Majka a Maxík sedeli doma, a keby len sedeli, oni chvíľku sedeli, potom chodili, potom len tak stáli pri okne a trochu si zasa ľahli. Keby ich videl nejaký človiečik, tak by si povedal, že sa niečo vážne deje, a aj sa dialo.
„Tak ja neviem, čo s tým,“ povedal Maxík len tak s prázdnym pohľadom do okna.
„Ani ja neviem,“ pridala sa Majka a len tak si čarbala po papieri.
„Ale niečo musíme vymyslieť!“ nazlostil sa na seba a svoju bezmocnosť Maxík.
„Ale čo? To je otázka,“ zamyslela sa Majka.
„Ja neviem a neviem to preto, lebo som ešte nikdy nerobil ani nekupoval darček žiadnemu duchovi, keď mal narodeniny!“ zúfalo vykríkol z okna do diaľky Maxík.
„No dobre, ale niečo musíme vymyslieť, je to náš super kamoš,“ povedala Majka a obaja sa opreli o okno.
Kaško, ich kamarát duch, mal totižto práve dnes narodeniny a oni mu urobili rôzne veci - namaľovali mu obrázky, vyrobili mu tričko, na ktoré mu niečo napísali a napečiatkovali, tiež mu kúpili novú lupu, aby si neničil svoj zrak a nazbierali mu kvietky a… a stále sa im to zdalo málo.
„Možno, možno už na nič neprídeme,“ sadol si zúfalo Maxík na gauč.
„Možno máš pravdu,“ sadla si vedľa neho Majka a všetky tie darčeky, ktoré mali byť akože málo, si položila pred seba a vtom sa papiere vzniesli hore a začali lietať po izbe, lebo niekto otvoril okno.
„Ty si nezatvoril okno?“ skríkla Majka, vstala a chytala papiere.
„Ale nie, ja som…. Kaškooooo!“ radostne zvolal Maxík.
Kaško vletel veselo do izby.
„Ale tu máte neporiadok, lietajú vám tu papiere, na zemi máte nejaké hlinené sošky a kvety a …“
„Ale Kaško, to nie je neporiadok,“ smutne si sadol na gauč Maxík.
„A čo je to?“ nechápavo sa poobzeral okolo seba Kaško.
„To sú darčeky pre teba,“ ukázala na všetky veci na zemi, na posteli, na okne a vo vzduchu Majka.
„Jeeeej, to nemyslíte vážne?!“ dojal sa Kaško.
„Ale myslíme,“ povedali naraz obaja súrodenci.
„V našom svete sa darčeky veľmi cenia,“ pozrel sa láskavo na kamošov Kaško.
„V akom vašom svete?“ opýtala sa Majka.
„No v tomto našom dúšom,“ dodal Kaško a prezeral si obrázky.
„Ale je to asi aj náš svet, keď vás môžeme vidieť, nie?“ zagúľala očami Majka.
„To asi hej,“ usmial sa takým tým potmehúdskym úsmevom Kaško.
„Kaško, ty máš niečo za lubom!“ zahľadela sa tajomne na Kaška Majka.
„Niečo mi napadlo,“ zažiarili Kaškovi oči.
„To znie ako výzva na dobrodružstvo,“ usmial sa Maxík .
„Kamoši, toto bude najväčšie dobrodružstvo vášho života,“ potichu a tajomne pošepol Kaško.
„Ideme do krajiny Nekrajiny a do krajiny Jajbolito!“ vykríkla Majka.
„Ale nie,“ zakrútil hlavou ako sova Hedviga Kaško.
„Tak potom do krajiny Skaderuka skadenoha,“ skúšal šťastie aj Maxík.
„Budeme v Haravare,“ oznámil Kaško.
„Aha, a ten zážitok?“ trošku sa zamračili kamoši, lebo si nevedeli predstaviť nový zážitok v Haravare.
„Poďte kamoši!“ ukázal smerom k dverám Kaško.
„Ale kam?“ chceli vedieť Maxík s Majkou.
„Ja vám ukážem, čo musí urobiť každý duch, keď má narodeniny, ale potrebujem trochu času na prípravu,“ žmurkol na nich Kaško.
„Koľko?“ začala stopovať Majka.
