Bolo nádherné jarné ráno a Majka s Maxíkom si len tak sedeli v izbe a čakali. Ani nevedeli na čo, ale bolo vidieť, že na niečo čakajú. Maxík si čistil všetky svoje zrkadielka, lupy a sklíčka, ktoré sa počas zimy trošku zaprášili, lebo ich veľmi nepoužíval – veď čo by už tak mohol v zime skúmať? Majka si ladila svoje hudobné nástroje a triedila si knihy – ktoré si prečíta teraz, ktoré potom a ktoré už prečítala a... a v tom spoza okna bolo počuť jemné klopkanie.
„Počula si to?“ opýtal sa Maxík.
„Počula,“ obzerala sa Majka.
„Niekto klope,“ pomaly sa približoval k dverám Maxík a skúmal, či počul dobre.
„Počula som to.“
„Neotvoríme?“ obzrel sa od dverí Maxík na sestru.
„Hmm... otvoríme?“
„Možno to je Kaško.“
„Ale takto jemne ešte nikdy neklopal,“ premýšľala Majka a začala si trošku hrýzť nechtíky, aj keď sa to nemá.
Majka otvorila dvere, ale za nimi nikto nestál.
„Žeby si mamka robila srandu?“ nechcela veriť.
„To asi nie,“ zamyslel sa Maxík – a znova začuli klopkanie. Obrátili sa k oknu a skoro odpadli. Za oknom stál – no stál... za oknom si len tak vo vzduchu poletoval ich kamoš Kaško. Rýchlo otvorili okno a hneď bolo jasné, na čo vlastne čakali.
„Čo tu len tak sedíte?!“ zvolal Kaško, akoby už dávno mali dohodnuté, že sa majú stretnúť a čo budú robiť.
„Nesedíme tu len tak,“ odvrátili sa od Kaška kamoši a tvárili sa, akože niečo robia.
„Nie?“ usmial sa Kaško popod nos.
„Nie. Ja som si vyčistil všetky svoje mikroskopy a zväčšovacie sklá a sklíčka,“ ukazoval na svoju doterajšiu prácu Maxík.
„A ja som si pretriedila knihy a naladila nástroje,“ pochválila sa tiež Majka.
„Tak keď máte všetko pripravené, aby sme sa aj vybrali, nie?“ poletoval ďalej Kaško.
„A kam?“ zažiarili očká obom.
„Vonku je teplo, tak aby sme išli niekde na výlet, nie?“
„Máš nejaký plán?“ otvorili oči aj uši Maxík s Majkou.
„Mohli by sme ísť na Green Point.“
„To je ako nejaké zelené miesto?“ pátral v hlave po takom mieste Maxík.
„To znie dobre,“ zašvitorila Majka a začala si vyberať kabelku, ktorú by si zobrala do lesa na prechádzku.
„Zoberte si aj nejaké dobré a teplé šaty,“ pripomínal poletujúci dúšik.
„Na čo?“ obzreli sa od balenia na poletujúceho Kaška Maxík s Majkou.
„Keby fúkalo.“
„To je fakt,“ pomyslela si Majka, „veď v lese často fúka.“
„Ako pôjdeme?“ opýtali sa a stáli pripravení na cestu.
„Dnes máme čas, tak by sme mohli ísť autobusom,“ navrhol Kaško.
„Ako povieš,“ vyšvihol sa cez prah dverí Maxík.
Deti nasadli do autobusíka smerom na dedinku Kluknava.
„Nebude nám zle?“ začala premýšľať Majka, keď počula, kam idú.
„Prečo by vám malo byť zle?“ nechápal Kaško.
„No... asi tam budú kľukaté cestičky, keď sa to volá Kluknava.“
„Kľukaté cestičky tam vedú, ale nebojte sa – na konci budete očarení,“ sľuboval rozradostený Kaško a oči mu len tak svietili, že keby bola noc, tak by ujo šofér ani nemusel svietiť na cestu.
Vystúpili z autobusíka v malebnej dedinke uprostred Haravary a prešli malý kúsok peši – teda Maxík s Majkou pešo, a Kaško si trošku polietal.
„Tak čo na to poviete?“ rozplýval sa lietavko.
„No teda!!!“
Pred nimi stála veža. Ale nie veža hradu, ale vyhliadková veža. A nie hocijaká – krásna veža.
„Kaško?“
„Áno?“ čakal slová pochvaly.
„Nechceš ísť až hore?“ akosi pomaly opakoval Maxík.
„Samozrejme, že chcem!“ veselo zahlásil Kaško a vyletel len tak hore a zase dole.
„Ale...“ chcel niečo povedať Maxík...
