Vonku už trošku mrzlo. Ráno si mamky a ockovia museli čistiť okná na autách od mrazíku a Kaško a ostatní duchovia si museli… vlastne nemuseli nič. Duchovia totiž necítia zimu ani teplo. Cítia to len vtedy, keď náhodou dostanú nejakú dúšiu chorobu.
Kaško letel nad zimnými Košicami, obletel okolo stromčeka, ktorý, ako každý rok, už stál pri Imaculate a čakal na rozsvietenie. Opravil po ceste jednu pokazenú žiarovku vo vianočnej výzdobe a šup ho za kamarátmi. Už sa tešil ako sa budú trochu blázniť. Pristál na parapete. Potichúčky. Chcel ich prekvapiť.
Pozrel sa cez okno pokreslené mrazom a neveril vlastným očiam. Nič nebolo na svojom mieste. Tam, kde bola hromada hračiek, bola teraz pekná červená krabica. Tam, kde boli kocky z lega, bol zrazu koberec. Tam, kde boli zavesené rôzne šaty, prevleky, šatky, zbrane, masky, boli zavesené dva detské župany. Jeden chlapčenský a jeden dievčenský.
Tam, kde ešte včera boli papiere, ceruzky, fixky, lepidlá, nožnice, bol teraz stôl. No a tam, kde bola odjakživa Majkina biela suknička s blúzkou sa teraz usmieval Kaško sám na seba. Zrkadlo.
Do izbičky vošli deti, rozložili si na koberec papiere, každý dve čižmy, čistiace prostriedky na topánky a pustili sa do čistenia. Kaško otvoril okno.
„Čo sa to s vami deje? Čo sa to deje s vašou izbou?“ začal bez pozdravu Kaško.
„Čistíme si topánky a upratali sme si izbu.“ rýchlo odpovedal Maxík.
„Ale prečo? Veď tu bolo tak pekne.“ zaplakal Kaško a nevedel, či si môže len tak sadnúť na posteľ.
„Detská izba sa poriadne upratuje päťkrát v roku,“ začal priam vedecky Maxík, „na mamkine narodeniny, na ockove narodeniny, keď má narodeniny súrodenec...“
„A samozrejme na Vianoce a na Mikuláša.“ doplnila ho Majka.
„Niekedy sme upratovali aj na Veľkú Noc, ale odkedy chodia za Majkou olievači a urobia neporiadok za tri minúty, tak máme vtedy od upratovania pokoj.“ dodal Maxík.
„Ahaaa, jasné a blíži sa sviatok Mikuláša. Už tomu rozumiem. Tak dajte, nech vám pomôžem.“ Kaško si sadol k deťom na zem a v tom sa stalo niečo podivne zázračné.
Otvorilo sa okno a do izby pomaly vošiel viditeľne modrý vietor. Pomalý vietor. Prešiel okolo detí a zamieril si to ku Kaškovi. Kaško natiahol svoje dúšie uši. Ako počúval, tak sa mu pomaly otvárali ústa. Zrazu otvoril svoj kabát a rozopol si vrecko so zvláštnym symbolom do kruhu letiaceho vetra. Vietor sa ukryl do vrecka a Kaško ho zavrel.
„Môžete prestať čistiť čižmy.“
Deti sa nechápavo pozreli na Kaška.
„Mikuláš tohto roku nepríde!“ sklopil oči Kaško.
„Čože!?“ skríkli Maxík s Majkou.
„Práve mi prišla od neho správa.“ zničene ukázal na vnútorné vrecko Kaško.
„To bolo… od neho?“ neveril Maxík.
„Čo mi neveríš? Počúvajte, poviem vám tajomstvo. Všetci duchovia, víly a skrotení vlkodlaci pomáhajú Mikulášovi roznášať darčeky a hlavne zistiť, kde sú deti, kde nie a tak,“ tajomne šepkal Kaško.
„Aha.“ staále neverili deti.
„No a ja som predsa duch. Takže som jeden z nich. Na to, aby sme mu mohli takto pomáhať však musí na svete vzniknúť jedno kúzlo.“
„Aké?“ zašepkala Majka
„Každý rok musí vzniknúť o Mikulášovi nová pesnička, ktorá mu dá tú moc otvoriť všetky okná, okienka, dvere, komíny, aby k vám mohol prísť. Teda on alebo jeho pomocníci,“ vysvetľoval Kaško.
