Bol krásny letný deň, teda skôr to bolo letné ráno a Majka s Maxíkom ešte spali. Aspoň to tak vyzeralo. Maxíkova perina sa nadúvala a spopod nej sa sem-tam ozvali také podivné zvuky - ako keď dedko Paťko reže drevo svojou ručnou pílkou. Dedo totiž tvrdí, že motor má mať auto, vlak a loď, ale nie pílka alebo bicykel. Ale Majka, tá sa ani nepohla. Keď sa na nich spoza okna pozeral Kaško, náš veselý dúšik, pomyslel si, že spinkajú ako také... ako také... a zrazu si to všimol.
„Majka,“ ozval sa tíško Kaško.
„Áno?“ cez svoje malé unavené zúbky prehovorila aj Majka.
„Ty nespíš?“ sadol si na kraj postele Kaško.
„Ale spím,“ povedala Majka ale nie veľmi presvedčivo.
„Maji, ale ja to vidím,“ zašepkal Kaško, aby nezobudili Maxíka, „ukáž sa.“
Majka sa otočila a Kaško skoro spadol na svoj dúší zadok. Bum, ozvalo sa vedľa postele. Tak nielen skoro, ale aj naozaj spadol.
„Majka, čo ti je?“ zdúpnel Kaško, keď sa pozrel na Majku.
Majka mala totiž oči úplne červené a také divné vlásky a aj... aj... aj tak divne vyzerala ako keby...
„Už tretiu noc nemôžem zaspať,“ priznala sa nakoniec Majka.
„Prečo?“ opýtal sa Kaško a bol pripravený hneď jej aj pomôcť.
„Neviem,“ povedala Majka a v hlase už bolo počuť prvú slzičku.
„Maji, neplač,“ upokojoval ju jemným hlasom Kaško, „to sa napraví.“
,,Už som skúšala všetko,“ zasmoklila Majka a sadla si na posteľ.
„Uuaaaaaa,“ ozvalo sa z vedľajšej postele. „Dobré ránko, Majka a Kaško.“
„Dobré ránko, braček,“ povedal Kaško trochu nahnevane.
Skoro zobudený Maxík sa pozrel na Kaška a opýtal sa polorozospatým hlasom:
„Niečo som urobil?“
„Takto sa staráš o svoju sestru?“ pohladil Kaško Majku po vlasoch.
„Ale veď ja som len včera v noci prišiel z tábora, kde som bol dva týždne!“ nechápal Maxík.
„Aha,“ ospravedlnil sa pohľadom Kaško a Maxík si až vtedy všimol unavenú Majku.
„Majka, čo je to s tebou?“
„Nevie zaspať a my jej musíme pomôcť,“ rozhodne vyhlásil Kaško.
„Ale ako?“ opýtal sa Maxík a okamžite vyskočil z postele.
„Ja som už vyskúšala všetko,“ zaševelila Majka.
„Všetko určite nie!“ rozhodne predniesol Kaško. „Máte desať minút na to, aby ste sa obliekli a zobrali si niečo na papanie.“
„A kam ideme?“ pýtali sa nedočkavo pri obliekaní Maxík s Majkou. Teda Maxík sa pýtal slovami a Majka svojimi unavenými očami.
„Ideme na Zemplín,“ oznámil Kaško a už sa aj poberal.
„Kde?“ opýtala sa unavene Majka.
„Skoro k moru,“ zopakoval pomaly Kaško.
„Aha, tak to berieme,“ a deti sa rozbehli obliekať sa a zbaliť si niečo na jedenie. O pár minút už boli nachystaní. Kaško zatiaľ v izbičke čosi mrmlal a spieval si nejaké pesničky alebo čo.
„Kaško, sme pripravení,“ hlásili umyté, zbalené, oblečené deti.
„Ešte nie,“ zrazu sa zastavil dúšik.
„Zabudol si lietať?“ prekvapene sa na dúšika pozrel Maxík.
„To nie, ale zabudol som na jedno kúzlo,“ stál vo dverách ako prikovaný Kaško.
„Kúzlo na zaspávanie?“ zúfalo sa opýtala Majka a podlomili sa jej trošku nôžky.
„Také nepoznám,“ pozrel sa previnilo na Majku.
„A na aké zaklínadlo si zabudol?“ pridal sa k otázkam aj Maxík.
„Kúzlo na budenie,“ s hrôzou v očiach zašepkala Majka.
„To poznáme,“ isto odpovedal Maxík, až to Kaška prekvapilo.
„Fakt?“ nestačil sa diviť Kaško a premýšľal kedy a kde mohli nájsť knihu kúziel krajiny Haravara.
