Haravarský duch Kaško už hodnú chvíľku lietal od jedného okna k druhému a
nie, nelietal preto, lebo tie okná umýval, ani nelietal preto, lebo si zmýlil okná
s portálom do nejakej dúšej krajinky, to nie. On lietal za oknami, kde bývali
jeho kamoši, Maxík a Majka, ktorí boli síce obyčajné deti, ale mali neobyčajnú
vlastnosť. Videli duchov.
A tak Kaško lietal za ich oknami a pozoroval Majku, ktorá mala na zemi akési papieriky a na sebe podivnú baletnú sukničku a skákala na tie papieriky.
Zrazu Majka skočila na jeden papierik a spadla na zem.
„ Auuuuuu,“ zaujúkala ako Jánošík, keď preskakoval vatru a pozrela sa do okna, za ktorým videla vydesené oči Kaška.
„Čo tu robíš, Kaško?“ opýtala sa Majka a otvárala okno.
„Čo by som robil?“ odpovedal Kaško. „Pozerám sa na teba, čo to robíš ty.“
„Trénujem,“ odvetila Majka a skackala si ďalej.
„Aha, na prekážkový beh,“ zauvažoval Kaško.
„Ale nie,“ skočila Majka na modrý papierik na zemi v tvare kvietku.
„A načo?“ opýtal sa Kaško a všimol si na zemi, že tie farebné papieriky nie sú len tak nejaké papieriky, ale vystrihnuté farebné kvietky.
„A nebudeš sa mi smiať?“ pozrela na prekvapeného Kaška Majka.
„A prečo by som sa ti smial?“ skoro urazene odvetil Kaško, lebo on sa kamošom nikdy nesmial a ani sa im nevysmieval.
„Lebo toto, čo tu teraz trénujem, nie je normálne,“ sklopila oči Majka.
„Takže ty trénuješ na nejakú nenormálnu súťaž?“ zvedavo si pomädlil ruky Kaško a skúmal, čo by to mohlo byť.
„Ale nie,“ zasmiala sa Majka a schladila trošku Kaška.
„Tak na nenormálnu… na nenormálnu lúčnu… papierovú,“ hľadal slová Kaško.
„Kaško, ja si tu trénujem, ako sa stať vílou,“ sklopila oči Majka, ako keby sa mala za čo hanbiť.
„Čo?“ nadšene sa opýtal Kaško.
„Ako sa stať vílou!“ zopakovala už trochu tichšie Majka.
„Ako vílou?“ sondoval Kaško, či tomu dobre rozumel.
„Neviem, či vieš, ale každé dievča v Haravare by chcelo byť vílou alebo učiteľkou,“ začala vysvetľovať Majka.
„Aha, tak to som nevedel,“ zamyslel sa Kaško a spomenul si na všetky svoje sestry a sesternice.
„Tak to už teraz vieš,“ povedala už trochu smelšie Majka, „a ja som dievča a žijem v Haravare.“
„Takže chceš byť vílou,“ zhrnul to jasne Kaško.
„Samozrejme.“
„Ale prečo chodíš po papierových kvietkoch?“ nechápal stále Kaško.
„Ale veď keď chcem byť vílou, tak sa musím naučiť tancovať po kvetoch, ako pravá víla,“ vysvetľovala Majka.
„Aha!!,“ ťukol si do čela Kaško.
„A kým sa postavím na normálny kvietok, tak si trénujem, na aký kvet sa vlastne zmestím a ako sa skáče z kvetu na kvet,“ povedala Majka a pokračovala v tréningu.
„Múdro,“ pochválil Majku Kaško, „ale mám pre teba niečo lepšie.“
„Čo?“ prestala skákať Majka a ostala ako víla bocianka na jednej nohe.
„Tréning s pravými vílami,“ zašepkal jej do ucha Kaško a Majka skoro odpadla.
„Ty poznáš pravé víly?“ otvorila oči Majka.
„Samozrejme,“ oprel sa nonšalantne o stenu Kaško.
„A zavedieš ma za nimi?!“ prosíkala Majka.
„Čakám len na teba,“ usmial sa Kaško.
„A kam pôjdeme?“ už sa balila Majka.
„Najprv do Kysaku, potom do Sokoľa a Obišoviec,“ premýšľal o ceste Kaško.