„To fakt?“ krútil hlavou a obhrýzal si palec Maxík.
„A teraz tá pesnička jednoducho nie je. Nikto ju nenahral, nenaspieval a neposlal.“
„Ako neposlal?“ nerozumela Majka.
„Text piesne je ukrytý na tajných miestach po celom svete. Potom ho musí niekto zhudobniť, nahrať a naspievať a poslať po našej zázračnej pošte.“ krútil hlavou Kaško.
„To bol ten vetrík?“ snažil sa tomu porozumieť už aj Maxík.
„Ten vetrík mi používame miesto vašich mobilov. Pozri, my nahráme slová alebo myšlienky do vetra. Ten ho zanesie tam kam chceme. A keď si chceš správu uložiť, tak urobíš toto,“ a Kaško ukázal na vrecko vo svojom kabáte, „to je zázračné vrecko na zázračné správy od všetkých rozprávkových postavičiek a tajomných bytostí.“
„Je to síce pekné a veľmi, veľmi by som si chcela vypočuť nejaké správy od krásnych víl,“ začala Majka.
„A ja od pradávnych rytierov.“ zasníval sa Maxík.
„Ale, čo urobíme s tou pesničkou?“ pozrela sa prosebne na Kaška Majka.
„Viem, kde je ten text. Nebudete veriť, ale v jednom kostolíku v krajine Haravara.“
„No tak poďme!“ zodvihla sa Majka zo zeme a už si obúvala čižmy.
„Veď nás!“ zavelil už obutý Maxík. Kedy to stihol, nevedel ani sám Kaško.
„Ideme! Smer Ruská Bystrá!“ ukázal na severovýchod Kaško.
„Ale veď si hovoril, že je to v Haravare?“ začudovala sa Majka. „A my ideme do Ruska?“
„Nie. Ideme tu neďaleko. Dedinka sa volá Ruská Bystrá. Poďte.“
Preleteli cez Dargov, okolo Trebišova, pozdravili ešte rybky v Zemplínskej Šírave a boli na mieste. Na kopčeku, okolo ktorého rástli stromy. Na jeho vrchu stál drevený kostolík.
„Vyzerá ako prenesený z nejakého filmu,“ zauvažoval Maxík.
„Alebo zo slávnostnej torty,“ pridala sa Majka.
„Toto je kostolík prenesenia ostatkov svätého Mikuláša. Viete, kde sa narodil Mikuláš a kde žil?“ začal skúšať kamarátov Kaško ako v škole.
„On sa narodil?“ vyhŕkla Majka.
„No jasné. V Turecku. A tam aj žil. A aby zachránil dve deti pred tým, aby ich chudobný otec nepredal, lebo im nemal, čo dať na jedenie, vymenil všetko, čo mal za kus zlata. Ten im nechal na okne. Preto sa na Mikuláša nechávajú darčeky na okne.“ vysvetli deťom Kaško.
„A prečo v topánkach?“
„Lebo sa niektorí duchovia, teda duchyne nemohli pozerať na detské špinavé topánky a neupratané izby. Tak si vymysleli, že sa budú darčeky dávať do topánok. A prehovorili na to aj Mikuláša.“ vzdychol si Kaško
„ A kde je tá pieseň?“ opýtala sa Majka, aby skončila prednášky o histórii Mikulášstva.
„Viem len takú inštrukciu. Za mojim obrazom, tam, kde sa otvára nový svet.“ všetci ostali po týchto Kaškových slovách trošku prekvapení.
„Dobrý deň, idete k nám?“ opýtala sa milá pani vo dverách kostolíka.
„Vlastne áno.“
„Tak nech sa páči.“ pozvala ich dnu pani sprievodkyňa.
„Čo budeme teraz robiť?“ Zašepkal Maxík.
„Nechaj to na mňa.“ rozhodne odpovedal Kaško.
Deti s Kaškom vošli dnu a ocitli sa v inom svete. Všetko krásne voňalo drevom. Všade okolo boli obrazy a obrázky.
„To sú ikony. Obrázky, ktoré rozprávajú veľké príbehy veľkých ľudí. Napríklad aj svätého Mikuláša.“ ukázala na obraze, ktoré boli doslova všade.
„Ako rozprávajú?“ pýtala sa Majka.
„Ikony sa nekreslia, nemaľujú ale píšu. Ako knihy. Preto sa čítajú. Rozprávajú príbeh.“ viedla ich teta k maľovaným dverám.
