Vo vzduchu za oknom visel duch krajiny Haravara Kaško. Visel, krútil svojím chvostom a vyvaľoval svoje dúšie očká smerom k oknu. Spoza neho vychádzala hudba, ktorá musela roztancovať aj mŕtveho. Arabské bubny, tamburínky, shakere. A k tomu Majka, ktorá sa točila dokola, prepletala rukami, dupkala nohami a smiala sa. Kaško sledoval, čo robí Majka a pomaly sa k nej za oknom pridával. A zrazu sa Majke zmenila tvár. Zmizol úsmev a objavila sa v nej akási zlosť. Hudba stíchla, Majka si sadla na zem a Maxík jej čosi rozprával do ucha.
Kaško preletel cez okno a vletel ku kamarátom do izby.
„Ja sa to nikdy nenaučím!“ bolo prvé, čo od Majky počul.
,,Kaško, povedz jej, že to nie je pravda,“ zažmurkal na Kaška Maxík, „však sa to naučí, keď bude na sebe pracovať!“
„No určite áno, ale čo sa chce naučiť?“ nechápavo zvolal Kaško.
„Maxík sa naučil hrať krásne arabské piesne a ja som sa chcela naučiť arabské tance.“ začala Majka.
„A …?“ ešte stále nechápal Kaško.
„No a ja ich neviem!“
„Ale vieš!“ kontroval Maxík.
„Viem, viem ale len toto.“
Majka začala nádherne dupkať nohami, potom pridala ruky, ktoré, ako keby vo vzduchu kreslili motýle, vtáčiky a potom začala krútiť sukničkou a…
„A toto už neviem!“ dupla si Majka. „Vidíte to?“
„No ale to predtým bolo pekné.“
„Ale ja by som chcela vedieť tancovať ako turecké tanečnice.“
„No tak sa to nauč.“ vyprskol Kaško.
„Ale kde?“ zafňukala Majka.
„No kde, kde? Predsa v Turecku.“ pokojne povedal Kaško, ako keby hovoril o výlete do Trebišova.
„To myslíš vážne?“ pozrel sa cez okraj tureckého bubienka Maxík.
„Úplne.“ pokojne pokračoval Kaško.
Majka s Maxíkom sa nechápavo pozerali na svojho lietajúceho kamaráta. Ticho prelomil Kaškov smiech.
„No keby ste sa videli. Vyzerali ste ako vyorané myši.“ búchal sa po svojom dúšom chvoste Kaško.
„No prepáč, ako myši?“ urazila sa Majka.
„Dobre, dobre. Počúvajte,“ privolal Kaško kamošov bližšie k sebe, „časť krajiny Haravara patrila niekedy do Turecka.“
„Čože?“ zašepkala Majka.
„Noooo. A tá časť sa nachádzala neďaleko Košíc. V Štítniku bolo jedno z centier Turecka. A je tam jedno miesto, kostolík, v ktorom sú ukryté tajomné neviditeľné fresky. Pomocou nich môžeme oživiť tureckých duchov. A tí ťa môžu naučiť tancovať.“ otočil sa Kaško na Majku, ktorá mala od prekvapenia ústa otvorené tak, že by jej tam vletelo aj 142 múch.
„A ty vieš, ako sa môžu ožiť?“ pýtal sa Maxík.
„Neviem.“
Majke sa teraz k zväčšeným ústam zväčšili aj oči od prekvapenia a vyzerala ako práve zobudená žaba.
„My duchovia sme rozumné bytosti. To ste si už isto všimli. Nepamätám si, ako sa oživujú, ale viem, ako sa to dozvieme.“
Deti mali v očiach iba jednu otázku - ,,AKO?“
Kaško len žmurkol, dal deťom urýchľovač obecný a už leteli.
Pristáli na malom námestíčku pred veľkým kostolom a trochu ošumtelými domami s nádhernými fasádami.
„Tam nájdeme odpovede.“ ukázal Kaško na kostol.
