo ste moji kamoši,“ začal chválenkársky Kaško.
„Takže ako?“
„No takto.“
Kaško vytiahol zo svojho plášťa nejakú fľaštičku.
„A toto je čo?“
„Zúžovač preťahovačný.“
„Čo?“ vykríkli obaja súrodenci.
„Je to rastlinka, ktorú musíme strážiť na tajných miestach.“
„Prečo?“ už sa pýtali tichšie Maxík s Majkou.
„Lebo keď si ju dáte, zúžite sa tak, že sa pretiahnete cez všetky mreže.“
„Aha.“
„Viete si predstaviť, čo by sa stalo, keby o tom vedeli všetci piráti a zbojníci v minulosti a aj dnes?“ vytasil na nich Kaško svoje oči, ktoré hovorili, že o tom sa nikto nesmie dozvedieť.
„Ani na to nemyslieť,“ zašepkala Majka a predstavila si všetky príbehy o zbojníkoch a pirátoch, ktoré čítala.
Maxík s Majkou sa napili a cítili sa veľmi divne – ako také čiarky v zošite – pretiahli sa mrežami a boli v zoologickej záhrade. Jedno šťastie, že zúžovač preťahovačný pôsobí len 5 minút.
„Tak aké zvieratká si vyberieme?“ obzeral sa po zoo Kaško.
„Aké by sme našli v ZOO v Spišskej?“
„Napríklad kengury, lamy, orangutany, ťavy, plameniaky, emu a samozrejme leva a pumu.“
„No teda, a toto je najmenšia ZOO v Haravare?“ otvárali oči Majka s Maxíkom.
„Mhm.“
„Ale zvierat tu majú dosť,“ pomysleli si Majka s Maxíkom a obzerali sa, za akým zvieratkom sa vyberú, aby mu splnili jeho sny.
„Tak kam?“ netrpezlivo si už šúchal ruky Kaško.
„A čo keby sme splnili sny všetkých zvieratiek, ktoré nežijú tam, kde je zima a museli sa na ňu prispôsobiť?“ navrhla Majka.
„Ako poviete,“ poklonil sa Kaško ako v starom filme a odletel.
„Lenže ako sa dozvieme po čom túžia?“ zastavil sa Maxík.
„Vy to asi neviete, ale zvieratká vedia väčšinou hovoriť ľudskou rečou.“
„Čooooooooooooooooooooooooooooooo!“ skoro spadli do snehu Majka aj Maxík.
„Keď tu chodia deti a dospeláci, tak sa nechcú prezradiť, lebo by sa ich na všetko pýtali a ešte viac by tu kričali a…“ vysvetľoval Kaško.
„Takže oni nám aj rozumejú?“ skoro onemeli od prekvapenia deti.
„Samozrejme.“
„Tak toto chcem vidieť,“ neveril Maxík.
„Vyjdite hore na ten amfiteáter,“ ukázal Kaško na amfiteáter v malej ZOO.
„Oni tu majú amfiteáter?“ nechápala Majka a hneď si predstavovala, aké hry by sa tu mohli hrať.
„Samozrejme, kde by robili všetky vystúpenia a programy pre deti,“ krútil hlavou Kaško.
Maxík s Majkou sa ukryli na vrchu amfiteátra a pozerali na všetky tie krásne zvieratká okolo. Len čo sa tam objavil Kaško, tak sa to začalo. Zvieratká začali veselo rozprávať o tom, čo zažili, čo sa im stalo počas dňa. Kengura napríklad hovorila o tom, ako prenášala v svojom vaku seno pre kamošky ťavy a začala kýchať, takže sa jej všetko seno vysypalo.
„Asi mám alergiu,“ povzdychla si ťava.
„To je nič, ale ja som sa chcel uložiť na zimný spánok,“ začal medveď.
„A prečo ešte nie si uložený?“ opýtal sa Kaško, ktorý si uvedomil, že medveď mal už dávno spať.
„Niekto mi zjedol môj med,“ nazlostene zabrumkal medveď. „A ako viete, medvede s prázdnym žalúdkom nespia.“
„To je nič,“ začal klopkať zobákom žeriav. „Ja som sa vybral len tak na prechádzku a nevšimol som si ľad na ceste. Urobil som takú roznožku, že som vstal zo zeme o tri hodiny.“
„To je super, kamoši, ale asi viete, prečo som tu, nie?“
„Ako každé Vianoce,“ zasvietili oči zvieratkám.
„Tak tak. Aký sen by som vám vedel splniť?“ Kaško sa usadil na jednom z múrikov.
„Kaško,“ zabručal odniekiaľ lev, „za všetky zvieratká ti chcem povedať, že naším najväčším snom je zatancovať si na zvieracom bále.“
„Čooooo?“ neveril vlastným ušiam Kaško.
„Ááááno,“ nechtiac skríkla Majka, keď si predstavila tú krásu – zvierací ples.
„Ľudia,“ zasyčal had v teráriu.
„A počuli nás,“ zhrozil sa žeriav.