„Mhm,“ pritakala aj Majka a tá bola v takom stave, že nedokázala ani klamať.
„Tak sem s ním!“ vyzval kamošov Kaško.
A deti začali robiť zvuky ako budíky u mamky na stolčeku pri posteli, ich budíky na hodinkách či mobiloch a… a nakoniec zakikiríkali.
„Dooooosť!“ zapchával si svoje jemné dúšie uši Kaško. „Ja hľadám zaklínadlo na Benjamínka.“
„Na koho?“ zacítili dobrodružstvo deti a aj Majka sa trochu prebrala.
„Šup ku mne, hneď to uvidíte,“ zavelil opäť rozbehnutý Kaško.
Deti prišli ku Kaškovi, on ich zobral k sebe a už leteli. Leteli preto, lebo nemali čas. Inak by sa na to miestečko dostali pohodlne aj vlakom či autobusom. Za pár sekúnd boli na divnom mieste.
„A toto je čo za miesto?“ opýtal sa opatrne Maxík, len čo si zotrel prach z nohavíc, lebo pri dolete dopadol na ľavé koleno.
„Tam je hrad,“ zazívala Majka a z posledných síl zdvihla ruku a ukázala smerom hore na kopec.
Kaško sa rozbehol k akejsi divnej hranatej veži.
„Čo to je za hrad?“ nedočkavo sa pýtal Maxík a pritom dobiehal Kaška.
„Toto je Viniansky hrad,“ oznámil sucho Kaško ako nejaký sprievodca po pamiatkach, ktorý tu už bol tisíckrát.
„Aha, a čo tu robíme my?“ teraz sa ozvala už aj Majka bez zívania.
„My tu hľadáme môjho bratranca z piateho kolena Benjamína,“ oznámil Kaško a kráčal ďalej.
„On vie určite nejakú skvelú uspávanku a tú mi zaspieva,“ zatvorila oči Majka a predstavovala si, ako jej duch spieva uspávanku do uška.
„Benjamín je najväčší spachtoš medzi duchmi,“ zasmial sa Kaško.
„Aha,“ trochu sa zamračila Majka.
„Preto ho všetci voláme Benjamín, aj keď má šesťstopäťdesiattri rokov,“ neprestal sa smiať Kaško, akoby pred sebou videl kreslený vtip.
„Koľko?!“ neveriacky vykríkol, Maxík.
„Šesťstopäťdesiattri!“
„No teda,“ Majka si predstavila, čo všetko už videl a zažil.
„Ale z toho prespal... no, asi takých štyristopäťdesiat rokov,“ poriadne sa zamyslel Kaško.
„Takže má len...“ teraz sa zamyslela Majka, „asi tak...“
„Asi tak sto rokov,“ pomohol sestre Maxík.
„A to je na ducha straaaašne málo,“ vysvetlil Kaško.
„To ti verím,“ zahlásil uznanlivo Maxík.
„Tu na Vinianskom hrade má svoju spálňu,“ žmurkol jedným očkom Kaško.
„Kde?“ hneď sa rozhliadala Majka .
„Niekde v pivnici,“ rozhliadal sa Kaško.
„A to už prečo?“ nechápal Maxík, ako si niekto môže urobiť spálňu v pivnici.
„No lebo tento hrad tu stojí už asi 700 rokov,“ začal Kaško.
„Aha,“ prezeral si krásnu zrúcaninu Maxík.
„A asi viete, že pred takými 800 rokmi prišli do Haravary takí bojovníci, ktorí všetko zapálili a vyplienili,“ pokračoval v prednáške Kaško.
„To fakt?“ otvorila oči Majka.
„Veru, a tak si vtedajší kráľ povedal, že musí postaviť viac hradov, ale už nie z dreva, ako sa stavali dovtedy, ale z kameňa,“ poklepal po najbližšom hradnom kameni Kaško.
„Dovtedy boli hrady z dreva?“ pýtal sa Maxík a predstavoval si, ako by asi vyzerali zrúcaniny z dreva.
„Samozrejme, ale keď sa zistilo, ako ľahko sa dajú dobyť, začali ich stavať z kameňa, ako tento Viniansky,“ hovoril Kaško a stále niečo hľadal na zemi a pod kameňmi.
„Aha,“ zamyslel sa Maxík, „ale stále nevieme, prečo by spal Benji v pivnici.“
„No asi preto, lebo hneď ako postavili ten hrad, začali sa ďalšie boje a hrad vyhorel,“ rozhodil rukami Kaško.