„Nasadnite do vlaku a vystúpte v Spišskej Novej Vsi, tam si prídem po vás.“
Majka s Maxíkom si vzali svoje už dávno zbalené batohy, pridali si k nim ešte turistické topánky a na radu Kaška aj plavky, zimnú vetrovku, rukavice a šál a šiltovku a... no jednoducho, ako keby sa sťahovali a nie išli na výlet. Trochu ich to prekvapilo,ale pri Kaškovi boli zvyknutí na nečakané prekvapenia.
„Tak to som zvedavá, kde dnes skončíme,“ zažiarili očká Majke.
„Aj ja,“ dobalil sa práve Maxík a valil sa k dverám.
Maxík s Majkou nastúpili na vlak a vystúpili v Spišskej Novej Vsi. To je to mestečko, ktoré raz do roka ožije živými sochami a celý rok žije skvelým divadlom. Kaško ich už čakal na stanici.
„Ahojte, kamaráti!“ privítal ich Kaško a skontroloval, či majú všetko, čo si mali zobrať.
„Tak kam ideme?“ opýtal sa zvedavo Maxík.
„Najprv sa zastavíme v Suchej Belej,“ oznámil im sucho Kaško.
„A tam je čo?“ dobiedzala trošku Majka.
„Tam je také miesto… no veď uvidíte,“ naťahoval ich Kaško.
Kaško s kamošmi sadli do auta, ktoré šoféroval Kaškov kamoš duch Gregor. V aute sa dozvedeli, že Gregor kedysi šoféroval prvé auto na Spiši, ktoré sa tu ukázalo a že je to jeden z najlepších šoférov na svete a je škoda, že jeho šoférske umenie nemôže nikto vidieť. Preto sa tešil na Majku a Maxíka, aby sa im predviedol. O malú chvíľku po krásnej ceste nádhernou prírodou a dedinkami sa dostali k zvláštnemu miestu.
„Ale, Kaško, toto je autocamping?!“ začudoval sa Maxík.
„To je autocamping Podlesok.“
„Takže každý duch musí na svoje narodeniny kempovať?“ trochu prekvapene sa opýtala Majka.
„Ale nie, to je naše východisko,“ ukázal kdesi smerom nad kemping Kaško.
„Aké východisko?“ nerozumeli kamoši svojmu kamošovi duchovi.
„My, duchovia,“ pokračoval Kaško, „my neslávime narodeniny každý rok.“
„Ale len raz za 20 rokov,“ vysvetlil Gregor.
„Aha, takže vy máte dvadsiatiny,“ zasmial sa Maxík.
„No, také niečo. My oslavujeme narodeniny každých dvadsať rokov a kým sa začne oslava musíme absolvovať jednu vec, ktorú nevidel žiaden smrteľník!“ povedal Kaško a deťom zažiarili oči. Gregor sa len usmial popod fúzy.
„Jeden to videl,“ doplnil Gregora Kaško.
„Hej, jeden hej a potom to aj vytáral tomu vášmu rozprávkarovi Dobšinskému a ten z toho vykúzlil rozprávku o dvanástich mesiačikoch,“ trošku nahnevane zaspomínal Kaško.
„Vy chcete povedať,“ stíchla od napätia Majka, „že dvanásti mesiačikovia existujú?“
„No jasné, že existujú,“ dodal Gregor.
„Ale nie,“ sadol si na zadok Maxík.
„A oni sú tu v Haravare?“ nesmelo pozrela na Gregora a Kaška Majka.
„Samozrejme,“ nahol sa k Majke Gregor a žmurkol.
„A sú priamo tam,“ ukázal prstom Kaško na niečo podivné, čo bolo neďaleko miesta, kde boli. Pristúpili bližšie a vyzeralo to ako portál do nejakého neznámeho sveta.
„To je neznámy portál?“ opýtala sa s otvorenými očami Majka.
„To je známy portál v Suchej Belej,“ obzeral si Kaško portál a na niečo sa chystal.
„Aha, a čím je známy?“ začal ho skúmať Maxík.
„Vám smrteľníkom ukazuje, koľko ľudí je v Slovenskom raji, kde sa práve nachádzame, či tam už nie je plno, a ukazuje aj miesta, kam by ste sa mohli vybrať. Ale hlavne je tento portál v Suchej Belej vstupom do rokliny Slovenského raja,“ vysvetľoval Gregor.