„Nebojte sa. To sú kamoši,“ upokojil zvieratká Kaško.
„Kamoši?“ pozreli sa smerom k Maxíkovi a Majke zvieratká.
„Poďte sem, vy majstri ukrývania.“
„Prepáčte, ale mne sa tá myšlienka na zvierací ples veľmi páči a jeden sme si už aj organizovali,“ začala Majka rozprávať pri tom, ako s Maxíkom vychádzali z úkrytu.
„No a čo keby sme našli nejaké miesto, kde by to bolo možné?“ zažiarili očká Kaškovi.
„Ako sa dostaneme odtiaľ?“ opýtal sa bručiaci medveď a ostatné zvieratká si obzerali prišelcov.
„To je dobrá otázka,“ zamyslel sa Kaško.
„Mrežovník,“ pošepkal Maxík Kaškovi.
Kaško vybral z vrecka ešte niekoľko listov mrežovníka a dal ho zvieratkám. Tie sa prepchali cez mreže a musím vám povedať, že vidieť takto splošteného medveďa, pumu a ťavu, to bolo niečo.
„A kam ideme?“ opýtala sa zvedavá ťava.
„Na jediné miesto, kde sa dá tancovať ako na zámku a môžu tam tancovať aj zvieratká,“ usmieval sa Kaško a sledoval, ako sa zvieratká menia opäť na zvieratká z malých čiarok.
„A to je kde?“ boli zvedaví aj Majka s Maxíkom.
„Na Zámčisku,“ zašvitoril len tak do vetra Kaško a lietal vpredu pred zvieratkami, aby im ukázal cestu.
Po chvíli chôdze po červenej značke sa dostali na lúku, kde stála síce krásna kaplnka a nejaký obelisk, ale žiadny zámok a už vôbec nie zámčisko.
„Kaško, ale tu žiaden zámok a ani zámčisko nie je,“ zašepkala Majka, aby to nepočuli zvieratká.
„Práve na ňom stojíte.“
„Čo?“ zabručali už aj zvieratká.
„Kopec sa volá Zámčisko,“ usmial sa Kaško.
„Tak ty si nás oklamal,“ začali podivne funieť zvieratká a lev vytiahol v snehu aj pazúriky.
„Neoklamal. Tu na tomto mieste stál kaštieľ, v ktorom sa robili tie najkrajšie bály a plesy, aké som videl, a to som bol na plese svojej tety Gertrúdy vo Viedni.“
„A táto kaplnka?“ ukázal Maxík smerom ku krásnej malej kaplnke, ktorá vyzerala ako keby bola z rozprávky.
„Táto kaplnka a ten obelisk sú jediné veci, ktoré tu z tej slávy ostali.“
„Pozrite sa tu pod sneh,“ ukázal pod svoje laby medveď.
Všetci sa pozreli dole na poukladané kamene.
„Tu sú obrysy toho kaštieľa,“ ukázal Kaško. „A táto kaplnka sa volá Tisícročná.“
„Už má tisíc rokov?“ uznanlivo zakrútila hlavou teta sova, ktorá sa pridala k zvieratkám.
„To nie, ale pred tisíc rokmi tu už nejaká kaplnka bola a na jej mieste tu postavili túto kaplnku.“
„Je naozaj krásna,“ zasa si prišla na svoje Majkina dušička.
„A ten obelisk?“ opýtala sa ťava a spomenula si na podobné, ktoré videla ešte v Egypte, kde žila predtým.
„Ten bol súčasťou kaštieľa a predstavte si, že úplne obhorel a pred pár rokmi ho takto zreštaurovali, aby si všetci mohli pripomenúť krásu, aká tu bola. Tu na tom mieste stál zámoček alebo skôr letohrádok.“
„Letohrádok?“
„No, také miesto pre rodinku Čákyovcov na leto, kde sa konali tie najkrajšie a najonakvejšie plesy.“
„Aha,“ zahmkala Majka a už si to predstavovala.
„A volali ju Sans Souci,“ zamachroval ešte raz Kaško a chcel pokračovať v histórii ďalej...
„Kaško,“ ozval sa lev.
„Áno, pán kráľ?“
„Je tu naozaj krásne.“
„To je.“
„Viem si tu predstaviť prísť na oddych aj na opekačku v lete alebo si len tak porozmýšľať o živote...“
„Ale?“ skočil im do rečí Kaško.
„Ale my sme prišli na tancovačku,“ skríklo niekoľko zvieratiek naraz.
„Prepáčte, úplne som zabudol,“ priznal sa Kaško. „Vianočné sny sa musia plniť.“
Čosi zašomral do vetra a zrazu sa objavili pekne vyštafírovaní duchovia s hudobnými nástrojmi, ktorí začali hrať a zvieratká začali predvádzať svoje tance.
Bolo to krásne a smiešne zároveň.
Kengura skákala s hadom, lev tancoval plameniakovi na nohách a ťava mala na svojich hrboch dve skákajúce opice. A samozrejme, keďže kapela hrala známe melódie, tak ju sprevádzali zvieratká škriekaním a pískaním a krochkaním a somárik len iá-kal.