„Fu-ha, tak to aby sme sa ponáhľali,“ nedočkavo zahlásila Majka.
„Veru, vlak do Kysaku o chvíľu odchádza z Košíc,“ ozval sa hlas Maxíka, ktorý ich celý čas počúval z vedľajšej izby a keď sa dozvedel o ceste, vytiahol svoj batoh a stál vo dverách.
O chvíľku už sedeli vo vlaku a mierili si to do Kysaku. Vystúpili z vlaku a vystúpili na kopec, kde boli akési zrúcaniny starého hradu.
„Kaško?!“ zvolala zadychčaná Majka.
„Áno,“ veselo sa ozval poletujúci duch.
„Kde sme to?“ opýtal sa už aj zadychčaný Maxík.
„Sme prosím pekne na Kysackom hrade,“ víťazoslávne prehlásil Kaško.
„Kde?“ obe deti zastali a poobzerali sa okolo seba.
„Tu bol niekedy slávny hrad v Kysaku.“
„Aha, a teraz?“ podpichol Maxík.
„A teraz je tu táto krásna zrúcanina,“ nedal sa vyviesť z miery Kaško.
„A čo tu robíme my? už to nevydržala Majka, ktorá stále nevidela svoje víly.
„Takže, kamoši, my teraz stojíme na takom divnom mieste,“ pokračoval dúšik.
„To sme si všimli,“ sadli si na kamene hradu súrodenci a vybrali si desiatu.
„Stojíme na mieste, kde sa spájajú tri hrady,“ priletel k nim Kaško a ovoňal super syrček, čo si zbalili.
„A kde sú tie ostatné?“ obzerali sa Maxík s Majkou.
„Tamtým smerom je hrad Sokoľ a tamtým zasa hrad Obišovce,“ rozhadzoval svojím dúšim chvostom ako šípkou na buzole Kaško.
„A všetky sú takéto romantické zrúcaniny?“ opýtala sa Majka, ktorej sa tu začalo páčiť.
„Teraz si na to prišla!“ zažmurkal na Majku Kaško.
„Na čo?“ nechápala Majka.
„Kedysi to boli strážne hrady, lebo Košice boli super mesto...“
„A stále sú super,“ len tak mimochodom medzi jedným hryznutím a jedným dúškom z džúsu povedal Maxík.
„Samozrejme, veď hlavné mesto Haravary je hlavným mestom európskej kultúry,“ vyšvihla sa Majka svojimi vedomosťami.
„Aj to, samozrejme. Hrady strážili obchodné cesty a pocestných prechádzajúcich tadiaľto na trhy alebo za prácou,“ doplnil kamoš duch, „ale keď tieto hrady už nikto nepotreboval, lebo v nich bola zima alebo ich stále niekto napádal a boli nebezpečné...“ vysvetľoval ďalej Kaško.
„Tak sa v nich usídlili kameňožrúti,“ dodal Maxík a odložil zvyšok desiaty do batôžka.
„Kto?“ nepochopil Kaško.
„Kameňožrúti,“ zopakoval Maxík.
„A to máš odkiaľ?“ nechápavo pozrel na Maxíka Kaško.
„Stále ma prekvapuje, kde sa podeli všetky kamene z veľkých hradov, keď prídeme k nejakej zrúcanine,“ začal vážne vysvetľovať Maxík.
„Hmmm, niektoré kamene sa ukryli v zemi, pod trávičku a kvietky, lebo od tej doby, keď spadli na zem, už prešlo pár rokov. No a niektoré skončili roztrúsené po lúkach a niektoré si vzali ľudia k sebe domov, aby ich zachránili pred vetrom a dažďom a teraz sú možno v niektorých domčekoch alebo plotoch,“ pokračoval Kaško.
„Ale kde sú moje víly?“ už to nevydržala Majka a trochu si aj dupla nohou.
„No tu,“ ukázal na nádhernú lúku pod hradom Kaško.
Majka stíchla a obzrela sa okolo.
„Kde tu?“ dodala šepotom, lebo vedela, že víly nemajú rady hluk.
