Ako sa Maxík stal skutočným rytierom

Vypočujte si celý príbeh.

Vonku bol nádherný deň. Svietilo slniečko. Také zubaté, žmurkajúce, nezbedné. Kaško sa zapozeral na slniečko. Duchovia to môžu. Ich oči sa už nemôžu pokaziť. Dal si na hlavu čiapku šiltom dozadu a vyrazil za svojimi kamarátmi Maxíkom a Majkou. Tešil sa ako sa dnes vyhrajú. Vymyslel tri úžasné hry. Pristál na parapete a hneď zvolal. 

„Som tu a mám príšernú chuť sa hrať!“

„Aj ja!“ pridala sa Majka.

„A ty, Maxík?“

„No veď hej, môžeme.“ Odpovedal, akosi divne smutno a položil na stôl medzi školské zošity akýsi papier.

„Niečo sa stalo?“ opýtal sa Majky Kaško.

„Niečo určite,“ pošepla Majka, „celý deň chodí, pozerá na svoj rytiersky diplom, čo dostal v Kráľovskom Chlmci od samotného kráľa a vzdychá.“

„Asi je mu smutno za kráľom,“ pomyslel si Kaško, „Ja ho rozveselím.“

„Hej, Maxík,“ obrátil sa smerom ku kamošovi, „nejdeme sa zahrať?“

„Veď som povedal, že môžeme. Koľkokrát to mám opakovať!“ odvrkol Maxík.

„Dobre, dobre, ja som ti nič neurobil,“ pozrel sa na smutného kamaráta, ,, Môžem ti nejak pomôcť?“

„Ani nie.“ odvetil Maxík.

„No dobre. A čo by si povedal,“ pošúchal si ruky Kaško, „Keby sme sa dnes zahrali nejakú dobrodružnú hru.“

„Ja som za.“ postavila sa Majka, pripravená hrať sa.

„Navrhujem novú hru na hľadanie.“

„Hľadám rada,“ potešila sa Majka, „najmä veci na obrázkoch.“

„No, tak to máš výhodu.“ zasmial sa Kaško. „Naša hra sa volá, Nájdi si svoju druhú ponožku.“

„Čo?“ zháčila sa Majka a aj Maxík sa trochu prebral. 

„No, vždy, keď tu prídem a vy sa obliekate a obúvate, hľadáte svoje druhé ponožky. Teda, keď sa neponáhľame,“ vysvetľoval svoje plány Kaško, „A minule si mi povedal, že máš v šuplíku pätnásť ponožiek, ktoré nemajú pár.“ 

„Toto sa mi hrať nechce.“ zvesil hlavu Maxík.

„Ani mne.“ dala si nahnevane ruky v bok Majka.

„Tak tu mám potom druhú vynikajúcu hru.“ 

„Super!“ zasa ožila Majka.

„Chyť si svojho ducha!“ nadšene predstavil svoj nápad Kaško.

„Aha, akože my ťa budeme chytať a nikdy ťa nechytíme.“ neveriacky krútila hlavou Majka.

„Presne tak!“ potvrdil Kaško.

„Nudaaaaaaa.“ zazíval Maxík.

„Už mám toho dosť! Čo je s tebou kamoš?“

Maxík sa pozrel na Kaška, podišiel k stolu a ukázal mu kráľovské potvrdenie o tom, že je rytier. 

„No? Si rytier,“ čudoval sa Kaško, „už ním nechceš byť?“

„Práveže chcem.“

„A preto si smutný?“ nerozumela Majka.

„Nie preto. Ale preto, že som len taký rytier na papieri.“

„Ako to?“ stále nechápal Kaško.

„Bol som pasovaný za rytiera len tak. Neurobil som žiaden rytiersky čin. Všetci rytieri urobili nejaký rytiersky čin.“ hundral Maxík.

„Už rozumiem. Ale kvôli tebe nezobudíme haravarského draka.“ zauvažoval dúšik.

„Draka?“ preľakla sa Majka. „Chceš povedať, že tu v Haravare máme draky?“ 

„My tu máme rôzne potvory a potvorky. Aj draky.“ 

Majka sa schúlila do kúta a pozerala smerom k oknu akoby čakala, že niektorí priletí.

„Nemusíš sa báť,“ upokojoval ju Kaško, „všetci spia. A budú spať ešte 864 rokov.“

Majka sa trochu upokojila a pozrela potmehúdsky na brata.

