Ako sa Maxík s Majkou učili naozaj lietať

Vypočujte si celý príbeh.

Maxík si už dobalil svoj batoh, v ktorom mal šesť špekáčiek, trošku slaninky, štyri jabĺčka, harmoniku, náhradné ponožky, cibuľu, ozvučené drievka, staré papiere, päť kúskov chlebíka, pršiplášť pre seba aj Majku, trsátko na gitaru. 

„A je to!“ odfúkol si a zapol batoh tak, aby mu z neho nič nevypadlo, môžeme ísť.

,,Nemôžeme!“ ozvalo sa z rohu izbičky, kde si Majka česala svoje vlasy do copu, aby jej neprekážali pri prechádzke v lese.

„Teda, vám to ale trvá.“ krútil hlavou so zelenou šiltovkou Kaško opretý o stenu.

„No, no, no, chlapci, len vydržať!“ zvolala Majka a dávala si do svojej kabelky päť náhradných sponiek, tri náhradné hrebienky, šatku okolo krku, krém na opaľovanie, krém po opaľovaní, krém na ruky a ešte asi sto vecí, ktoré jej do tej malej kabelky zázrakom vošli. Kaško na to pozeral a uvažoval o tom, či aj Majka nie je tajný duch alebo kúzelník, lebo toľko vecí do tak malej kabelky nedokáže dať nikto. Teda možno ešte jej mamka a všetky mamky sveta.

Kaško s Maxíkom sa na seba pozreli a len mykli plecami.

„A je to!,“ víťazoslávne vstala pred zrkadlom Majka, „môžeme ísť.“

„Super, tak poďte.“ pohol sa od steny Kaško.

„A kde to vlastne dnes ideme?“ opýtal sa už pred dverami Maxík.

„Chceli ste opekať špekáčky, nie?“

„No áno, ale kde ich budeme opekať?“ zastala Majka v dverách.

„To je prekvapenie,“ tajomne zažmurkal Kaško, ,,Teraz šup na stanicu. Pôjdeme najprv super vlakom do Slanca a potom do Slanskej Huty pešo.“ 

Na stanici takmer nestihli vlak, lebo Majka si musela ešte upraviť svoj cop a pritom niekde stratila svoju kvietkovú sponku.

Cesta bola úžasná. Zasa išli cez Nižnú Myšľu, kde si spomenuli na mamuty a príbehy uja Laca a o chvíľu už videli na kopci Slanský hrad.

Vystúpili na stanici pod hradom a vydali sa smerom do lesa po cestičke.

Išli asi hodinu po dedinkách, poľných cestách a Kaškovými skratkami.

Maxík s Majkou ráno poriadne nejedli, lebo sa tešili na špekáčky, slaninu, cibuľku a opekané jabĺčka. Preto sa každú chvíľu pýtali Kaška, či už sú na mieste.

„No ale tu to už musí byť?!“ ukázal Maxík na akúsi betónovú búdu, ktorá ale nestále na zemi ale bola postavená len okolo diery v zemi. Neďaleko bola už akási podivná stavba. 

,,Ako keby si niekto chcel postaviť malý domček a nedostaval ho. Ale uprostred lesa? Medzi stromami?“ čudoval sa Maxík.

„No môžeme to skúsiť aj tu. Pozrite, je tu aj ohnisko.“ ukázal na kruh z kamenia na zemi Kaško. 

„No výborne.“ sadla si hneď na zem Majka a čakala na to kedy začne Maxík vyťahovať špekáčky a Kaško urobí oheň. Ale Maxík už bol pri tej čudnej stavbe a Kaško išiel za ním.

„Čo je to?“ zadivene sa pozeral na úžasné stavby obrastené machom Maxík.

„To sú bunkre.“ poklepal po hrubej stene Kaško.

„Bunkre? Akože bunkre na hranie pre deti obrov?“ nechápal Maxík.

„Nie! Buknkre neboli stavané na hry, ale na obranu. Pozri, nedávno, pred asi 100 rokmi bola tu na Slovensku, ale aj na celom svete vojna. Ľudia sa zbláznili. Začali sa zabíjať, strieľať po sebe. Celé krajiny. Milióny vojakov pochodovalo po svete. Bolo to prvýkrát v dejinách , keď sa také niečo stalo. Preto sa tomu hovorilo prvá svetová vojna.“ 

„Aha.“ otvoril oči od prekvapenia Maxík.

„Vidíš tamtie kopce?“

„No.“ prikývol Max.

„Tak tam je Maďarsko. Teraz sme priatelia, ale v tom čase bolo Maďarsko na jednej strane a my na druhej. Bojovali sme proti sebe.“ 

„To fakt?“ nevydržala aj Majka a prišla počúvať tento zaujímavý príbeh.

