„To je krásny deň!“ vykríkol Kaško, len čo dosadol na okno Maxíka a Majky, ale ako sa zdalo, Majka a Maxík si to nemysleli.
„Haló, hovorím, že je krásny deň,“ zopakoval Kaško a usmial sa tak, že by sa mu do toho úsmevu vmestila celá Mona Lisa aj s malým hranostajom z iného obrazu.
„Veď dobre, dobre, počuli sme,“ sucho povedal Maxík a zasa uprel oči niekde do steny.
„Čo sa vám stalo?“ trochu rozmrzene zašomral Kaško.
„Ale nič,“ odvrkli obaja kamoši.
„Aha,“ sadol si už Kaško do kresla, „takže takto vyzerajú ľudské deti, keď sa nič nedeje, hmm,“ pozeral sa na svojich kamošov a čakal odpoveď.
Majka s Maxíkom sa na chvíľku pozreli na Kaška v kresle, ale hneď sa vrátili pohľadom k stene a k podlahe.
„Tak už mi niekto povie, čo sa stalo?“ nevydržal Kaško a zvýšil hlas.
„Stalo sa to, že Maxík má pamäť ako meňavka,“ konečne začala vysvetľovať Majka.
„Ako kto?“ nechápal Kaško, ktorý je už na svete niekoľko storočí, ale nejakú premieňavku nepoznal.
„Ako meňavka,“ zopakovala Majka.
„Myslíš ako ten jednobunkovec bez pamäte?“ našiel nejakú meňavku v pamäti Kaško.
„Presne ten,“ potvrdil Maxík.
„Ale, ale a čo si zabudol?“ pochopil Kaško a pohodlne sa usadil na kreslo.
„Že teraz cez víkend máme mať preteky,“ trochu nahnevane a trochu smutno dodala Majka.
„Ale veď je to cez víkend, tak sa ešte pripravíte, potrénujete, nie?“, nechápal Kaško.
„Ale my sme mali preteky vymyslieť!“ vyhŕklo konečne niečo aj z Maxíka.
„Ako vymyslieť?“ prestal sa usmievať Kaško, lebo tušil nejaký problém.
„No, každý mesiac si jeden kamoš v našej partii vymyslí nejaké preteky pre všetkých ostatných kamošov - v čomkoľvek - napríklad aj vo výrobe mydla alebo v skákaní cez kaluže,“ začal vysvetľovať Maxík.
„Ale veď to vymyslíme raz-dva“, zaradoval sa Kaško, keď prišiel na to, že kamošov trápi len táto vec. Od radosti vyletel až k plafónu.
„Ale my nechceme vymyslieť len tak niečo,“ povedal Maxík a šúchal si nervózne ruky.
„Lebo Maxík sľúbil našim kamošom, že spolu, teda aj so mnou, vymyslíme super preteky,“ zvyšovala hlas Majka a nebezpečne sa pozerala na Maxíka, „a ešte pridal, že budeme mať také medaily a odmeny,aké nemal nikto, že budú ozajstneeeeé!“
„Aha, tak to je už trochu problém, ale zvládneme to,“ zamyslel sa Kaško a šúchal si buchnutú hlavu, ktorou narazil o plafón. „Lebo to asi neviete, ale duchovia môžu preletieť cez stenu, iba keď chcú a keď sú veľmi rozradostení alebo nahnevaní, tak sa do nej udrú presne tak, ako aj my.“
„To som zvedavá, čo asi tak za dva dni vymyslíme,“ vstala Majka a išla si radšej kresliť.
„Musí to byť tu v Košiciach?“ opýtal sa Kaško a už mal niečo v hlave, nejaký plán, to na ňom bolo vidieť.
„Musí to byť v Haravare,“ spozornel Maxík, lebo ten výraz u Kaška už poznal.
„Tak aby sme išli,“ vyletel na svoj chvostík Kaško.
„Ale kam?“ opýtali sa naraz Majka a Maxík.
„Do Brehova,“ len tak medzi rečou zahlásil Kaško.
„Ha, ha, ha,“ sadla si zasa Majka späť ku kresleniu.