„Ako inak, osud hradov na celom svete,“ sucho skonštatovala Majka, vytiahla si papier a farbičky a začala si hrad kresliť.
„No, ale potom ho zasa dali dokopy,“ len tak mimochodom hlásil pri hľadaní Kaško.
„Nevyzerá,“ posmešne dodal Maxík.
„Veru,“ doplnila kresliaca Majka, „ale aj tak je krásny, je to také miesto na pikniky, na turistiku, na stretávky, na oddych a určite aj na spanie na čerstvom vzduchu.
„Lenže v Haravare sa asi tak pred tristo rokmi rozpútalo povstanie.“
„Slovenské národné!“ skríkol Maxík, lebo si spomenul na niečo, čo sa učili.
„Nie, volalo sa stavovské a jednu časť viedol náš kamoš František II. Rákoci.“
„Jasné, ten, čo ušiel do Turecka,“ zahviezdila Majka svojou pamäťou.
„A tento hrad bol jeho kamošov, takže ho cisár nemal rád.“
„A je to tu.“
„A ako správne tušíte,“ vysvetľoval ďalej Kaško, „cisár ho dal zbúrať!“
„A tie pivnice, čo hľadáme?“ opýtala sa Majka a víťazoslávne dokreslila prvý obrázok.
„Tie boli postavené ešte pred tými stovkami rokov a sú tam doteraz,“ hľadal v hlave miesto, ako sa k nim dostať, Kaško.
„Je tam super teplota,“ začal akosi ticho šepkať Kaško, „tam si odkladali rôzne veci,“ pokračoval Kaško a niečo hľadal na zemi.
„Čo to hľadáš?“ nevydržal Maxík a opýtal sa.
„Toto!“ zažiarili dúšikovi očká.
„A to je čo?“ nechápali kamoši.
„Kľúče,“ ukázal Kaško zväzok kľúčov.
„Aké kľúče?“ stále nerozumeli, o čo ide Kaškovi.
„To sú kľúče z tohto hradu, zopár ich našli aj archeológovia a odniesli do múzea, ale tieto ostali tu v zemi a s nimi sa dostaneme k Benjimu.“
„Ako?“ opýtal sa Maxík a začal baliť Majkine farbičky.
„Musíme nájsť staré kachličky,“ obhliadal sa Kaško po stenách.
„Tu sú nejaké!“ skríkla Majka.
„To sú ony,“ potešil sa Kaško a pohladil Majku po jej vláskoch.
„A čo s nimi?“ obzeral si kachličky Maxík, ale nič zvláštne na nich nevidel.
„Moment,“ povedal Kaško a začal ich skladať k sebe ako puzzle a pritom si mrmlal:
„Obraz k obrazu, obraz k obrazu, otvor sa otvor, brána odrazu.“
A zrazu sa to stalo. Blízko tej hranatej veže, ku ktorej bežali a ktorá je najvyššia na Vinianskom hrade, sa otvorila zem a oni vleteli s Kaškom dnu. Na posteli pod zemou spal akýsi duch.
Kaško zobral ďalšiu kachličku a mrmlal:
„Obraz k obrazu, obraz k obrazu, zobuď sa odrazu!“
„Uuuuuuaaaaaauuuuu,“ otvoril oči duch Benjamín a hneď, ako uvidel Kaška s Majkou a Maxíkom, sa usmial.
„Kaškooo!“
„Benji!“ Vypadlo aj z Kaška a obaja sa objali takým zvláštnym dúším objatím.
„Čo ty tu robíš?“ spýtal sa a zazíval tak, že by pri tom zjedol aj tridsať múch.
„Potrebujeme pomoc,“ vyhŕkol naňho hneď bez prípravy Kaško.
„Aha, tak to sa mi páči. Len si trošilinku zdriemnem a už chce niekto pomoc?“ spýtal sa Benji a opäť zazíval.
„Ale my…“ nedopovedal Maxík.
„A prečo ste tak divne oblečení?“ zapozeral sa na nich Benji.
„Ako divne?“ skoro urazene sa opýtala Majka.
„No, tak divne,“ nevedel popísať tú divnosť Benji.
Až vtedy si všimli, že Benji má na sebe šaty, aké dnes nosia len herci v divadle, keď hrajú nejakú hru z minulosti.
„Asi som spal trochu dlhšie,“ zapremýšľal Benji.
„Majka nevie zaspať,“ začal vysvetľovať Kaško.
„Aha, tak na to som najväčší odborník na svete!“ vytiahol sa ako špagetka z taniera Benji.
„To som rada, lebo aj ja som bola, ale akosi už nie som,“ zažiarili očká Majke.