„Počuj, Maxy, čítala som prednedávnom rozprávku o chlapcovi, ktorého volali Nebojsa a ten musel prežiť noc v mlyne.

..Takú noc v mlyne museli prežiť viacerí rytieri, aby sa stali skutočnými hrdinami.“ Doplnil Majku Kaško.

„Tak poďme!“ prebral sa Maxík. „Mamka s ockom sú cez víkend na konferencii. Poznáš nejaký mlyn?“

„No jasné. Niekoľko. Počkaj.“ premýšľal „Kaško, „Už viem, pôjdeme do Kováčovej. Tam bol kedysi nádherný mlyn, verím, že ešte stojí.“ 

O chvíľu už boli na stanici v autobuse do Rožňavy a potom v druhom do dedinky Kováčová. 

„Pozrite, ešte stojí, tam je napísané- Mlyn,“ radostne ukazoval na šípky Kaško.

Približovali sa k mlynu ale Kaškovi niečo nešlo do hlavy.

,,Mlyn tu je, ale kde sú vozy, ktoré privážajú zrno a odvážajú múku?

„Teraz budeš hundrať zasa ty?“ obrátila sa na Kaška Majka. 

„Ja len, že tu nevidím taký život, na aký som bol zvyknutý.“  

A naozaj, hluk strojov už počuť nebolo, zato kopec hlasov, štrnganie pohárov a smiech áno. 

Mlyn ešte stál, ale už nemlel. Okolo neho bolo krásne. Tak si všetci sadli a dali si každý niečo na pitie. 

„To boli časy, keď sa tu mlelo. Tamto stáli vozy, ktoré mali na sebe vrecia so zrnom. Tu ich vítal mlynár so svojimi pomocníkmi. Roznášali im jedlo a pitie.“

„To tu ešte ostalo,“ zavtipkovala Majka, keď im teta z mlyna priniesla džúsiky.

„Niektorí ľudia tu čakali aj tri dni, kým sa dostali do mlyna. Spali na vozoch, v sene a večer sa tu rozprávali príbehy a spievalo sa. Mlynár bol najinformovanejší človek široko-ďaleko.“

„No veď veľa toho vedieť nemusel. Všetko zaňho urobila voda,“ poznamenal posmešne Maxík.

„Kdežeee. Mlynári museli vedieť obrábať drevo, museli vedieť mechaniku, základy fyziky, aby nastavili všetky ozubené kolieska a remene tak, aby sa umlela múka akú ste chceli. Nebolo to len tak.“

,,Presne tak!“ prihovorila sa spoza ich chrbta pani domáca. ,,Poďte, ukážem vám všetko, čo tento mlyn v sebe ukrýva. Sú to naozajstné technické poklady, ktoré len tak hocikde neuvidíte.“ 

Deti sa razom postavili zo stoličiek a už sa presúvali po strmých schodíkoch na prvé, a potom na druhé poschodie. Pani domáca mala pravdu. V útrobách mlynu sa ešte aj dnes ukrývali stroje, vďaka ktorým sa z obilia stala múka. 

,,Tak toto múzeum je naozaj niečo!“ s nadšením vyhlásil Maxík, keď vychádzali von z mlynu, ,,ale tento mlyn už nebude pre draka zaujímavý,“ smutne doplnil a nešťastne si sadol na vonkajšie schodíky.

Kaškovi zrazu zažiarili jeho dušičkové očká.

„Viete, čo znamená, keď sa povie, že niekto má niečo za lubom?“

„To, že niekto niečo skrýva, že niečo tají alebo niečo chystá,“ neisto skúsil vysvetliť Maxík.

„Presne tak. A lub je tu v mlyne. Je to miesto za mlynskými kameňmi, kde sa melie múka. Múka, ktorá spadla za lub, ostala mlynárovi.“

„Tak preto za lubom?“ ťukla si na čelo Majka.

„Preto,“ stroho potvrdil Kaško a pokračoval, „keď už sme tu, mám nápad.“ 

„Aký nápad?“

„Tu neďaleko je jeden starý kostolík. Veľmi, veľmi starý. Čo keby si strávil noc tam?“

„Súhlasím. Ideme na to.“

Dokúpili si ešte nejaké zásoby a vybrali sa na cestu. Kostolík, teda len múry kostolíka stáli na kopci a bol naozaj krásny. Nemal strechu a na kamenných stenách bolo ešte vidieť zamurované okná a dvere.