„A prečo tu máte tieto tri dvere medzi tými ikonami?“ neudržal svoju zvedavosť Maxík.
„Tie bočné sú pre pomocníkov kňaza. A tie v strede voláme zlaté. Tými môže chodiť len kňaz alebo niekto svätý. Za nimi sa odkrýva nový, tajomný svet.“ pokračovala teta.
„Nový svet, počuli ste?“ zaševelila Majka.
„Počuli, ale kde je Mikuláš?“ hľadal na všetkých obrázkoch Mikuláša Maxík.
„A tu je patrón tohto kostolíka, svätý Mikuláš“ ukázala na obraz-ikonu pri zlatých dverách teta sprievodkyňa.
„Je to jasné. Tam je,“ zahundral si popod duchovný nos Kaško.
„Popozerajte sa pokojne, ja budem pred dverami.“ teta sa vybrala von a v dverách sa ešte otočila:
„A viete, že náš kostolík je zapísaný medzi najkrajšie a najhodnotnejšie pamiatky na svete, do dedičstva UNESCO?“ hrdo zdvihla hlavu a vyšla von.
„Rýchlo!“ skríkol Kaško.
Prišli k ikone a k zlatým dverám.
„Nad mojim obrazom, nad mojim obrazom,“ hútali všetci naraz.
„Mám to. Pozrite na tie tri hviezdičky alebo kvietky tu nad obrazom.“ Kaško stlačil jednu, nič. Stlačil druhú, nič. Stlačil tretiu, nič.
„Tak nič no.“ posmutnel Kaško.
„Počkaj,“ dostala nápad Majka, „zdvihni ma hore!“
Kaško ju dvihol hore a Majka začala otáčať jedným kvietkom, ktorý mal niečo spoločné aj s hviezdičkou.
„Viem, že sa to nemá, ale zachraňujeme Mikuláša.“ šepkala si Majka.
Za kvietko-hviezdičkou bol papierik.
„Tu je to.“ podávala papierik chlapcom.
Zobrali papierik, dali naspäť kvietko-hviezdičku a išli von.
„Páčilo sa vám u nás?“ ozval sa tetin hlas.
„Je tu nádherne.“ rýchlo odpovedal Maxík a utekal k najbližšiemu stromu.
„Určite tu prídeme aj s rodičmi.“ dodala Majka a utekala za ním.
„Dovideniaaaaa!“ Skričali už pred stromami na kopci obaja naraz.
Teta si pomyslela, že to asi budú tie zvláštne uponáhľané deti z mesta a išla späť do kostolíka.
Keď už boli za stromom rozbalili papierik a potichu si každý prečítal jeho znenie:
Keď starý rok ide spať,
deti sa zas budú smiať.
V každom okne detičky
vystavili čižmičky.
Utekajú do postieľky,
zajtra bude dníček veľký.
Mesiačik už drží stráž
ide dobrý Mikuláš.
„Nooo, môže byť.“ poznamenal Kaško.
„Dobre, text máme. A kde tú pieseň nahráme?“ opýtala sa Majka.
„Ja som si zobral so sebou len malý bubienok, tamburínku, shaker a rolničky.“ ukázal Maxík na svoj batoh.
„Toto by chcelo viac nástrojov.“ čítala si text Majka.
„Ale nie orchester, na to nemáme čas.“ otvoril oči Kaško.
„Takú dobrú gitaru.“ pozrel na Kaška Maxík.
„Gitary, no jasné!,“ zvolal Kaško, „ideme!“
Deti ani nestihli niečo poznamenať a už stáli pred nejakým červeným domom. Len čo rozlepili oči, ktoré museli mať počas letu zatvorené, pochopili. Na bráne bol nápis Múzeum gitár.
„Tak na toto sa veľmi teším.“ nadšene povedal Maxík.
„Máš sa na čo,“ chytil ich za ruky Kaško a pokračoval, „Bol tu, v Sobranciach, jeden zvláštny človek – Janči Ferko. Povedal si, že zozbiera najzaujímavejšie gitary po celom svete a vystaví ich v múzeu. Tak mali všetci vidieť, ako sa ten krásny nástroj vyvíjal, pospomínať si na staré časy, inšpirovať sa. Jednoducho, v tomto dome je viac ako tisíc gitár.“
„Tisíc?!“ vybuchol Maxík.
„Tisíc. Ale vystavených je iba dvesto.“ upokojil ho Kaško.