„Kamoši, ja viem lietať, a tak vidím prírodu odtiaľ kedykoľvek, ale vy sa musíte na ňu pozrieť zhora.“
„Ako povieš,“ pohol sa rozhodne vpred Maxík a v tom mu niečo zapípalo.
„Ale nie!“ zjajkol Maxík.
„Čo sa deje?“ pozrel skúmavo na Maxíka Kaško.
„Chcel som si urobiť super fotky a aj som sa chcel niečo o tej veži dozvedieť.“
„Veď ja ti všetko poviem.“
„Ale je tu aj tento QR kód a mne sa práve vybil mobil,“ hovoril Maxík a už sa obracal na odchod.
„Nevadí, tu si ho nabiješ,“ ukázal na nejakú stenu vo vyhliadkovej veži Kaško.
Deti sa začali smiať.
„Prečo sa smejete?“ nechápal Kaško.
„Kaško, ale my nemáme mobily na svetelnú energiu.“
„Vy nie, ale na tejto veži, ako ste si všimli, sú aj slnečné panely.“
„A fakt,“ pozreli sa deti pozornejšie na vežičku.
„A tie vyrábajú elektrinu, takže si ich môžete pokojne nabiť.“
„Super,“ zahlásila Majka a už sa škriabe smerom hore.
„Tak ideme, ideme,“ povzbudzuje Kaško.
„Ale ja...“ zasa začal Maxík.
„Čo sa deje, Majka?“ opýtal sa Kaško, keď videl, ako Majka zrazu zastala pred schodíkmi a stála a mlčala.
„Ja som sa to snažil ukryť, Maji,“ sklopil oči Maxík.
„Čo sa deje?“ nechápal Kaško.
„Majka sa bojí výšok,“ vyprsklo to z Maxíka a Kaško zletel zhora z veže k Majke.
„To fakt?“
„Mhm,“ len tak pritakala bez slova Majka.
„Takže z Green Pointu nebude nič.“
„Veď vy choďte,“ odstúpila Majka od schodíkov.
„Ale nie, pôjdeme buď spolu alebo nikto,“ pridal sa k Majke super brat.
„Ale ja sa trošku bojím výšok.“
„A keď letíme?“ spomenul si na ich lety Kaško.
„To je iné,“ hodila rukou Majka.
„Ako iné?“ nerozumel Kaško.
„Vtedy zatváram oči.“
„Aha... no dobre. Ale toto miesto je naozaj bezpečné – ale keď sa bojíš, tak by sme mohli ísť na nejaké iné miesto. Je tu v okolí ešte niečo zaujímavé?“
„To si píš, je tu superný most,“ spomenul si Kaško.
„Aha, most,“ vzdychla si Majka.
„Most – ale nie hocaký.“
„Sme samé ucho,“ sadol si k Majke Maxík.
„Najdlhší most v krajine Haravara.“
„Ale no tak.“
„Jasné, že hej.“
„A ide ponad rieku?“
„Samozrejme, veď je to most,“ kreslil do vzduchu mosty Kaško.
„Tak vy choďte,“ sadla si Majka do trávičky a vybrala si knihu na čítanie.
„Tak to teda nie,“ rozhodol sa Kaško, „Tu neďaleko Kluknavy stál kedysi hrad.“
„Hrad?“ zažiarili oči Majke.
„Mhm, v takej obci s názvom Richnava.“
„Richnavský hrad? O takom som ešte nepočul,“ pátral v pamäti Maxík.
„Nepočul, lebo už nie je.“
„A kde je?“ teraz zasa nerozumela Majka a zasa jej posmutneli oči.
„Zničili ho,“ akosi normálne zahlásil dúšik.
„Aha, tak to nám asi nepomôže, že?“ žmurkal na Kaška Maxík.
„Ale neviete, že z kameňov z tohto hradu postavili v Kluknave kaštieľ a v jednom z tých kameňov sa nachádza tajná schránka?“
„Tajná schránka?“ zacítili dobrodružstvo Maxík s Majkou.
„Strachopud,“ prehodil len tak Kaško a deti si mysleli, že Kaško sa zmenil a začal Majke nadávať do strachopudov a smiať sa jej.
„Kaškoooooooooooooooo?“
„V tej schránke sa nachádza strachopudár,“ bránil sa Kaško, keď videl ich pohľady.
„A to je nejaký liek alebo čo?“
„To je kniha,“ tajomne zahlásil Kaško.
„Kniha?“ zopakovali po ňom.
„Kniha, v ktorej sú napísané rôzne veci.“
„Aha, no to je prekvapenie, že v knihe bývajú napísané rôzne veci, čo?“ pozrela sa na Kaška Majka a skúmala, či jej neklame, aj keď Kaško ich ešte ani raz neoklamal.