„A každý duch, ktorý má narodeniny, musí absolvovať turistiku v Slovenskom raji,“ dovtípila sa Majka a začala si prezúvať topánky.
„Ale nie, každý duch musí prejsť ako keby jeden rok v jeden deň,“ snažil sa zrozumiteľne vysvetliť Gregor.
„A to sa dá?“ otvoril svoje malé očká Maxík tak, že by mu tam mohlo vletieť aj desať múch.
„Dá, keď viete ako,“ zažmurkal zasa na kamošov Kaško tak, ako to vie len on.
„Aha, a vy to asi viete,“ tajomne sa opýtala Majka.
„Samozrejme,“ povedal Gregor, „poďte za nami.“
Gregor s Kaškom sa rozleteli k portálu. Keď ním prešli všetci turisti a pozreli si všetky informácie, Kaško pokukal na zemičke pod portálom a Gregor začal bubnovať po zemi svojimi dúšimi rukami taký rytmus, pri ktorom vám búši srdiečko a chcete hneď tancovať.
„Čo to robíte?“ nechápala Majka.
„Vy to neviete, ale na tom mieste, kde teraz stojí portál do Suchej Belej, stál náš dúší portál,“ vysvetľoval ako pán profesor Kaško.
„Takže vám ho zastavali,“ zosmutnela Majka.
„Ale kdeže, my sme ich naviedli, aby ho tu postavili,“ zasmial sa Gregor.
„A prečo?“ už vôbec nechápal Maxík.
„Lebo niektorí duchovia ho nevedeli nájsť, a takto ho nájdeme hneď,“ dodal Kaško. „Pozrite, už sa ukazuje.“
A naozaj. Ukazoval sa dúší portál, ale ten nestál ako ľudský portál v Suchej Belej, ale bol položený na zemi a v jeho strede horel oheň a okolo neho desať ľudkov, 5 žien a 5 mužov.
„A vy ste kto?“ zaúpela Majka.
„Toto sú desiati mesiačikovia,“ pošepkal jej do ucha Gregor, „dvaja si práve odovzdávajú vládu, tak tu teraz nie sú.“
„Ale tam sú aj ženy a dievčatá?“ ukázala smerom k rozprávkovým bytostiam Majka.
„No jasné, jarné a zimné mesiace patria dievčatám a ženám,“ nechápal, čomu sa Majka čuduje, Kaško.
„Letné a jesenné mužským mesiacom,“ dodal pokojne Gregor.
„A prečo?“
„Lebo dievčatá sú tie, ktoré dávajú život zemičke, a preto sú jarné mesiace,“ vysvetľoval úplne udivenej Majke Kaško.
„A najhoršia vec na svete je, keď sa na teba hnevá tvoja mamka alebo babka alebo teta alebo... no jednoducho dievčatá ako tááá… no Rapunzel či Anna… či ktorá to bola… tie vedia zmraziť svet pohľadom, takže preto zimné mesiace,“ dorazil Majkine prekvapenie Gregor.
Zrazu do kruhu vstúpil Kaško. Mesiačikovia a mesiačiky zdvihli svoje ruky, a okolo nich sa všetko zmenilo na leto. Mesiačiky držali ruky hore a Kaško skríkol:
„A je tu letooooo!“
Gregor, Majka a Maxík vybehli do doliny Slovenského raja robili kotrmelce, opaľovali sa a robili si ľadové super drinky zo zmrzliny. No jednoducho sa bavili tak, ako sa dá baviť v lete v Slovenskom raji. Zrazu Gregor žmurkol na Kaška, ten zobral deti, a leteli späť k mesiačikom. Tam zasa vstúpil do kruhu.
Mesiace zložili ruky a zasa ich zdvihli, teraz sa zdvihli aj oni a okolo nich sa nezmenila len krajina, ale aj počasie. Všade bola zima a tá zimná fujavica ich zaviala kdesi... na akési miesto, ktoré nepoznali.
Kaško sa pozrel na deti a nahlas zakričal: „Rýchlo si oblečte teplé veci, ktoré ste si zobrali!“
„Kaško, kde sme to?“ pýtala sa Majka a obliekala si otepľovačky.