„To si píš. Ľudia sa báli a tak začali stavať tieto bunkre okolo hranice,“ pokračoval Kaško, „bolo ich tu viac ako 50. Teraz tu nájdete asi 20 bunkrov. Niektoré sú fakt zaujímavé.“

Maxík s Majkou obchádzali jeden z bunkrov, ktorý naozaj vyzeral ako z nejakého fantasy filmu. Akoby vyrástol zo zeme. Bol porastený machom, rastlinami, trávou. Vyzeral tak, že sa každú chvíľu môže skryť do zeme.

„Ale tie steny sú poriadne hrubé.“ 

To vieš, boli pripravení na to, že tu hodia granáty alebo tu budú strieľať s guľometov.“ oblietal okolo bunkra Kaško.

„Ale aj tak boli maličké. Tu sa nezmestilo veľa vojakov.“ špekuloval Maxík.

„Tu ich bolo naozaj málo.“ Kaško sa zarazil a obzrel sa okolo seba.

„Čo sa stalo?“ znepokojila sa Majka.

„Nikto tu nie je,“ zašepkal Kaško, „chcete vidieť, ako to tu niekedy vyzeralo?“

„Samozrejme!“ vyhŕkli obe deti.

„Počkajte chvíľu.“ Kaško sa otočil. Majka s Maxíkom si sadli na zem.

„A toto je čo?!“ zodvihla Majka zo zeme nejakú podivnú čiapku.

Fuuu, toto je letecká čiapka,“ zobral hnedú koženú čiapku do ruky Kaško, „a je tu aj meno - Albert.“

Kaškovi skoro vyliezli oči z jamky

„To nie, Albert je môj bratranec z piateho kolena.“

„Naozaj?“ 

„No, teraz vám určite ukážem ako to tu vyzeralo, lebo kvôli tejto čiapke sa na mňa Albert takmer 100 rokov hnevá.“

„Prečo?“ nechápali Maxík s Majkou.

„Veď počkaj! začal si mrmlať Kaško, ktorí už vôbec nevnímal, že tu sú jeho kamaráti. 

Začal hovoriť s vetrom, točil vo vzduchu rukami, ukazovákom, akoby hladkal nejaké veci a v tom sa vo vzduchu zjavili písmenká a Kaško ich posúval ako písmenká v počítači.

„Čo to je Maxík?“ opýtala sa brata nesmelo Majka.

„Nemám ani potuchy,“ zašepkal Maxík, „ale vyzerá to ako obrovská obrazovka počítača vo vzduchu.“

„Veď to aj je obrovský počítač!“ zvolal Kaško neprestávajúc posúvať písmenká vo vzduchu. „Čo si myslíte, že počítače vymysleli ľudia len tak. Najprv sme ich vymysleli my v dušom svete a potom sme ich našepkali ľuďom vo vašom svete.“ 

„Tak a teraz táraš!“ skríkol Maxík, ktorý si o počítačoch prečítal svoje.

„Doteraz by ste si písmenká vysekávali do kameňa, nebyť nás duchov, ktorí máme čas myslieť na takéto veci a nemusíme sa starať o jedlo, oblečenie a iné veci.“

Maxík tomu síce neveril, ale nebol si až tak istý. Predsa len zažil toho s Kaškom dosť veľa.

„Tu je!“ neskrýval nadšenie Kaško, Ťukol vo vzduchu na akési písmenká a v ruke držal obrovskú knihu, v ktorej začal listovať. 

Maxík s Majkou len pozerali a ústa mali ako vráta do maštale. 

„To je naša dúšia knižnica. Takto si vyberieme knihu a v tej chvíli ju máte v rukách,“ vysvetľoval Kaško, „mám to.“ 

„Choďte nabok!“

„Dobre, dobre,“ odstúpili deti, „ale čo sa bude diať?“

„To budete pozerať!“

„Tomu verím.“ povedal ticho Maxík, ktorý sa schoval spolu s Majkou za jeden z bunkrov. 

Kaško hovoril a hovoril a hovoril a zrazu sa z okien a z dverí bunkra začali vynárať hlavy akýchsi ľudí v zelených uniformách a čiapkach s kožušinou.

„Aaaaa, tak to si ty,“ skríkla jedna z tých postavičiek, „nielenže si mi ukradol moju leteckú čiapku ale ešte ma vyťahuješ z nášho sveta, keď som ju už skoro našiel.“ 

„Albert prestaň!“ sebavedome spustil Kaško a dvihol pred bratrancove oči jeho leteckú čiapku.

„To je čo?,“ prekvapil sa Albert, „aaaaa rozhodol si sa vrátiť ju. No bolo načase.“ schmatol čiapku a dal si ju na hlavu.