„V kostole?“ udivene zašomral Maxík.
„Nie je to obyčajný kostol. Stojí tu už viac ako 600 rokov. Najprv bol katolícky, potom protestantský a nakoniec…. Pozrite sa tam hore na vežičku.“ zažmúril smerom k nebu Kaško.
Deti sa pozreli na vežičku a skoro odpadli. Na kostoloch sú na vežičkách väčšinou kríže alebo kohúty a tu polmesiac.
„Čo je to?“ opýtala sa prekvapená Majka.
„To je polmesiac, znak islamu, ďalšieho náboženstva. To tu nechali Turci, keď tadiaľto prechádzala hranica Tureckej ríše.“
„Nemyslíš vážne!,“ vybuchol Maxík, „takže my sme teraz v Turecku?“
„No jasné!“ veselo odvetil Kaško a vydal sa ku kostolu. „V kostole sú staré fresky….“
Zbadal, že deti asi nevedia, čo sú to fresky, tak im to radšej vysvetlil.
„No to sú obrazy na stene, ktoré sa robia takou zvláštnou technikou, že sa maľujú do vlhkej omietky, aby sa stali súčasťou steny.“ snažil sa čo najjednoduchšie vysvetliť Kaško.
„Aha.“ zauvažovali deti a predstavovali si, či už takú fresku niekde videli.
Vošli do kostola a boli ohúrené. Všade po stenách boli úžasné maľby. Teda fresky.
„Bomba!“ nahlas zašepkal Maxík pri pohľade na strop, kde sa ukázala klenba, ktorý vyzerala ako obrovský pavúk, na fresky rytierov, starých Sibíl, bradatých mužov vyzerajúcich ako starí mudrci z rozprávok, na kone a ….
„Ale ako sa to číta?“ hundral si popod nos Kaško a lietal od steny k stene.
„Čo hľadáš?“ opýtala sa trošku hlasnejšie Majka lebo Kaško práve oblietal okolo nádherného mohutného stĺpa asi 20 metrov nad ňou.
„Mám to! Sedem umení.“ veselo zletel Kaško k jednému z okien.
„Aké umenia?“ zakrútil hlavou Maxík.
„Gramatika rétorika, logika, aritmetika, geometria, astronómia, hudba.“ profesorsky vymenoval Kaško.
„A to sú umenia?“ sadla si do najbližšej lavice unavená Majka a kochala nádhernými obrazmi na stenách.
„To sa tak hovorilo. Boli to veci, ktoré sa učili na všetkých školách. Boli to veci, ktoré mal vedieť každý vzdelanec, umelec. A ja ich teraz musím správne prečítať po duchovsky, aby sa stalo to, čo by sme chceli, aby sa stalo. Ustúpte.“
Kaško sa postavil na chvost uprostred kostola tvárou k okno, okolo ktorého boli fresky slobodných umení, zatvoril oči a začal
„Grastamataltista, retomotorostota, logomaramata, aritonumerototo, geometrumetroroko, astronologo, muzikoritaverta“
Pozrel a na steny okolo okna a nič.
„Nefunguje to?!“ začudoval sa Kaško.
„Ja som to vedela, že sa ten tanec nikdy nenaučím.“ povzdychla si Majka.
„Počkaj…. Na niečo som isto zabudol.“ premýšľal Kaško.
Maxík s Majkou ho nerušili a pozerali hore na nejaký predmet, ktorý trčal vysoko nad vchodom zo steny. Kaško sa pozrel tým smerom.
„AAAAAAno!“ nekostolne vykríkol Kaško.
„Psssssssssssssssssssst.“ zahriakla ho Majka.
„Bez hudby to neide. Musí k tomu hrať hudba. Maxík vyber nástroje a ideme na to.“
„Ale ja som si žiadne nevzal. Hovoril si, že sa ide Majka učiť tancovať!“ klopil oči Maxík.