„Na spanie je najlepší pohyb,“ začal hneď Benji radiť.
„Akože sa mám prevracať v spánku?“ trochu neveriacky skúšala Benjamína Majka.
„Ale nie! Poďte!“ skríkol zrazu Benjamín a vstal zo svojej postele ako raketa pri štarte zo zeme.
„A kam ideme?“ opýtal sa Kaško, keď už držal deti.
„Len tu von na nádvorie hradu,“ ukázal smerom hore do svetla Benjamín.
Vyšli von, pozreli sa dole a skoro im vypadli oči z jamôk.
„To je ale krása,“ zašepkala Majka.
„To teda je,“ pridal sa aj Maxík.
„Z tohto hradu je krásny výhľad na naše haravarské more, na Zemplínsku šíravu a na hlavné morské mestečko Michalovce,“ nadychoval sa Benji.
„Je to krása, ale ako mi to pomôže zaspať?“ nechápala Majka.
„Keď chceme zaspať, potrebujeme niekoľko vecí,“ pokojne prednášal majster spánku.
„A to?“ chcela si zapisovať Majka.
„Krásne veci, aby sme sa upokojili a začali pomaly dýchať,“ zažmurkal Benji a začal dýchať ako guru.
Tak tam stáli a dýchali a dýchali a kochali sa a kochali, Maxík už začal žmurkať, Kaško už aj chrápať, ale Majka nič.
„Nič?“ Opýtal sa ticho Benji Majky.
„Nič,“ smutne zašepkala Majka.
„Tak musíme ísť do vinice,“ zažmurkal teraz na Kaška Benji.
„Na to sa prebral už aj Kaško s Maxíkom.
„Benji,“ utieral si dúšie oči Kaško, „ale to sú ešte len deti, oni nemôžu piť alkohol a vieš, že my duchovia chceme, aby ho nepili ani dospelí.“
„To viem, ale neviem, kde je problém,“ nechápavo sa obzeral po všetkých troch Benji, lebo všetci traja sa naňho pozerali ako na zločinca.
„Vinica, povedal si, že nás berieš do vinice,“ pripomenula mu Majka.
„Tu pod naším hradom je jedna z najkrajších viníc.“
“Ale ba,“ zakrútil hlavou Maxík.
„Jasné,“ spomenul si už aj Kaško, „a má viac ako 200 rokov a robia tu výborný mušt.“
„A to je čo?“ prestala sa durdiť Majka.
„To je super zaspávací nápoj z hrozna,“ ožil Benji a Kaškovi začali tiecť dúšie slinky.
A ani to Benji nedopovedal, boli vo vinici pod hradom a chutnali super hroznový nápoj.
„Tak ako?“ rozplýval sa Benji.
„Dobre, ale stále nič,“ povedala ticho a trochu bojazlivo Majka.
„Mali sme už krásu, zdravé veci a je čas na pohyb,“ zasmial sa popod fúzy Benji a chytil všetkých za ruky. „Letímeeee!“
Preleteli malý kúsok cesty a boli pri nádhernom jazere, kde sa premávali vodné bicykle a plavci. Na plážach okolo ležali opaľovači a opekači si na mnohých miestach opekali dobrôtky.
„Akože na spánok mi pomôže opekaná slaninka?“ nedôverčivo začala Majka, aj keď sa jej tu páčilo.
„Aj tá by ti možno pomohla, ale nie tesne pred spánkom,“ hneď dodal Kaško.
„Tak čo tu robíme? nechápavo sa opýtal už aj Maxík.
„Pohyb, pohyb!“ kričal Benji a nikto nevedel, čo tým chce povedať.
„Ahaaaa!“ vykríkol Kaško a už sa aj vyzliekol do svojich dúších plaviek a deti pochopili.
O malú chvíľku sa už bláznili vo vode a vyvádzali ako malé tulene, ktoré pustíte po niekoľkých rokoch do voľnej prírody.
„A toto je čo?“ spýtala sa Majka a otvorila svoje krásne očká. Maxík otvoril pusu a nevedel ju zavrieť.
„Jachting,“ ukázal smerom k lodiam s plachtami Benji a tváril sa ako king aj ako kong.
„To je ten pohyb,“ pochopil Kaško, „ktorý ťa, Maji, unaví tak, že zaspíš ešte pri lete domov.“
„Jachting sa netrénuje len tak niekde. V Haravare je to jedno z mála miest, kde môžeš jachting trénovať,“ pomaly hovoril Benji a pritom naťahoval plachtu na akúsi tyč.
„Tak idem na to!“ nedočkavo skríkla Majka.