„Že vraj iba,“ zdúpnela Majka. „to som teda zvedav,á ako si vyberiete tú pravú.“
„Jednoducho,“ odpovedal Maxík, „ to nechaj na mňa.“
Vošli dnu a Maxík skoro stratil dych. Všade okolo samé gitary, pásy na gitary, plagáty známych gitaristov, fotky, podpisy….. jednoducho, hudobný raj.
„Tak ktorú Maxík?“ zašepkal mu do ucha Kaško.
„Počkaj.“ trochu nervózne odpovedal Maxík.
„My počkáme, ale čo všetky deti na svete?!“
„Táto,“ ukázal Maxík na nádhernú elektrickú gitaru, „na tejto mohlo pokojne hrať aj John Lennon, Zak Wild alebo Fero Griglák alebo Ľubo Petruška alebo Andrej Šeban alebo ktorýkoľvek slávny gitarista.“
„Tak dobre, gitaru už máme vybratú,“ skonštatoval pokojne Kaško, „a teraz sa pozri tamto.“ Pod zavesenými gitarami bol položený elektrický klavír.
„Ideme na to?“ opýtal sa Maxík.
„Vitajte!,“ privítal ich veselý chlapík, ktorý sprevádza ľudí po múzeu, „vidím, že ste hudobníci. Už je zima, tak nemáme veľa návštevníkov. Keď chcete, môžeme si spolu zahrať.“
„To by bolo super. My tu máme taký text,“ vybral mikulášsky papierik Kaško a sadol si za klavír.
Veselý chlapík zobral do ruky gitaru a zapojil ju do komba.
Maxík si pripravil všetky perkusie a Majka dostala do ruky mikrofón.
Kaško, čosi divne zašomral do vetra a v miestnosti sa objavil známy modrý obláčik.
„Tak začnime.“
A kapela spustila
Keď starý rok ide spať,
deti sa zas budú smiať.
V každom okne detičky
vystavili čižmičky.
Utekajú do postieľky,
zajtra bude dníček veľký.
Mesiačik už drží stráž,
ide dobrý Mikuláš.
Keď dohrali, Kaško skontroloval, či je pesnička nahratá na zázračnom obláčiku. Bola. Čosi pošepol a vetrík vyletel von. Mikuláš bol zachránený.
„Pre všetkých je zachránený, len pre nás nie. Nestihli sme si umyť topánky. Teda,“ pozreli sa na svoje čižmičky Maxík a Majka, ,,Ešte viac sme si ich zababrali. A na zemi sme nechali noviny a čistiace prostriedky a ….“
„A ani nehovor.“ dopovedal Maxík za Majku.
,,Ale urobili ste radosť niekoľkým miliónom detí!“ povzbudil ich Kaško.
„To je pravda, Maxík.“ pohladila po ruke brata Majka.
„Tak dobre. Aspoň sa poobzerajme ešte po tomto múzeu.“
„Poďte , ja vás prevediem.“ zrazu sa odniekiaľ zasa objavil veselý chlapík.
Porozprával im všeličo o gitarách. Aké rôzne zariadenia na sebe mali, ako sa vyvíjali, prečo sú niektoré oblé a niektoré ako blesk. Hodili reč o slávnych gitaristoch a išli spokojne domov.
Čím boli bližšie k domu, tak boli smutnejší. Keď prilietali k oknu, niečo sa im na ňom nezdalo. Bolo plné nejakých vecí.
„Bol tuuuuuuu!!“ skričali naraz obidvaja.
„Naozaj sme to dokázali.“ spokojne si odfúkol Kaško.
Maxík si v okne našiel novú gitaru a Majka desať nových sponiek. Boli tam ešte dva balíky. V jednom si našiel Kaško od Mikuláša novú čiapku na zimu s chlpatými ušami.
„A čo bude asi tu?“
„Otvorme to.“ zašepkali všetci.
Otvorili tretí balík. Boli tam dve zázračné vrecká, ktoré môžu nosiť len duchovia a rozprávkové postavičky. A pri nich list.
,,Za to, že ste sa nevzdali.“
A pod tým najkreslené srdiečko a veľké M.
Deti si otvorili svoje vrecúška, v izbe začal poletovať modrý vetrík a spieval im do uška ich pieseň. Do piatich minút spali. Kaško si nasadil svoju novú čiapku a odletel domov. Po ceste si spieval pesničku a pozoroval, ako deti spia s úsmevom na tvári.