„Hmm, nevadí,“ povedal Kaško a bral Maxíka na ruky, „zahráš na organe.“
„Na organe?!“ zaúpel Maxík.
„Pozor chlapci!“ prestrašne zajajkala Majka, keď videla Maxíka s Kaškom asi 15 metrov nad zemou.
„ To je, ako hrať na klavíry, neboj sa..“ uisťoval ho Kaško.
„No iste.“ chcel ešte niečo dodať Maxík ale už sedel za organom, ktorý trčal zo steny v obrovskej výške.
„Hraj!“ vyzval Maxíka Kaško.
Maxík spustil jednoduchú melódiu, ktorá ho práve napadla a Kaško opakoval svoje dúšie zaklínadlá:
„Grastamataltista, retomotorostota, logomaramata, aritonumerototo, geometrumetroroko, astronologo, muzikoritaverta.“
Keď dopovedal posledné slovo zrazu sa do Maxíkovho hrania pridali odkiaľsi bubienky. Mali krásny zvuk. Taký počul iba v dokumentoch o ďalekých krajinách. Do toho sa ozvala píšťalka a niečo ako harfa. Maxík hral, mlčal a užíval si to, čo sa práve dialo. Nevedel, či je to sen alebo pravda. To bolo jedno. Bolo to krásne. Nie pekné ale krásne.
A v tom sa to stalo. Na jednej stene, kde neboli žiadne fresky sa začali objavovať maľby mužov v širokých nohaviciach a s turbanmi na hlave. Potom sa objavili ženy v nádherných vlnitých farebných sukničkách, s priesvitnými závojmi a čímsi bliskajúcim okolo pása. Boli stále viditeľnejší a viditeľnejší. Zrazu začali ženy tancovať a Maxík si všimol, že chlapi majú, okrem meča za pásom, aj bubienky, píšťalky a akési strunové nástroje v rukách. Ruky sa hýbali ako v telke.
Pri údere na veľký bubon všetky postavičky vyšli zo steny.
Majka skočila pod drevenú lavicu a Maxík prestal hrať a opatrne zbehol za sestrou. Majka len malou škárou pozerala na vychádzajúce zo steny krásne dievčatá, tancujúce presne tak, ako by chcela tancovať ona. Kaško sa rozbehol k jednému veselému, tancujúcemu chlapíkovi hrajúcemu na bubienok, tak rýchlo, že mu ani prsty nebolo vidno.
„Emre,!“ vykríkol Kaško.
„Kaško!“ zvolal veselý chlapík a všetci prestali hrať a tancovať.
Obaja sa objali a Kaško, čosi šepkal Emremu do ucha. Obaja sa smiali. Potom k nim prišli aj dievčatá. Aj s nimi si Kaško niečo šepkal a potom zvolal.
„Maxík, Majka, vyjdite, to sú kamaráti.“
Maxík s Majkou vyšli von z lavíc a prišli bližšie ku Kaškovi.
„Toto je Emre, môj turecký priateľ, s ktorým sme prežili nádherné roky dúšieho štúdia v Hierapolise.“
„Čože?!,“ skoro odpadol Maxík, „ty si študoval v Turecku?“
„No, tam majú jednu z najstarších dúších škôl a veštiarní na svete. Moja alma máter.“
Deti nechápali.
„Majka, toto je Illayda, po našom to znamená vodná víla.“ uklonila a zasmiala sa tá najkrajšia tanečnica z nich.
„Krásne meno.“ zašepkala Majka a tiež sa uklonila.
„Po štúdiách, sme sa stretli zasa tu s Emrem pred viac ako 400 rokmi, keď tu bolo Turecko.“ spomínal Kaško.
„A keď sa Turci po prehratých bitkách stiahli, tak nám sa tu zapáčilo a ostali sme tu, v Štítniku v krajine Haravara.“ dokončil rozprávanie Emre. „Bývame v tajnej miestnosti za týmto najväčším stĺpom, o ktorej nikto nevie.“
„Počula som, že sa chceš naučiť tancovať naše tance.“ prihovorila sa Majke Illayda.