„Toto je, kamoši,“ ukázal okolo seba, „Snow park Ľadová.“
„Sme ešte v Haravare?“ nechápal Maxík
Gregor im skontroloval zimné oblečenie a hovoril pri tom: „Sme v Haravare, v Haravarskom raji a toto je to, čo musí urobiť každý duch, keď má narodky.“
„Zmrznúť,“ dúchal si Maxík do rúk, lebo si zabudol rukavice.
„Musí sa previesť na tejto super bežkárskej trati. Takúto, s tak nádhernými výhľadmi, nájdete len tu.“ Zjavne sa na to bežkovanie tešil aj Gregor.
Všetci dostali od Gregora lyže a palice a vyrazili za Kaškom na bežkách. Neviem, či ste videli bežkovať ducha, asi nie. Tak si predstavte ducha, ktorý má akýsi dúši chvost, aby ním mohol lietať a ten chvost je na jednej lyži, v rukách palice a bežkuje. Vyzerá to teda skôr ako niekto s pomocnými paličkami na surfe, ale deti sa bavili dokonale. Maxík sa síce bavil, ale ruky mu mrzli bez rukavíc.
Našťastie bola po ceste aj útulňa, kde sa mohol Maxík trochu zohriať, a Gregor kdesi odletel Maxíkovi po rukavice.
„Tuším, čo bude nasledovať,“ zašepkala Majka.
Keď sa chceli pohnúť ďalej, tak sa zrazu zdvihli, ako keby mali lietať a o chvíľku boli späť pri mesiačikoch. Portál ich pritiahol späť.
V tom vstali tri dievčatá, zdvihli svoje ruky a v nich mali tie najkrajšie kvety, aké ste kedy videli. Ich vôňa prerážala Majke a Maxíkovi nos svojou krásou. Zrazu sa okolo nich urobila dúha a oni sa ocitli niekde…
„Oooooo,“ zochkal Kaško s Gregorom.
„Kde sme? To, to mi je známe,“ obzeral sa okolo seba Maxík.
„Poráč park, krásne miesto na jarné prechádzky,“ vyletel do výšky Kaško a vyzeral, ako keby letel prvýkrát.
„Jasné,“ spomenula si aj Majka, „tu niekde sme hrali s ockom ten minigolf a aj sme sa tu kúpali.“
Všetko, čo hovoríš je tu a ešte viac,“ zašepkal Gregor.
„Už by ste si mohli dať dole tie zimné veci,“ zašepkal im do druhého uška Kaško.
Až vtedy si Majka a Maxík uvedomili, že ešte stále majú na sebe zimné oblečenie a že to, v čom sa čvachtajú, nie je kúpalisko, ale ich pot, tak sa vyzliekli, dali si plavky a chceli sa hodiť do vody. Lenže bola jar, takže nebol čas kúpania. Našťastie v Poráč parku majú bazén, v ktorom sa kamoši vyčvachtali, a hor sa na slniečko!
„Jar je najkrajšia na svete!“ kričali duchovia aj deti a niekoľko hodín sa len bláznili vo vode a zahrali si samozrejme aj minigolf.
Keď sa unavili, sadli si na kopček a pozerali sa na úžasnú jarnú prírodu.
„Tých desať mesiačikov by som chcela mať doma,“ zasnívala sa Majka.
„A prečo?“ opýtal sa lenivo Kaško, ktorý po bláznení odpočíval na najbližšom strome, kde visel na konári ako netopier.
„Lebo, keby som sa chcela prejsť po jarnej prírode, tak by vstali dievčatá a bolo by. Keby som sa chcela poguľovať alebo pokorčuľovať...“
„Tak by vstali zasa iné mesiace a mali by sme ročné obdobie, aké by sme chceli,“ dodal Maxík, „mohli by sme robiť, čo chceme.“
„Ale svet tu nie je na to, aby sme si robili, čo chceme, ale na to, aby sme robili všetko to, čo máme a všetko preto, aby sa nám tu žilo dobre - všetkým.“ zvážnel Kaško.
Majka s Maxíkom sa zamysleli a už zasa bola okolo nich dúha a oni sa ocitli pri mesiačikoch.