„Ale v tejto je napísané všetko, čo si Čákyovci a Thurzovci...“
„Kto?“
„To boli také šľachtické rodiny.“
„Aha, ja že sú to zasa nejakí tvoji bratranci.“
„Tak tie rodiny vlastnili tie hrady a zámky, o ktorých sme sa rozprávali.“
„A čo bolo v tom strachoprútikárovi?“
„Strachopudárovi,“ opravil Majku Kaško.
„Tak už nám povieš, čo tam bolo?“
„Ako bojovať s rôznymi strachmi.“
„Tak sa tu nezdržiavajme a bežme,“ zahlásila Majka a za tri sekundy bola zbalená, obutá a dočítala aj posledný veršík z knihy.
„Alebo aj leťme.“
„Alebo aj...“
Kaško zobral svojich kamošov pod svoj plášť, Majka zatvorila oči a kým by si povedal „o ho ho“, stáli pred krásnym kaštieľom, ktorý vyzeral ako kaštieliky, ktoré kedysi videli na dovolenke v Rakúsku alebo v Nemecku.
„Tak ten je krásny,“ nevychádzala z údivu Majka.
„Je, ale teraz musíme nájsť ten kameň,“ pripomínal Kaško ich misiu.
Maxík s Majkou obdivovali štyri veže, ktoré stáli okolo celého kaštieľa, mohutné dvere, krásne okná a Kaško skúmal kamene a kamienky nad dverami a okolo vežičiek.
„Musíme ísť dnu,“ zahlásil po hľadaní Kaško.
„Ale toto nevyzerá ako starý kaštieľ.“
„A staré kaštiele mali rôzni ľudkovia a tak ich prestavovali a prestavovali.“
„A?“ nechápali Kaškove reči kamoši.
„Pozri, napríklad, keď som tu bol pred 458 rokmi, tak táto chodba tu nebola, tú pristavili asi len pred dvesto rokmi.“
„Ale pristavili ju pekne,“ uznanlivo krútili hlavami Maxík s Majkou.
„Hej, a ani tieto okná tu neboli,“ spomínal si Kaško a poletoval tam a sem.
„Neboli tu okná?“ Decká už mysleli na všetky strašidelné príbehy o domoch bez okien a hradoch, kde všetci zaspali v tme a...
„Boli,“ upokojil ich Kaško, „ale úplne iné – normálne okolo nich urobili také ozdôbky a...“
„A?“
„A tu to je,“ zrazu prestal poletovať Kaško a usmial sa tým úsmevom, že „teraz sa to začne“.
„Si si istý?“
„Nie.“
„Tak ako...“ čakali na Kaškovo rozhodnutie kamoši.
„Máš pri sebe svoju ladičku?“ opýtal sa Kaško zrazu Majky.
„Jasné, bez ladičky ani na krok, veď čo keby som stretla nejakého super muzikanta z krajiny Haravara a chceli by sme si zahrať a ja by som sa nevedela naladiť.“
„Požičaj mi ju,“ Kaško s ladičkou, s ktorou sa ladia klavíre a rôzne iné nástroje, klopal po kameňoch.
„Každý kameň má svoju melódiu – a tu hrá melódia spred 500 rokov – takže to bude ten pôvodný kameň.“
„A ešte je aj dutý,“ dodal odborným tónom Maxík.
„Tak ideme na to.“
Kaško zatvoril oči, začal si niečo mrmlať a spievať, a na malom kamienku sa otvorili dvierka a v nich boli akési papieriky.
„To je tá kniha?“ Nezdalo sa to ani Maxíkovi, ani Majke.
„Ja som nepovedal, že to bude kniha, ale že to budú rady.“
„Rady v obchode?“
„Ale...“
„Alebo pred galériou?“
„Každý z rodu Thurzovcov a Čákiovcov, ktorý sa stal duchom, tu uložil svoje rady, ako sa zbaviť nejakých strachov. Počkaj...“ Kaško prehrabával staré listiny. „Proti strachu z tmy, z malých myšičiek, z chlpatých pavúčkov, zo spevu tety Izy. Tu je to – ako sa zbaviť strachu z výšok.“
„Tak čo?“ Čakala na radu Majka.
„Máme šťastie,“ usmial sa Kaško.
„Lebo?“ Nedočkavo čakala na nejaké múdre slová od Kaška Majka.