„Toto si postavili husiti.“ informoval ich Kaško.

„To boli nejakí husí rytieri?“ opýtal sa Maxík.

„Rytieri nie. Boli to …. hovorili si boží bojovníci. Obyčajní ľudia. Vieš, čo je zaujímavé?“ pýtal sa duch

„Čo?“ obrátili sa naňho deti.

„Ich zbrane. Vymysleli množstvo zbraní, ktoré si vyrobili zo svojho náradia. Z kosy, z mlátičky na obilie, z vecí na oranie.“ 

,,A?“ nerozumel Maxík.

„A s nimi vyhrávali veľké bitky a ťažké boje s ozbrojenými vojakmi. A vymysleli aj takú vec- vozovú hradbu. Boli to poľnohospodári. Mali vozy, aby mohli voziť veci na pole a aj zrno do mlyna. A keď začali bojovať, použili na boj aj vozy. Urobili z nich taký malý drevený tank, v ktorom sa skrývali, a z ktorého robili výpady.“

„No dobre. Tak ja si usteliem tu.“ ukázal na jedno miesto Maxík.

„Ako ja. Snáď my.“ kontrovala mu Majka.

„Ale Majka, ja sa musím stať rytierom.“

„A ja budem princezná, ktorú môžeš chrániť.“ zažmurkala sestra.

Maxík sa chcel odradiť ale Kaško ho poťahal za rukáv. Pochopil.

„Dobre, tak si usteľme.“

„A ja?“ ostal prekvapene stáť Kaško.

„Čo ty?,“ neveriacky krútil hlavou Maxík, „ty tu nebudeš. Ak mám byť rytierom toto musím zvládnuť sám.“

„Si si tým istý?“ 

Maxík prikývol.

„Dobre.“ Kaško sa zodvihol, pohladil kamarátoch po vlasoch a odletel preč.

Obloha sa pomaly zahalila do čiernej farby. Na nebi vyšiel mesiac a hviezdy.

„Videl si už niečo také?“ šepkala Majka pozerajúc na nebo, ktoré sa posialo hviezdami. „Toľko hviezd som ešte v živote nevidela.“

„Ani ja,“ kochal sa Maxík.

„Majka, ale ty sa celá trasieš. Čo ti je? Bojíš sa?“ 

„Ešte nie . Len mi je zima.“

„Počkaj.“ Maxík siahol do svojho batôžka a vytiahol náhradný sveter. 

Majka sa triasla ďalej, tak si dal dole aj svoju vetrovku a dal ju sestre.

„Ale teraz bude zima tebe.“

„O mňa sa neboj“

„Trochu sa bojím aj o teba aj zaspať.“

„Nemusíš mať strach, ja budem čakať, aby som mohol vykonať niečo rytierske. Ty pokojne spi.“

Len čo Majka zatvorila oči z lesa, ktorý bol neďaleko sa ozvali čudné zvuky zvierat.

Majka otvorila oči a bála sa prehovoriť.

Maxík sa ešte viac pritúlil k sestre, chytil ju za ruku a začal jej spievať.

Nebuď ako malá baba,

viem, že tmu ty nemáš rada,

tma je dobrá sestrička,

vždy keď zavrieš očičká.

Sen už sadá na viečka,

 a v ňom malá ovečka,

zohreje ťa kučierkami,

lietaj v sníčku s hviezdičkami.

Maxík čakal a čakal na svoju chvíľu. Zazdalo sa mu, že čosi lezie po tráve vedľa nich. Pozrel sa lepšie, jedna hviezdička akoby sa viac rozsvietila  a on zazrel hada plaziaceho sa k jeho sestre. 

Chytil ho za chvost do ruky a zaniesol ho do tmy. 

Ešte viac otvoril svoje oči a uši. 

V dedine práve odbili na kostole polnoc. Maxík si vzdychol a zrazu onemel. Z kostolíka sa šírili podivné zvuky.

Maxík prikryl Majku ešte jedným svojim svetríkom a ostal už len v tričku. 

Podišiel k stene v kostolíku, na ktorej boli zamurované dvere.

Spoza nich sa ozýval akýsi zvuk. Akoby niekto niečím železným búchal do steny.

Maxík sa pozrel z druhej strany steny a nič.