„Tú čiapku našla tuto moja kamarátka Majka. Ja som ti ju len chcel vrátiť, aby si videl, že som ti nič neukradol.“

„Je to tak? priletel k Majke Albert.

„Je, pán Albert.“ zahapkala Majka.

„Môžem to potvrdiť.“ postavil sa medzi Majku a Alberta Maxík ako správny starší brat.

„No dobre, dobre, tak prepáč, bratranček.“ a podal Kaškovi ruku.

Kaško ju zovrel a v tom obaja vyleteli do výšky a strašne sa smiali a kričali.

„Konečnééééééé!,“ zjapal na hory Albert, „skoro 100 rokov som nemohol lietať.“

„Prečo?“ opýtal sa nahlas ako len vedel Maxík.

„My duchovia, totiž nevieme lietať bez svojej zázračnej čiapky. Niekto má jednu a niekto niekoľko.“ vysvetľoval deťom jeden z obyvateľov bunkra. „Tu Kaško ich má veľa ale Albert mal len túto jednu.“

„Aha!“ ťukli si na čelo Majka s Maxíkom.

„Ale prečo si zobudil aj nás?“ opýtal sa do vetra, v ktorom bratranci poletovali. 

„Chcem, aby ste mojim kamarátom ukázali ako sa kedysi žilo v týchto bunkroch.“ poprosil ich Kaško len čo zosadol na zem.

„Tak poďte, zavolal ich jeden z duchov.“ ktorí tu kedysi pomáhali ľuďom brániť Slovensko.

„Tu boli dva guľomety. Pri každom museli byť dvaja ľudia. Jeden striehol a strieľal a druhý držal a vymieňal náboje,“ ukazoval deťom Albert. ,,To boli ťažké guľomety. A tu, na krajoch, v oknách boli dva ľahké guľomety. No a potom tu bol jeden veliteľ.“

„Takže v jednom bunkri bolo sedem ľudí?“ spočítal v duchu Maxík vojakov.

„Sedem, ako hovoríš.“ potvrdil Albert.

„No niekedy nás bolo aj viac. A to vtedy, keď vojakom priniesli ľudia z dediny niečo na jedenie.“ Pokračoval Kaško.

„Bolo tu viac ako 50 takých bunkrov. Navštevovali sme sa, pomáhali sme si, ale nebolo nám všetko jedno.“

„Obdivujem vás. Ste naozajstní hrdinovia.“ obdivne pozeral na Kaškových kamarátov Maxík.

„To teda sme!,“ zvolal Albert, „a teraz poďme lietať.“ 

Všetci vyleteli hore a začali sa bláznivo naháňať, ako dúšie deti okolo bunkrov. Akurát Kaško prelieta jedným oknom v bunkri, keď si všimol ako si Majka s Maxíkom sadajú do trávy a podopierajú si hlavy.

Kaško zavolal k sebe ostatných duchov, čosi si šepkali a prišli k deťom. 

„Naučíme vás lietať. Bez urýchľovača. Snáď to zvládneme. Súhlasíte?“

Maxík s Majkou prikývli a začalo sa vyučovanie lietania.

Najprv skúšali skákať z bunkra dole a mávať rukami, potom im duchovia našli starú vojenskú plachtu, ktorú rozprestreli ako padák nad Majkou a Maxíkom. Nakoniec im nalepili hlinou na ich oblečenie listy zo stromov a deti skúsili mávať krídlami. No nič nepomáhalo. 

Albert zastal, pozrel sa na deti s nalepenými lístkami po tele, ktoré vyzerali ako vtáčiky a žmurkol na ostatných.

„Urobíme si výlet.“ Duchovia zobrali deti do vojenskej plachty a leteli. 

„Aha, tam je kaštieľ v Trebišove, tu sme boli s Kaškom variť čokoládu!“ kričala Majka.

„Máš pravdu. Tam je ten krásny park. Pozri nejaká voda. A my klesáme!“ prekvapene odpovedal Maxík.

„Pod nami sú Senné rybníky. Vidíte ich? Cez ne sú teraz urobené rôzne cestičky, po ktorých sa viete prechádzať. A to, čo počujete, je spev tisícok vtáčikov.“ ukazoval kamošom Kaško.

A naozaj. Deti vo vetre počuli množstvo vtáčích štebotov.

Na ich plachte pristál krásny vtáčik s modrým perím. Po chvíli pristáli ďalší dvaja, úplne iní. Majke sa to veľmi páčilo. Čím viac klesali k zemi, tým viac vtákov sa objavovalo okolo nich. 

„Veľmi sa mi to nepáči.“ pošepol Majke do ucha Maxík, keď už na plachte bolo asi 63 vtáčikov.