„Lebo všetko, čo potrebujem, je tu v Kluknave.“
„Ja by som potreboval asi aj jedlo...“
„A to tu nájdeme. Pozri sa, tu v kaštieli je aj reštaurácia a veľmi dobrá, ale prídeme tu až keď vyliečime Majku.“
„A ako?“
„Ideme,“ zahlásil Kaško.
„Letíme!“ roztiahol ruky Maxík a čakal.
„Pešobusom,“ ťukol do čela Maxíkovi Kaško.
Prešli pár metrov po Kluknave a narazili na zvláštne miesto.
„Múzeum obuvi,“ prečítal Maxík a trochu začal pochybovať o tom, že Kaško dobre počuje.
„Kaško?“ ozvala sa aj Majka.
„Áno?“
„Toto je čo?“ Ukázala na múzeum Majka.
„Tu sa vyliečiš,“ pokojne zahlásil Kaško.
Maxík s Majkou trochu prevrátili oči a vstúpili dnu. V múzeu obuvi našli topánky od známych osobností. Boli tam topánky od Mateja Tótha, Petra Sagana, Mira Šatana, Miška Hudáka...
„Noooooo, dobréee,“ uznali Kaškovi, že miesto na výlet vybral dobre.
„Čo si našla?“ opýtal sa Kaško Majky, ktorá sa zastavila pred akýmisi topánkami.
„Topánky od herečky pani Kamily Magálovej,“ zasnene zahlásila Majka, lebo tetu Magdu milovala.
„To je super herečka,“ uznal aj Maxík.
„Mám rada, ako rozpráva rozprávky a aj...“
„Tu sú,“ skočil jej do reči Kaško.
„A to sú čo za škrpále?“ spomenul si na jedno cudzie slovíčko Maxík.
„To nie sú škrpále, ale topánky, ktoré nosili naši pra pra pra pra predkovia tu v Haravare,“ ozrejmoval dúšik deťom.
„Aha, a tie ma majú vyliečiť?“ Nedôverčivo zašepkala Majka.
„Vieš, že tu kedysi tiež bola doba ľadová?“
„Aj v Kluknave?“
„Aj,“ potvrdil Kaško a postavil takzvané škrpále na stôl.
„A čo s ňou?“ nechápali decká.
„Tu boli lovci mamutov a niekedy, keď lovili mamuta, tak sa dostali až na mamutov chrbát. A ten bol asi dosť vysoko.“
„No, niekedy aj skoro tri metre.“
„To by som nezvládla,“ zavrtela sa Majka a radšej si sadla.
„A preto jeden haravarský šaman Šaňo...“
„Šaňo?“
„Potom sme mu dali také meno – že Šaňo, lebo v dobe ľadovej ešte ľudia mená nemali.“
„Jasné.“
„Tak on tieto topánky začaroval zaklínadlom – keď si ich nejaký lovec obul a vyšiel na vysoký vrch alebo prešiel po niečom vo výške.“
„Napríklad po mamutovi,“ doplnil Maxík.
„Napríklad po mamutovi,“ zopakoval Kaško.
„Môžem hádať?“ Zapojila sa aj Majka, ktorá už asi pochopila, o čo tu ide.
„Ideš,“ sadol si teraz pre zmenu Kaško.
„Už sa nebál,“ skúsila Majka.
„Presne,“ potvrdil Kaško.
„Tak si ich požičajme.“
Počkali si na obedňajšiu prestávku, keď sa múzeum zatvorilo, Kaško vletel dnu a na chvíľku si požičal čarovné topánky. Majka si ich nadsadila a už išli smerom ku kluknavskému mostu. Bol naozaj krásny. Voňal po dreve – po takom tom ihličnatom – ako keby boli stále Vianoce a pod nimi tiekla rieka a oni sa blížili k takým zvláštnym stavbám.
„Tu sa kedysi ťažila a spracovávala meď,“ ukázal na malé továrničky Kaško.
„Takže tu bola medená hora z rozprávky?“
„Teda, poviem ti, že to bolo medené horisko.“
Maxík s Kaškom sa pozerali na staré hute a staré stavby okolo seba a keď sa otočili, videli usmiatu Majku, ako stojí v strede mosta a má v rukách zázračné topánky.
„Už ich nepotrebujem,“ mal si pravdu, zašvitorila veselo.
„Ako vždy,“ potľapkal sa po dúšom pleci Kaško.
Maxík zakašľal a všetci sa veľmi rozosmiali. Maxík s Majkou sa vybrali smerom ku Green pointu, aby si obzreli krásnu prírodu okolo a Kaško letel vrátiť zázračné topánky. A Majka v noci zaspávala s takým zvláštnym krásnym úsmevom, lebo dokázala, s pomocou kamarátov, prekonať svoj strach aj bez čarovných topánok.