„Tieto tri hrady, ako ste správne povedali,“ stíšil hlas Kaško, „sú romantické zrúcaniny.“
„Aha,“ pridala sa k tichému hlasu aj Majka, „a my vieme, že víly sú romantické stvorenia.“
„A majú rady takéto miesta,“ pozrel sa okolo Kaško a začal spievať pesničku:
„Moje milé víly,
všetky moje sily
sú len vaše, verte mi,
ukážte sa na zemi.“
Keď dospieval, zdvihol oči, a nič.
Zaspieval ešte raz, a nič.
„Čo sa deje, Kaško?“ trochu znervóznela Majka.
„Žeby sa presťahovali?“ zapremýšľal Kaško.
„Víly?“ spozornel už aj Maxík, ktorý víly veľmi nemusel.
„Víly sa nikdy nesťahujú, a keď, tak nie všetky,“ poletoval po okolí Kaško a hľadal nejakú vílu.
Jednu našiel pod stromom, zletel k nej a jemne ju zobudil.
„Kaško!?“ otvorila oči víla a Majka stratila dych.
„To je naozaj víla,“ nechápala Majka a začala sa štípať do ruky a do nohy, či náhodou nespí.
„Majka, zapíš si: keď nájdeš niekde ešte také trojhradie - ako je tu -, tak tam budú možno aj víly, lebo ony majú rady krížne cesty a lúky medzi hradmi,“ vysvetľoval Kaško a pozeral sa na to, ako sa budí víla. Pretože víly potrebujú čas, aby sa prebrali.
„Čo mám hľadať?“ zapisovala si už Majka do svojho denníka.
„Také trojhradie - ako tu - , medzi tými hradmi je veľa turistických chodníkov. Ak by ste sa sem vybrali niekedy s rodičmi, tak na hrade Sokoľ práve opravili jednu z veží a je z nej super výhľad na celé okolie, a samozrejme tu nájdete aj upravené cestičky, označené tak, ako sa na hradné a vílie cesty patrí,“ dodal Kaško.
„A aj veľa lesov a lúk,“ pridala sa už aj trošku zobudená víla.
„A veľa možností dať si super zmrzlinu alebo sa len tak prechádzať. A keďže páni na hradoch mali radi prechádzky po lúkach a lesoch plných zveri a radi sa liečili liečivými kvietkami, tak to všetko mali aj pod svojimi hradmi,“ rozohnil sa Kaško, lebo miloval víly.
„Pravdu má tento dúšik,“ zaševelila víla.
„A kde máš kamošky?“ nevydržala Majka.
„Trénujú,“ odpovedala pokojne víla.
„Dnes je asi tréningový deň,“ chytil sa za hlavu Maxík.
„Presne tak,“ pridal sa aj Kaško, „najprv Majka trénuje na to, aby bola víla a teraz víly asi trénujú na to, aby boli ľudia.“
„Moje kamošky trénujú, aby sa mohli stať vodnými vílami,“ povedala víla a urobila prvú piruetu na kvietku a Majka neverila vlastným očiam.
„Ale, ale, a to už prečo?“ zvedavo sa opýtal Kaško.
„No preto, lebo my víly vieme tancovať po kvietkoch, ale nevieme tancovať na vode a na vodných kvietkoch,“ nerozumela, prečo sa jej to pýta práve duch, ktorý by to mal vedieť.
„Lebo by ste si zmočili sukienky,“ zamyslela sa Majka.
„A niektoré víly aj krídelká,“ doplnila víla.
„Jasné, a trénujete kde?“ prešiel k veci Kaško.
„Najprv ideme do Lodiny, tam na Hornáde skúšame jazdy na kajaku, trošku si trénujeme nôžky na lezeckej stene a tanec na lekne,“ zažiarili víle očká, lebo si predstavila ako aj ona tancuje na lekne.
„Aha,“ pootvorila oči Majka, „a mohla by som to vidieť?“ dodala nesmelo.
„Majka sa chce stať aspoň na chvíľu vílou,“ zašepkal víle do ucha Kaško.
„Myslím, že by sa to dalo zariadiť“ a víla začala tancovať po kvietkoch. Kaško ju chcel zastaviť, ale Majka ho stopla a kreslila si kroky, aké víly robia na kvietkoch.
„Mám to! Zakreslila som si všetky kroky na tréning stať sa vílou,“ zašepkala Kaškovi Majka. „Teraz môžeš,“ odložila si svoje cenné zápisky do svojej kabelky.