„Asi mi už preskočilo.“

A v tom sa to stalo. Okolo zamurovaných dverí sa ukázalo svetlo. Jasné svetlo ako v divadle. A dvere sa akoby pomaly otvárali. Maxík schytil najbližšiu palicu, postavil sa k Majke, aby ju bránil a čakal, čo sa bude diať.

Za otvorenými dverami sa objavili rytieri v brnení, s mečmi, na koňoch, so sekerami a halapartňami.

„Kto ste? Zajajkal Maxík. To sa mi len sníva?“

„Nesníva sa ti to, udatný priateľu.“ zahrmel hlasom jeden z nich.. „Sme rytieri - ochrancovia.“ 

„Ochrancovia čoho?“ opýtal sa ešte vždy prekvapený Maxík.

„No predsa ochrancovia krajiny Haravara,“ vynoril sa spoza nich rytier v zlatom brnení,  ,,Asi vieš, že každá krajina má kopec, horu, kde sú ukrytí rytieri a čakajú v nej, keď bude v krajine najhoršie a oni jej pomôžu.“

„Počul som o tom.“ potvrdil Maxík.

„A teraz si na takom mieste krajiny Haravara.“ 

„Ale prečo ste sa mi zjavili?“ nechápal Max.

„Čakali sme na niekoho mladého s rytierskym srdcom, ktorý by dával na všetko v krajine Haravara pozor a keby bol zle, prišiel by nám to povedať.“

„A doteraz ste takého nikoho nemali?“

„Mali,“ zahrmel znova zlatobrnený rytier, „ale už zostarol a chce oddychovať.“ 

„Ale prečo ja? Ja nie som rytier a ani nemám rytierske srdce.“ zahanbil sa Mxík.

Postavil sa pred neho jeden z rytierov s mečom a prehovoril.

„Neprijal si pomoc, ktorú ti ponúkal tvoj priateľ duch a ostal si tu sám so svojou sestrou. Podelil si sa s ňou o posledné jedlo a oblečenie, aj keď ti bola zima. Keď si počul zvuky a videl svetlo, utekal si brániť sestru a nezdupkal si ukryť sa.“ 

„Takto koná pravý rytier krajiny Haravara.“ dopovedal zlatý bojovník.

„Ja som fakt rytier?“ nemohol tomu uveriť Maxík.

„Nielen to. Si rytier, na ktorom stojí bezpečnosť krajiny Haravara. Keď jej bude najhoršie, ty nás privoláš!“ zahrmeli všetci vojaci, až sa Majka zamrvila.

„Tichšie, nech ju nezobudíme.“ 

Zlatý rytier sa len usmial a podáva Maxíkovi malý železný prsteň.

„Ukry si tento prsteň a stráž ho. Keď nás budeš chcieť privolať, prídeš sem a priložíš ho na tieto zamurované dvere. My sa ti hneď zjavíme. Ďakujeme ti, rytier Max.“

A všetci rytieri pokľakli. Maxík vypol hruď, zodvihol prsteň a z oka mu vypadla jedna slza. Slza šťastia.

Rytieri sa v jednej chvíli otočili a už ich nebolo. Ešte chvíľu bolo vidieť svetlo, chvíľu bolo počuť rinčanie zbroje. A potom ticho. A do ticha zaspieval kohút. Z prvým spevom pribehol vydesený Kaško.

„Nič sa vám nestalo?“

„Ticho, Kaško, zobudíš Majku. Ešte spí.“ 

„Majka spí, ale ty sa celý klepeš od zimy.“ ukázal na Maxíkove ruky Kaško.

„Nevadí. Hlavne, že je Majka v poriadku.“

„A čo tvoj rytiersky čin?“

„Čo tam po ňom. Veď rytierom aj tak asi nikdy nebudem.“ povedal Maxík, skontroloval prsteň vo vrecku a ľahol si na trávu. Len čo si ľahol, zaspal a usmieval sa na vychádzajúce slniečko. 

Nechce sa Vám čítať?  Pustite si nahrávku

Spoznajte čarovné miesta z príbehu

Rozprávkové novinky

Chcete byť vždy v strehu a vedieť o každej akcii vo vašom okolí či získať aktuálny tip na skvelý výlet? Nechajte nám svoj email a nič podstatné zo sveta Haravara vám neujde.
Košice Región Turizmus,
Bačíkova 7,
040 01 Košice, Slovakia