A o chvíľku už Majka aj s Maxíkom trénovali s trénerom jachtingu na Vinianskom jazere a ten nechápal, ako im to ide. Nevidel totiž, že na jachte pri Maxíkovi sedel a lietal a dul do plachiet Kaško a pri Majke ďalší dúšik Benji.
Takto sa tu bláznili niekoľko hodín a akonáhle prišli Majka s Maxíkom na breh, obaja dúšikovia sa pozreli na Majku.
„Nič,“ mykla plecami Majka a ešte viac sa jej otvorili očká.
„Tak potom je už len jedna možnosť,“ povedal tajomne Benjamín.
„Aká?“ vyskočil zo zeme Maxík a bol pripravený pre sestru urobiť čokoľvek.
„Musíme nájsť zázračnú bylinku, ktorá odbúrava stres, len čo si k nej privoniaš,“ ťukal mu na čelo Benji.
„Ale, ale aj taká je?“ spozornel aj Kaško.
„Preto si z nej už naši dúší a potom aj vaši ľudskí predkovia robili vankúše a dávali si ju do skrine, na steny, medzi šaty a hlavne tam, kde sa potrebovali upokojiť a spať alebo si len oddýchnuť,“ vysvetľoval Benji.
„Stále neviem, o čo ide,“ zamýšľal sa Kaško, chvíľu až tak, že sa mu parilo z hlavy ako lokomotíve.
„Je to rastlinka, ktorá vám môže pomôcť zahojiť všetky rany…“ stále ich naťahoval Benji.
„Skorocel!“ vykríkla Majka.
„Nie,“ smial sa Benji z toho, ako sa trápia.
„Tak potom…“ zauvažoval Maxík...
„A keď niekomu vypadávajú vlásky, tak mu pomôže, aby sa to spomalilo,“ pomáhal Benji.
„No tak to musí byť zázračná potvora,“ zašepkal Maxík.
„A samozrejme pomáha na spánok. Je to rastlinka, ktorú si na celom svete ľudia dávajú do olejčekov pred spaním, do vankúšikov a do...“
„Už nás nenapínaj!“ zaúpel Kaško.
„Levanduľa!“ víťazoslávne zvolal Benji.
„Super!“ rozjasnil sa Kaško.
„Ale neviem, kde by sme ju tu na Vinianskom jazere našli,“ zmrazil ich Benji.
„Neďaleko,“ prekvapil Benjiho Kaško.
„Ako neďaleko?“ nechápal Benji.
„Kým si spal, tak si tu takí milí ľudkovia otvorili levanduľovú farmu.“
„V Haravare?“ otvoril oči Benji tak, ako keby nespal 30 rokov.
„Tuto, za rohom,“ pozrel s úsmevom na Majku Kaško.
„Paráda,“ vydýchla Majka.
„Je to najväčšia levanduľová farma v Haravare, ba dokonca široko-ďaleko a nájdeme ju v Trnave.“ vysvetľoval Kaško.
„Ale veď Trnava nie je v Haravare,“ sklamane a trochu nazlostene povedala Majka.
„Trnava je v krajine Ledabolo,“ dodal Maxík.
„Ale je aj Trnava pri Laborci,“ dával lekcie zo zemepisu súrodencom aj Benji.
„Tak ideme!“ vykríkla Majka.
Prišli na krásnu farmu, kde práve dorastala levanduľa, všade bola božská vôňa a vo vzduchu lietali včielky. Maxíkovi trošku začali stekať slinky po bradičke, lebo si predstavil chuť levanduľového medu, Benji, ten sa tri krát nadýchol a hneď zaspal, no a Kaško sa pozrel okolo seba a ukázal smerom k farme.
Deti sa pozreli a neďaleko od farmy boli dvaja krásni ľudia, ktorí sa o farmu starali, samozrejme nie sami a mali úsmev presne taký, ako vonia levanduľa- nádherný. Deti sa ich hneď opýtali, či majú niečo na spanie a samozrejme, že mali. Levanduľoví ľudkovia ich zobrali so sebou k domu na farme a tam im ukázali levanduľové kvapky, olejček, levanduľový sirup, levanduľový krém a levanduľové vankúšiky. Deti zobrali všetko a ešte sa poprechádzali po farme, pokochali sa na jednom z najkrajších kvietkov na svete a už leteli domov.
Tam si zapálili levanduľovú sviečku, dali Majke pod hlavu levanduľový vankúšik a kým Kaško dovaril levanduľový čaj, už obaja spali. A Kaško si sadol s čajíkom na šnúru od bielizne na balkóne a chlípal a chlípal a odrazu zaspal ako netopier.