„Nebojte sa, to sú kamoši,“ uistil ich Kaško, „blížime sa k Vtáčiemu raju na Senných rybníkoch.“

Len, čo to dopovedal, dosadli na zem. Na okolitých stromoch sedelo množstvo vtáčikov a trochu  vyrušene a nahlas štebotali.

Kaško s Albertom roztiahli ruky a začali svojimi ústami zvláštne pískať. Spoza všetkých vtáčikov vyšlo asi desať vtákov. Nádherných s korunkami na hlave.

„To sú králi jednotlivých vtáčích druhov.“ zašepkal jeden z duchov- vojakov.

Vtáčiky si sadli na Kaškove a Albertove ruky a začali si štebotať. Pri tom štebotaní sa často pozerali na Maxíka a Majku.

Vtáčí králi vzlietli do výšky, sadli si na konáre stromov a vydali veľmi zvláštny zvuk. 

Znelo to ako pieseň

Rozprestrite krídla, bratia,

nech sa deti zas nestratia.

Nech už letia vo vzduchu

a spievajú si juchuchu!

Hneď ako dospievali, prileteli k Majke a Maxíkovi, chytili ich zobáčikmi za oblečenie a vyniesli ich hore.

„Čo sa to dejeeeee!“ začala kričať Majka.

„Poprosili sme vtáčikov, aby vás naučili lietať.“ smiali sa Kaško s Albertom.

Keď už deti boli tak vysoko, že videli nádherné senné rybníky s ich cestičkami, zákutiami a tisíckami vtáčikov na stromoch pristáli na konári. Ten konár bol tak vysoko ako okno na siedmom poschodí.

Pred Maxíka a Majku sa jeden po druhom postavili vtáčiky a ukazovali im, čo majú robiť, aby vedeli lietať.

Ukázali im, ako správne rastú pierka. Podľa toho Kaško s Albertom nalepili pierka z vtáčikov, ktoré im spadli na zem, na Majku a Maxíka. 

Potom súrodenci napodobovali rôznych vtáčikov. Chodili po konároch, Učili sa správne mávať rukami, správne držať hlavu a telo…. A keď mali lietať, skočili dole a……

Skončili v zobáčikoch ostatných vtáčikov. 

Všetky vtáčiky začali nahlas štebotať akoby sa hádali, čo ešte majú urobiť.

„Tichooooo!“ skríkla Majka, ale nebolo ju v tom hluku počuť.

Kaško zahvízdal a všetci stíchli.

„Nepotrebujeme vedieť lietať.“ začala Majka, „stačí nám, keď si sem tam zalietame s Kaškom, keď nám dá urýchľovač alebo nás vezme do svojich rúk. Veď je to krásne, že to nevieme. Môžeme sa pozerať dohora na vtáčikov a predstavovať si, čo asi vidia.“

„Obloha by mala byť vaša.“ pridal sa Maxík.

Vtáčiky len sklonili hlávku a tíško zaštebotali. Vtáčí králi prišli k Majke a Maxíkovi a dali im dve zlaté pierka. 

„Toto je najväčšie tajomstvo vtáčikov. Kto má tieto pierka, môže si vtáčikov kedykoľvek privolať na pomoc, stačí, keď si ich dá do vlasov alebo za ucho.“ zašepkal Kaško kamošom.

Majka s Maxíkom sa uklonili, 

„Ďakujeme.“ Pozreli sa na seba a dali si pierka za ucho. Tisíc vtáčikov priletelo k nim a odnieslo v zobáčikoch Maxíka a Majku pod Slanský hrad.

Tak a konečne by sme si mali opiecť všetko dobré na jedenie, pošúchala si ruky Majka a Maxík otvoril svoj batoh.

Kaško jedným lusknutím prsta zapálil oheň.

Deti opekali špekáčky, cibuľku, slaninku a jabĺčka. Albert s kamarátmi si požičali od Maxíka nástroje a spievali staré pesničky o kamarátstve až kým nevyšiel mesiac. 

Vtedy už Maxík s Majkou spali. Kaško s ostatnými duchmi preniesli Majku a Maxíka do postieľok, zatvorili okná a nechali ich snívať o tom, kto je to naozaj kamarát. Deti sa naučili naozaj lietať. Najkrajšie lietanie je predsa lietanie do fantastických krajín v sne a nie lietanie ponad kopce a hory. 

Nechce sa Vám čítať?  Pustite si nahrávku

Spoznajte čarovné miesta z príbehu

Rozprávkové novinky

Chcete byť vždy v strehu a vedieť o každej akcii vo vašom okolí či získať aktuálny tip na skvelý výlet? Nechajte nám svoj email a nič podstatné zo sveta Haravara vám neujde.
Košice Región Turizmus,
Bačíkova 7,
040 01 Košice, Slovakia