„Fakt vtipné,“ dodal Maxík a zasa sa zapozeral do steny.
„Ale to je naozaj taká dedinka,“ čakal už pri okne na kamošov Kaško.
„Ty si to nemyslel ako vtip?“ obzrela sa Majka od kreslenia a Kaško len pokrútil hlavou.
„Takže ty si si nerobil srandu?“ utvrdil sa ešte aj Maxík.
„Brehov je taká dedinka, že z nej odpadnete,“ usmial sa Kaško a bolo jasné, že bude zábava a kamoši sú zachránení.
„Tak na čo čakáme?!“ vyskočil Maxík.
„Ja čakám na vás!“ vykríkol Kaško a rýchlo zletel dole. Deti zbehli po schodoch a bežali na stanicu, tam nastúpili na vlak a potom na autobus, ktorým sa odviezli do Kráľovského Chlmca. Tam si spomenuli na to, ako tu bol Maxík pasovaný za rytiera a odviezli sa do Brehova.
„A toto je čo?“ s otvorenými ústami stáli všetci traja pred niečím fantastickým.
„Tak toto je, kamoši,“ chvastal sa v hlase Kaško, „vŕbové bludisko.“
„Vau,“ len na toto sa zmohol Maxík.
„To je paráda,“ rozrozprávala sa Majka.
„Tu sa dajú vymyslieť také preteky, že, že…že až,“…. začal už Maxík vymýšľať v hlave rôzne disciplíny.
„Pomôžem vám,“ ozvalo sa za Kaškom, Maxíkom a Majkou.
Všetci traja sa otočili a za nimi stál taký chlapík – no keby sme ho mali pomenovať, tak by sa asi volal vŕbový človiečik v hnedom, so strapatými vlasmi. Vyzeral trochu ako vodník, ale nie ten zlý, ale dobrý vodník z rozprávky. A hlavne mal veľmi dobré oči a kto má dobré oči, tak ten má aj dobré srdiečko.
„Som Willko,“ ozval sa príjemným hlasom.
„A čo tu robíš Willko?“ hneď sa s ním skamošila Majka.
„Ja tu sprevádzam,“ ukázal na vŕbové bludisko.
„To je skvelé,“ pridal sa ku kamošeniu aj Maxík, „a budeš nás sprevádzať?“
„Na to som tu!“ povedal so svojím krásnym úsmevom na tvári Willko a už išli k bludisku. Willko im všetko poukazoval, vysvetlil im ako vŕby rastú a ako nezablúdiť a množstvo iných vecí. Kaško zatiaľ poletoval okolo nich a niekedy si aj trochu robil srandu, že zafúkal Willkovi do vláskov a tie sa mu postavili a padli ako špagety v dobrej haravarskej reštaurácii. Na konci ich zobral na jedno miesto blízko bludiska.
„A to je čo?“ pozerala sa na ďalšie vŕbové prútiky Majka.
„To sú, prosím pekne, sochy zvierat z prútia,“ ukázal na nich Willko a už tam aj letel a za ním sa rozbehli aj Maxík a Majka.
„Tie sú paráááádne,“ rozplýval sa Maxík.
„To je, čo?“ pochvaľoval vlastne sám seba Willko a uznanlivo sa na to pozrel aj Kaško.
Willko sa pozrel smerom k bludisku a videl tam ďalšie deti.
„Prepáčte, kamoši, ale čakajú ma ďalšie deti, ktoré chcú ísť do bludiska.“
Kamoši si podali ruky a dohodli sa, že sa sem určite vrátia na dlhšie aj s rodičmi.
„Tu by ste mali tie vaše preteky začať,“ pošepol Kaško do ucha Maxíkovi.
„Ale nechápem, prečo by sme naše súťaže mali začať tu?“ obrátil sa na Kaška Maxík.
„No preto, milý môj kamoš, lebo každý kamoš by si tu vybral…“
„Svoje zvieratko,“ skočila teraz do reči Kaškovi Majka.
„Presne tak,“ pohladil ju po hlave Kaško.