„Áno, veľmi a hlavne tie brušie.“
„Hmmm, ale na to potrebuješ šatku, ktorá bude takto hŕkať a blyšťať.
„Šatku mám.“ začala sa chystať na hodiny tanca Majka.
„A na ňu si zaves kamienky zo zeme.“ poradil Maxík.
Illayda aj Majka sa naňho pozreli dosť nepríjemne, ako to vedia len dievčatá, keď chlapci povedia nejakú hlúposť.
„Malo by to byť ligotavé, krásne, malé, malo by byť toho veľa a …..“ rozmýšľala Illayda.
„Viem, ako si poradíme!“ zažiaril Emre, ,,Vy sa zatiaľ dievčatá učte kroky a vrtieť bokmi a my zatiaľ prinesieme niečo krásne na Majkinu šatku.“
„Maxík, ideš s nami?“
„Jasné,“ utekal Maxík ku Kaškovi a hneď aj odlietali, „čo by som tu robil. Tie dievčatá by ma určite ešte zapojili do svojho tanca.“
„Ideme len tu za roh!“ ukázal Emre.
A ozaj za pár chvíľočiek boli pri jaskyni.
„To je Ochtinská jaskyňa. Rastie v nej aragonit. Nádherný kryštál. Veľmi vzácny. Nesmie sa trhať ani ničiť.“ vysvetľoval Emre, prečo sú práve tu.
„My však poznáme miesto z množstvom úlomkov aragonitu. Keď nájdeme polámané kúsky aragonitu odkladáme ho do tajnej miestnosti v jaskyni, kde sa jaskyniari ešte nedostali.“ šepkal do ucha Maxíkovi Kaško.
Vleteli do jaskyne tajným vchodom v skale pod machom, potom leteli v tme. Po chvíli Maxík uvidel nádherné svetlo. Keď prišli bližšie uvidel krásne kúsky bielych kryštálikov.
„Zober ich tu do tohto vrecka. Budú sa Majke určite páčiť.“ usmial sa Emre.
Maxík nabral kryštáliky do vrecka a leteli späť.
„Niekedy sa do tej jaskyne musím prísť pozrieť aj s rodičmi. Musí byť nádherná, keď len úlomky sú také krásne.“ unášal sa Maxík.
„Je naozaj výnimočná, oplatí sa sem prísť!“ kričal do vetra Emre.
Keď sa vrátili, dievčatá už mali pripravené tri brušné tance. Majka žiarila ako aragonit v tme. Bola šťastná.
„Pozrite, čo ma Illayda naučila!“ začala točiť bokmi.
„Počkaj!“ zastavila ju jej nová kamarátka a ukázala na kryštáliky aragonitu.
Majka bola fascinovaná. Turecké duchyne zobrali jej šatku, kúsky aragonitu a všívali jej nádherné kryštáliky do nej. Keď skončili mala Majka tú najkrajšiu brušnotanečnicovú šatku, ktorú si ihneď obliekla.
„Nebudeme tancovať v kostole. Poďte, tu neďaleko kostola sú zvyšky vodného hradu. Tam si zatancujeme.“
Chlapci si zobrali do ruky nástroje. Aj Maxíkovi sa ušiel jeden bubienok. Dievčatá si poriadne uviazali svoje šatky a začali.
Tancovalo a hralo sa až do večera. Majka bola najšťastnejšia dievča na svete. Komu sa podarí naučiť sa turecký tanec od pravých tureckých dievčat?
Keď prišli domov a zaspali, Majke ešte stále tancovali nôžky. Maxíkovi behali pršteky po perine, ako keby hral na arabský bubienok a do tmy svietili kryštáliky aragonity z Majkinej šatky.
Kaško s Emrem sedeli na okne a pozerali sa na šťastné deti.
,,Je jedno odkiaľ si, keď vieš urobiť deti šťastnými.“ uzavrel deň spokojný Emet.