„Takto by sme tam išli veľmi dlho. Do Lodiny sa dá dostať aj vlakom, aj autobusom, ale keďže chceme stihnúť víly, musíme ísť letecky,“ rozhodol Kaško.
Prišli k dedinke Lodina a tam našli ľudí, ktorí liezli po lezeckej stene, raftovali, jazdili na ebikoch, ktoré si tu mohli požičať a niektorí len tak chodili s palicami po turistických cestičkách.
„Toto sú víly?“ opýtala sa dosť sklamane Majka.
„Nie, toto sú ľudia, ktorí tu teraz chodia do Lodiny užiť si projekt „Kombinuj trasy, uvidíš krásy“,“ jemným hláskom zahlásila víla a hľadala svoje sestry.
„Na čo?“ nechápal Maxík.
„Ľudia tu môžu prísť a skúsiť lezeckú stenu, požičať si elektrické bicykle a raftovať,“ vysvetlila víla.
„Takže si vyberú, čo by práve dnes chceli robiť, pekne si to pripravia a idú na to,“ pochopil Maxík.
„Presne tak - skombinujú to, ako sa im chce,“ potešila sa chápavému ľudskému mláďatku víla.
„A kde sú víly?“ zasa bola znepokojená Majka.
„Zatiaľ tam!“ ukázala víla hore do korún nádherných stromov, ktoré boli všade okolo.
„A čo tam robia?“ zašepkal Maxík.
„Visia na konárikoch ako netopiere, aby si pretrénovali rúčky a nôžky a keď ľudia odídu, čo bude o chvíľku, tak sa dajú na to,“ začala kývať svojim kamoškám víla.
„Na čo?“ Nechápala Majka.
„Uvidíš,“ žmurkla na Majku víla.
Slniečko sa trochu zviezlo k zemi a ľudia začali pomaly odchádzať. Zo stromov sa zrazu na zem zniesli víly a bolo ich asi tak 500.
„Jeminky, toto všetko sú víly?“ nechápal ani Kaško.
„Samozrejme,“ potvrdila víla a išla sa zvítavať so svojimi vílami sestrami.
„No teda,“ usmiala sa Majka a úsmev jej ostal na tvári až do druhého dňa.
„Sestričky,“ oslovila víly, „naša kamoška Majka, ktorá je kamoškou nášho dúšieho brata Kaška, by sa chcela naučiť tancovať ako víla.“
Víly si ju prezreli a pomaly každá natiahla ruku k Majke.
„Neboj sa, choď!“ povzbudila Majku víla.ň
Majka sa chytila prvej víly, tá ju zobrala na malú loďku a tam si skúšala balans, potom sa pridala k vílam na lezeckej stene, ktoré tam samozrejme neliezli. Víly sa roztancovali na kvietkoch tak, že sa kvietkom roztočili ich farebné hlávky a vyniesli víly až na vrchol lezeckej steny a potom sa vrátili späť na kvietok. Niektoré odvážne víly však zoskočili z kvietku a zachytili sa na lezeckej stene a ladne skákali z jedného schodíka na druhý. Majka len tŕpla, aby nespadli dolu, a takmer desaťkrát odpadla. Ešteže Maxík našiel niekoľko palíc na nordic walking a dal ich Majke, aby sa opierala.
„Parááááda, som najšťastnejšia Majka na svete,“ kričala od radosti Majka a jej hlas sa niesol všade, a možno sa odrážal aj od našich troch hradov.
„Je čas,“ povedala zrazu víla a ostatné víly obstúpili Majku.
„Čo sa deje?!“ trochu sa naľakala Majka.
„Neboj sa, vezmeme ťa na miesto, kde sa my víly stretáme už niekoľko tisíc rokov,“ povedala jedna z víl.
„Musíte nám sľúbiť, že to miesto neprezradíte,“ pozrela sa prísne na Majku a Maxíka víla.
„Sľubujeme,“ sľúbili slávnostne všetci, pričom museli mať prsty položené na lipovom kvete, ktorý je pre víly posvätný.