„To je super nápad,“ potvrdil Maxík, „a potom by sme sa mohli hľadať alebo naháňať ,alebo hľadať sa podľa zvukov alebo podľa stôp.“ Maxík chrlil nápady a Majka ich len zapisovala, až ich už mali asi tak 68.
„A možno by sme sa mali potom premiestniť do toho bludiska,“ ešte stále hľadal niečo výnimočné Maxík.
„A v ňom by každý dostal za úlohu nájsť si vlastnú cestičku,“ pomáhala mu Majka.
„Jasnéééé!“ skríkol Maxík a pokračoval „a mohli by kamoši dostať takú nitku ako mala Ariadna a keby zablúdili, tak by ju museli namotať naspäť a tak by nezablúdili…“
„A možno by našli aj ďalšie nepoznané cestičky.“
„Nechcem sa miešať do rozhovoru,“ pridal sa aj Kaško, „ ale mohli by mať papier a na ňom by si zaznačili svoje únikové cesty, a tak by vznikla tajná mapa bludiska. Darebáctvo v bludisku sa podarilo,“ dopovedal a čakal nejakú reakciu, ale bolo ticho.
„Niečo sa stalo?“ nechápal Kaško a pozeral sa, či náhodou sochy nevyschli alebo či nezhoreli alebo niečo podobné.
„Odmeny,“ sucho povedal Maxík a Majke sa zaliali oči malými slzičkami.
„My sme sľúbili kamošom ozajstné medaily,“ zavzlykala Majka.
„A to je problém?“ opýtal sa trochu hlúpo Kaško.
„Je to problém, lebo asi nevieš, ale medaily v našom ľudskom svete sú napríklad zo zlata a striebra a bronzu.“
„Aha, a keby každý získal len zemiakovú medailu?“ zauvažoval Kaško.
„Nič iné nám neostáva, len vymyslieť super súťaže a hry,“ zavzdychal Maxík „a priznať, že ceny a medaily nemáme.“
„Tak to nie!“ zvolal Kaško.
„Ako nie?“ pozrela sa už trochu nahnevane Majka, lebo si myslela, že Kaško bude zasa navrhovať zemiakové medaily.
„Keď to má byť zlato, tak to bude zlato, ide sa do Veľkých Trakan,“ pokojne, len tak, akože o nič nejde, zahlásil Kaško.
„Kde?!“ vykríkli obaja súrodenci.
„Do Veľ-kých Tra-kan,“ pomaly zopakoval Kaško.
„A to je, prosím ťa, čo?“ opýtal sa Maxík nechápavo.
„To je asi miesto, kde môžeš ísť len v trakoch,“ zasmiala sa na chvíľku Majka.
„Alebo keď ťa zavesia za traky a keď tam visíš tri dni, tak ti dajú trochu striebra ,a keď päť dní, tak aj trochu zlata,“ pokračoval vo fantazírovaní Maxík.
„Veľké Trakany sú miesto plné zlata, kde sa nachádza trocha zlata aj teraz, kde sa nachádzajú mapy, kde zlato bolo a samozrejme…“
„A samozrejme ideme hneď tam,“ rozhodla za všetkých Majka.
„Ale tam je rozprávkové zlato,“ upresnil Kaško.
„Veď to je super, že je tam rozprávkové bohatstvo,“ nechápala Majka Kaškovu poznámku.
„Ja som povedal, že je tam rozprávkové zlato, ale to uvidíte na mieste.“
Kaško vybral zo svojho plášťa vrecúško z lietavičnicou neviditeľnou, to je rastlinka, ktorá vás prinúti letieť a ešte vás aj urobí neviditeľnými. Len čo si ju zobrali, už sa všetci traja vznášali a leteli len malú chvíľku, lebo Veľké Trakany sú od Brehova len asi 40 kilometrov.
„A sme tu,“ víťazoslávne predniesol Kaško po pristátí.
Majka s Maxíkom sedeli na zemi, lebo takto pristáli po lete a nechcelo sa im ani vstať, keď videli to, čo videli.
„Dobré, čo?“ opýtal sa Kaško kamošov.
„Mhm, akože dom je to pekný,“ začal Maxík.