Zvieratká sa vyšantili do sýtosti a po chvíli sa k nim pridala aj Majka s Maxíkom. Zatancovali si so všetkými zvieratkami, ktoré sa im páčia a mohli sa vrátiť späť do ZOO.
Keď sa vrátili, počuli slabý plač alebo vzlykanie. Pátrali po tom, odkiaľ plač prichádza.
Tu za tými dverami, zvolala Majka.
„Už asi tuším,“ pošepol Kaško.
„Čo tušíš?“
„Toto je aquaterium.“
„Čo je to?“ nechápavo sa pozreli na dvere Maxík s Majkou.
„Časť v ZOO Spišská Nová Ves, kde sú rybičky,“ vysvetlil Kaško.
„My sme na nich zabudli?“ Ťukli si na čelá ostatné zvieratká, čím mali kopytami, krídlami, labami.
„Nie vy, ale ja,“ priznal sa Kaško.
„A čo teraz?“
„Ešte máme chvíľku času, tak sa ich poďme opýtať, o čom snívajú oni.“
Rybičky, tak ako zvieratká, začínajú rozprávať hneď, ako sa stratí z ich blízkosti posledný človek. A tak, keď videli Kaška, hneď si zavzlykali, že zasa na nich zabudol a...
„Dobre, dobre, ospravedlňujem sa. Sľubujem, že vám splním to najbláznivejšie prianie, aké budete mať.“
„Chceme sa šmýkať a sánkovať na dúhe,“ povedali ryby a zmĺkli, ako ryby.
„Na dúhe, teraz?“
„Mhm,“ len tak medzi zuby a pery zanôtili rybky.
Kaško skoro odpadol, ale zrazu sa mu na tvári objavil šibalský úsmev. Maxík s Majkou už ten úsmev poznali.
„Ideme!“ Na tento povel po tomto úsmeve čakali deti.
„Ale my nechodíme, nevšimol si si?“ Skoro urazene dodali rybky.
„Ale môžete lietať, nie?“
„Čoooooooooooooooooooooo?“ otvorili svoje ústočká rybky.
Kaško ponoril do vody akúsi čarovnú paličku s akýmsi bylinkami a rybám sa zmenili plutvy na krídla.
Kaško vzal Maxíka a Majku a už leteli.
„Kam letíme?“ opýtala sa len tak medzi rečou Majka.
„Za dúhou,“ stále sa usmieval Kaško.
„Do neba?“ nedočkavo sa pýtalo niekoľko rybiek.
„Neďaleko je Slovenský raj.“
„A tam je teraz dúha?“ začali sa tešiť rybky.
„A nie obyčajná,“ dodal Kaško.
„A aká?“ skoro prestali lietať zo zvedavosti rybky.
„Ktorá pije vodu.“
„Čo?“
Kaško letel a za ním leteli ryby a strašne sa smial.
Prileteli na akýsi kopec.
„Milé ryby a milé deti, toto je dúha,“ povedal Kaško a ryby len otvorili ústočká a stratili reč, tak ako Majka s Maxíkom.
„Ale veď to je drevená dúha?!“ Tušili akúsi vylomeninku od Kaška.
„Je to umelecké dielo,“ poťukal po drevenej dúhe, ktorá stála na kopci. „A vedeli ste, že do nej môžete vojsť a prechádzať sa po nej?“
„Ale nie je to dúha,“ ozvalo sa od niekoľkých rybiek.
„Je to umelecké dielo, ktoré je urobené z dreva a volá sa Dúha, ktorá pije vodu.“
„Kaško, ale ty si nás trošku oklamal,“ pozreli sa na Kaška lietajúce ryby.
„Neoklamal, je to dúha.“
„Je,“ museli uznať ryby a trepotali stále svojimi plutvami.
„A je na nej sneh?“
„Je,“ zasmiala sa už aj Majka, ako to Kaško zasa vymyslel.
„A priniesol som vám aj sane a podsedáky na šmýkanie.“
Ryby sa najprv cítili trošku oklamané, ale potom sa rybička klaun ako prvá spustila na chvostíku po dúhe, a tak sa to začalo. Najbláznivejšia zábava, akú Majka a Maxík videli – ryby, ktoré sa sánkujú a šmýkajú na dúhe.
„Keď tu prídete na jar alebo v lete, tak si pri tejto dúhe môžete oddýchnuť a aj ju môžete využiť ako vyhliadkovú vežu a aj úkryt pred vetrom,“ ukazoval dúhu deťom Kaško.
„Je krásna!“ kričala Majka, keď svišťala na sánkach okolo dúhy.
„Je to landart,“ zafrajeroval Kaško s cudzími slovíčkami.
„Čo?“ zastavil sa Maxík na podsedáku.
„To je také umenie v krajine.“
Ale už bol čas.
Rybky, Kaško s Maxíkom a Majkou odleteli, každý domov.
Keď prišla Majka domov, nemohla zaspať – hrala si potichu v duchu na gitare a zložila pesničku o dúhe na Košiarnom briežku.