Víly si spojili ruky. Kraj kruhu tvorili víly, ktoré mali krídla a pomaly sa vzniesli hore a leteli, ale len malú chvíľku. Prileteli k akémusi rybníku. Hneď pri rybníku stál malý netradičný domček, okolo ktorého pobiehali zvieratká a Majka si myslela, že tu víly chodia oddychovať.
„Tu si chodíte oddýchnuť?“ opýtal sa aj Kaško, lebo aj jemu to tak pripadalo.
„Ale, kamaráti, toto je kúzelné miesto,“ zašepkalo niekoľko víl.
„Fakt? pozrel sa okolo aj Maxík, ktorému to tiež pripadalo ako super miesto na grilovačku a nie na tajné veci.
„No oddychovať tu teraz chodia len ľudia, lebo je tu nádherná príroda, Budulovský rybník, ktorý je jeden z najkrajších v Haravare, rastú tu prenádherné kvietky a sú tu aj mokrade,“ snažila sa im povedať ich kamoška víla.
„A prečo by ste mali radi mokrade?“ tomuto nerozumela Majka, lebo vílu na mokradi nikdy nekreslila.
„No preto, lebo na nich tiež skúšame tanec na vode,“ zasmiali sa víly.
„Aha,“ pochopila Majka a vybrala si svoj zápisník.
„Ale hlavne, tu v tomto rybníku je taká vodička, že sa tu víly môžu kúpať,“ spomenul si na to aj Kaško.
„Ale nie,“ tomuto už neveril ani Maxík, ktorého víly doteraz nebavili, ale celý deň strávený s nimi a to rozprávanie o nich zmenili jeho pohľad na ne ,a víly sa mu začali pozdávať.
„Naozaj. A preto, keď sme sa tu chodili kúpať, tak sem k vode sa chodili na naše tančeky pozerať vojaci, ktorí žili tu v okolí,“ zaspomínala víla.
„A lovili vás,“ nechal sa uniesť Maxík.
„Ale nie, oni sa len na nás pozerali. A keďže vedeli to, čo vy dnes neviete, že tam, kde sa darí vílam, darí sa aj ľuďom, chodili sem loviť a stavali si tu aj takéto príbytky,“ ukázala víla na akúsi divnú ,ale veľmi zaujímavú stavbu. Vyzerala ako stan spojený s takým starým okrúhlym kostolíkom, kde sa vmestilo pár ľudí.
„To je príbytok?“ opýtal sa Maxík.
„To je jurta,“ vysvetlil Maxíkovi Kaško.
„Aha,“ zašepkala Majka a predstavovala si ako si v nej po tanci s vílami oddýchne.
„V takých bývali staromaďarskí bojovníci, ktorí tu chodili za nami, vílami.“
Kaško, Majka a Maxík si išli jurtu obzrieť. Vo vnútri našli výstavu o všetkom, čo rastie a žije v okolí a tiež sa konečne zabavil aj Maxík, lebo tu mohol skúšať lukostreľbu.
A kým sa Maxík s Kaškom hrali na Robina Hooda a na Williama Tella, tak Majka išla s vílami k rybníku. Jedna z víl natiahla pred seba ruku a pred nimi spod zeme vykukli krásne kvety.
„Tieto sú tvoje,“ ukázala na kvety víla a usmiala sa na Majku.
„Prosím? nechápala Majka.
„Po týchto môžeš tancovať aj ty,“ ukázala víla znova na kvietky.
„Jeminky,“ skoro sa rozplakala Majka.
Potom víly zobrali Majku a do neskorého večera tancovali po kvietkoch. Ukázali Majke všetky vílie kroky - a hlavne jeden salamandrí krok, ktorý obkukali od salamandier, ktorých je okolo týchto mokradí neúrekom.
Maxíka už od lukostreľby bolela ruka, tak odložili s Kaškom luky a šípy, ešte raz si prezreli prekrásnu jurtu a zobrali Majku, ktorá nechcela ísť, lebo chcela tancovať až do noci s vílami. Až keď jej víly sľúbili, že môže za nimi prísť na trojhradie ku Kysaku, Obišovciam alebo Sokoľu, tak poslala všetkým vílam bozk a s Kaškom odleteli rovno do postieľky. Tam sa jej celú noc snívalo o tom, ako tancuje na kvietkoch, ako to zajtra naučí svoje kamošky a ako budú pozerať na jej kroky.