„Ale chceš nám naozaj povedať,“ pokračovala Majka, že ten dom je plný zlata?“
„Ale ja som nepovedal, že tu bude dom plný zlata,“ obraňoval sa Kaško.
„Takto,“ Maxík sa postavil a obzeral si naozaj krásny dom, ktorý tu určite stojí už asi tak 300 rokov. „Je v tomto dome aspoň hrudka zlata alebo striebra ,alebo bronzu na naše medaily?“
„Nejaké hrudky by sa tu našli,“ usmial sa popod dúší fúz Kaško.
„Myslíš hrudky syra?“ už vstala zo zeme aj Majka.
„Zlata,“ ukázal Kaško hlavou deťom, aby sa pohli k budove.
„A čo je to za budova?“ opýtal sa konečne Maxík, keď sa k nej pohli.
„Tak táto rieka tu je Tisa,“ začal svoje rozprávanie Kaško obšírne.
„Jasné,“ povedala Majka a obzerala si stavbu, ktorá bola naozaj majestátna a predstavovala si, v ktorom okne je asi to zlato.
„Tam, na druhej strane rieky, je už Maďarsko,“ ukázal dúšim prstom Kaško „a tam za kopcami alebo skôr kopčekmi, je Ukrajina.“
„Oooooo, takže sú tu blízko vlastne tri hranice,“ nadšene si začal obzerať okolie Maxík.
„Tak ako v Kráľovskom Chlmci,“ potvrdil Kaško.
„A kde je to zlato?“ už to nevydržala Majka. „V ktorom okne?“
„Tu po tej Tise,“ pokračoval Kaško.
„Po tej rieke,“ doplnil Maxík, ktorý tiež očami hľadal to sľúbené zlato.
„Tu plávali lode,“ zavrel oči Kaško a niečo si predstavoval, „a tie lode tu zastali, a začalo sa s vykladaním a nakladaním…“
„Zlata!“ zobudil ho zo sna Maxík.
„Presne tak,“ potvrdil Kaško a už stáli pred nádhernou bránou. Vošli dnu a tam našli akési múzeum plné máp, nádherných prístrojov a všeličoho, len nie zlata.
„Kaško?!“ začal Maxík.
„Áno, Maxík?“ ozval sa Kaško poletujúci medzi starými mapami, historickými prístrojmi, kreslami a stolmi…
„Na ktorej z týchto krásnych máp, ktoré tu visia, je naše zlato?“
„Asi na každej,“ s pokojom odvetil Kaško.
„A to už ako, že na každej?“ vytiahla Majka lupu a hľadala zlato na mapách.
„Tak lebo toto sú mapy miest, kde sa ťažilo zlato,“ vysvetlil Kaško.
„To fakt?“ opýtali sa ešte raz kamoši a už obaja skúmali mapy ako vedci v akadémii vied alebo v nejakom vedeckom ústave ,alebo chemickom laboratóriu.
„Ale biele,“ doplnil konečne Kaško.
„Aké biele?“ spozornela Majka a prestala hľadať lupou zlato na mape.
„Biele zlato z rozprávky,“ žmurkol na ňu Kaško.
„Hľadám v hlave rozprávku o bielom zlate,“ zamyslel sa Maxík, „ale neviem ju nájsť.“
„A ja hej,“ usmiala sa na Kaška Majka. „Ty si nás dostal, ale je to skvelý nápad.“
„Díky,“ odľahlo Kaškovi.
„Vysvetlí mi to už niekto?“ nechápal stále Maxík.
„Toto tu, braček,“ ukázala na mapy Majka, sú mapy miest, kde sa ťažilo rozprávkové zlato“.
„Diamanty?“ zauvažoval Maxík. „Ale nemôžeme kamošom dať diamantovú medailu, alebo môžeme?“
„Čo je v rozprávkach nad zlato?“ pomáhala bratovi Majka.
„Soľ?“ trochu ticho zaševelil Maxík.
„Presne tak,“ zasmial sa Kaško.