„A teraz jeseň,“ zašepkal Maxík a s Majkou zatvorili očká, nech sa prekvapia po ich otvorení.
„Som zvedavá, kde sa asi ocitneme,“ nevedela sa dočkať Majka.
Vstali dvaja bradatí mužíčkovia, zdvihli ruky a z vlasov im vyleteli listy a tri vtáčiky. Okolo nich sa urobila obrovská hmla, a keď zmizla, stáli pred dierou v zemi a nad ňou bolo napísané „Rochus“.
„No a skončili sme,“ tichučko povedala so strachom v očiach Majka.
„Čo sa deje, Maji?“ opýtal sa Kaško.
„Toto je asi jaskyňa draka Rochusa,“ trochu sa prikrčila Majka.
„Ale nie,“ zasmiali sa duchovia, „toto je banské múzeum a banská cesta v Rudňanoch.“
„Ale tu je napísané „Rochus“,“ obraňoval trošku sestru Maxík.
„Rochus je názov štôlne,“ vysvetľoval Gregor.
„Čoho?“ nechápala Majka.
„Štôlňa je miesto, kde baníci išli dole pod zem kopať,“ ukázal na veľké krásne vráta do štôlne Kaško.
„Aha, takže cez štôlne sa dostávali pod zem,“ pochopila Majka.
„Presne tak. A každá väčšinou mala aj svoje meno,“ vysvetlil ako vždy Gregor.
„Dosť bolo otázok, nemáme veľa času a teraz si užijeme jeseň!“ skričal Kaško a už sa bláznili.
Najprv vliezli do lokomotívy, ktorá tu bola pristavená a ktorú si aj dnes môžu prezrieť deti, keď sem prídu. Ale keďže tam Majka a Maxík boli s dúšikmi a jeden mal ešte aj narodeniny, vytiahli tie najlepšie kúzla a z lokomotívy sa začalo pariť. Gregor vydával zvuky ako lokomotíva v tuneli. Vyskúšali aj drevenicu, ktorá je tu postavená a kde sa Maxík s Majkou dozvedeli, ako žili baníci a čomu sa venovali.
„Kaškooooo!“ zvolala zrazu Majka.
„Čo sa stalo?“ prileteli dúšikovia a zadychčaný brat.
„Tu niekde by malo byť zlato a striebro. Tu sa to píše,“ ukazovala Majka prekvapenému Maxíkovi a zvláštne sa tváriacim dúšikom, „na tejto tabuli to máš. V štôlňach, ktoré tu môžete navštíviť, sa ťažilo zlato a striebro.“
„Myslíš, že tu ešte je?“ opýtal sa Maxík.
“Možno hej,“ dodal Kaško, „ale asi sa to nedozvieme.“
„Prečooooo?“ nechápali kamoši, ale hneď pochopili. Okolo nich sa objavila dúha a dym a oni sa vrátili k portálu. Kým zmizli, ešte sa rozlúčili s Gregorom.
Keď už boli doma, Majka ležala na posteli nejaká smutná.
„Maji,“ prihovoril sa jej Kaško, „tebe je smutno za zlatom?“
„Mhmmm“ pritakala Majka.
„Pozri sa okolo seba, keď zajtra vyjdeš von, koľko ľudí má na sebe zlatý náhrdelník, prstienok, prívesok, čokoľvek,“ pohladil ju po hlave Kaško.
„Aj naši rodičia majú zlaté prstienky – obrúčky,“ spomenul si Maxík.
„Ale koľkí mohli zažiť za jeden deň jeden rok ako vy? A koľkí majú rodičov, ktorí ich zoberú na výlet spoznávať Haravaru?“ Pozrel sa jej do smutných očiek Kaško.
„To je fakt,“ prestala smokliť Majka.
„Žiadne zlato vám nedá zážitky s najbližšími, krásne spomienky a žiadne zlato vám nedá ani nových kamošov. Ale výlet do Haravary, ten určite. Lebo toľko zážitkov a toľko super kamošov, to nestretnete len tak,“ dodal Kaško a pomyslel si, že to boli jeho najlepšie narodeniny a už sa tešil na ďalšie o 20 rokov.