„Takže toto je…“
„Toto je starý sklad soli. Tu sa soľ skladovala, tu si po ňu chodili lode a rozvážala sa odtiaľto do celého Uhorska a keby len tam,“ ukazoval Kaško na nádhernú maketu starého skladu soli pred nimi. Bola to maketa tej nádhernej budovy, v ktorej teraz stáli.
„Takže vyrobíme medaily zo soli?“ potvrdil si svoje očakávania Maxík.
„Presne tak, a bude to skvelé, lebo vlastne dáme im medailu, ktorá je nad zlato ,a ešte sa aj zabavíme,“ tešila sa Majka.
„Takže to máme vymyslené?“ zastavil sa na chvíľku Maxík.
„Zdá sa, že hej,“ pozrela sa na všetky svoje poznámky Majka.
„A kde je Kaško?“ opýtala sa Majka Maxíka a naozaj, pozreli sa okolo seba a Kaško nikde.
„Kaškoooo!!“ kričali obaja.
„Tu som,“ zadychčane zasipel Kaško.
„Kde si bol?“
„Hľadal som svojho bratranca Persifala.“
„Dobré meno,“ uznala Majka.
„Hej, Persifal tu býva už mnoho rokov.“
„A on vie, ako sa dostať k zlatu,teda k soli,“ opravil sa Maxík.
„Vie, ale nie je tu,“ zamyslel sa Kaško. „Musím mu zavolať!“ a už išiel volať tým známym dúším spôsobom. Vtedy dýchol na krásne sklo v expozícii pastierskeho umenia, ktoré je tiež v tomto dome soli, a na skle našiel odkaz tak, ako si ho nechávali, keď boli ešte len malí duchovia.
„Som na Zlatých pieskoch,“ stálo na malom skle.
„Super, tak ideme za ním,“ rozletel sa Kaško.
„Ale Kaško, my nemôžeme ísť až kdesi do krajiny Skaderukaskadenoha.“
„Ale prečo by sme tam išli?“ nechápal Kaško.
„No lebo tam sú Zlaté piesky,“ poučila dúšika Majka.
„Ale tie sú aj tu v Malých Trakanoch,“ usmial sa Kaško.
„To fakt?!“ neverila Majka.
„Poďte, je to neďaleko,“ vyzval kamošov k ďalšiemu dobrodružstvu Kaško.
A naozaj, za malú chvíľku sa dostali k rieke Tise a k plážam z piesku s nádhernou prírodou. Kaško sa zrazu rozletel smerom k ležiacemu, oddychujúcemu chalanovi, tľapol ho po pleci a ten skoro dostal infarkt, ale nemohol ho dostať, lebo to bol duch Persifal.
„To je môj bratanec Persifal,“ predstavil bratranca Kaško.
„Tak vy ste tie deti, ktoré vidia duchov a aj sa s nimi hrali?“ obzrel si Majku a Maxíka Persifal.
„To sme my. Ja som Maxík a toto je moja sestra Majka,“ začal Maxík.
„A chceli by ste nejakú tú hrudku soli,“ usmial sa na nich potmehúdsky Persi.
„No, a možno aj tri,“ zašepkala nesmelo Majka.
„Aby sme mali viac medailí pre kamošov,“ doplnil Maxík.
„Tak si tu pokojne ľahnite,“ upokojil ich pohľadom a hlasom Persifal, „a my sa za chvíľku s Kaškom vrátime.“
„Aj ja musím letieť,“ zosmutnel Kaško, lebo sa chcel blázniť na pieskoch s kamošmi.
„Jasné, že musíš. Nevidel som ťa asi 150 rokov, tak mi povieš, čo je nové.“ A odleteli.
Deti sa najprv bláznili na pláži, potom trochu plávali a obzerali si prírodu, ktorá je tu prenádherná a na pláži pri rieke Tisa sa naozaj cítili ako na pláži niekde pri Baltickom mori. Kývali si s deťmi na druhom brehu, kde už je Maďarsko a keď sa išli opaľovať, tak zaspali. Ráno sa zobudili už vo svojich postieľkach a pri nich našli dvanásť hrúd soli a svoj plán na hry vo vŕbovom bludisku.
