Bol krásny aprílový deň, aj keď sa to vôbec nezdalo z chôdze Majky a Maxíka. Tí takmer bežali po Hlavnej ulici v Košiciach, v hlavnom meste Haravary. Kaško, ich kamoš duch, sa už u nich neukázal niekoľko dní a to znamenalo, že ochorel alebo sa niečo udialo - a to niečo mohlo byť čokoľvek.
„Čo ak narazil hlavou do zvona v Alžbete?!“ napadlo zo zúfalstva Majke už aj toto.
„Ja som mu to niekoľkokrát povedala, aby tam len tak nelietal,“ rozčuľovala sa ďalej Majka.
„Alebo možno si lietal niekde v tom ich dušom svete a narazil na nejakého čarodejníka,“ pokračoval v hrôzostrašných scenároch Maxík, „a ten ho možno premenil na kus mydla.“
„Alebo na hus, ale to asi nie, na zvieratká by ho nemenil,“ zauvažovala aj Majka.
Kým si v mysli kreslili tieto super strašidelné scenáre, tak sa dostali až pred vežu, kde býval Kaško. Vystúpili až hore a tam to uvideli. Kaško sa prehrabával v knihách, asi 157 kníh ležalo na zemi, všade boli akési papiere a akési počmárané kusy kameňov.
„Kaško,“ ticho povedala Majka, lebo ho nechcela vyrušiť.
„Kaško,“ tiež ticho začal Maxík, keď videl ako Kaško lieta od knihy ku knihe, potom vyletí von oknom, vráti sa dnu a potom si búcha svoju hlávku o múr veže a kričí: „Spomeň si, spomeň si, Kaškoooooooo!!!“
„Kaško!“ trochu zvýšila hlas Majka, ale Kaško si ich ani nevšimol.
„Ešte by to mohlo byť tam!“ skríkol Kaško a vyletel smerom k Maxíkovi.
Zastal pred ním a namiesto pozdravu začal skúmať jeho batoh.
„Možno som to nechal tu!“
„Kaško!!!!“ zvolal už poriadnym hlasom Maxík.
„Nehnevajte sa kamoši, ale dnes, a asi ani ďalšie dni, nebudem mať čas,“ neprestal lietať z miesta na miesto Kaško.
„To vidíme, že nemáš čas,“ prezrela si ešte raz neporiadok Majka, „ale nevideli sme ťa už niekoľko dní a nevieme, čo je s tebou.“
„Čo by bolo, je so mnou koniec,“ sadol si Kaško na okno na veľkej veži.
„Ale čo sa stalo?“ podišiel k nemu Maxík.
„Čo by sa stalo. Stratil som ho,“ sucho skonštatoval Kaško.
„Ale čo si stratil?“ prišla bližšie aj Majka a začala ho hladiť po ruke.
„Stratil som recept na zmrzlinu,“ vypadlo z Kaška.
„Na čo?“ obaja skríkli naraz a Majka ho prestala hladiť.
„Na našu dušiu zmrzlinu,“ pozrel sa na nich nechápavo Kaško.
„Vy máte svoju zmrzlinu?!“ predstavil si ju v duchu Maxík.
„Samozrejme, nemáme ju hocakú, ale čerešňovú,“ zamľaskal Kaško.
„Prečo čerešňovú?“ opýtala sa Majka a snažila sa spomenúť si, čo sa o čerešniach učili.
„Vy to asi neviete,“ vysvetľoval Kaško a zasa niečo hľadal v knihách, „ale my duchovia máme radi len niekoľko vecí. Neviem prečo je to tak, ale je to tak už tisícky rokov a jedna vec, ktorú milujeme, sú čerešne a všetko čo s čerešňami súvisí.“
„Aha a neviete, prečo to tak je?“ trošku sa usmial Maxík.
„Nevieme, ale práve preto je nás veľa práve v Haravare,“ vysvetľoval ďalej Kaško a z poličky vybral ďalšie štyri knihy a listoval v nich.
„Lebo v Haravare máme naj čerešne?“ chcela pochopiť Kaškove slová Majka.
„Vy to neviete?“ pozrel sa na nich cez otvorenú knihu Kaško.
„A čo by sme mali vedieť?“ zapozerali sa na neho deti zvedavo.
„Vy neviete nič o Brdárke?!“
„To je nejaká pani spisovateľka, ktorá píše o čerešniach?“ zauvažovala Majka, lebo je to také spisovateľské meno.
„Alebo je to nejaká pani šľachtiteľka rastlín a tá vyšľachtila nejaké super čerešne,“ pridal sa aj Maxík.
„Nie, to je miesto v Haravare. Je to dedinka, kde sú obrovské čerešňové sady a tu rástlo niekedy až 120 druhov čerešní.“
„120 druhov?“ nechápali Maxík s Majkou a predstavovali si, ako asi môže chutiť 120 druhov čerešní.
„A to nie je všetko. Tieto čerešne kvitnú práve teraz v apríli,“ nervózne vykladal Kaško.
„Jeeej, tak tam poďme!“ skríkla od radosti Majka, lebo si predstavila tie krásne rozkvitnuté čerešne.
„To by sme mohli, ale nemôžeme,“ podivne zareagoval Kaško, ktorý by stále lietal celý deň sem a tam.
„Vysvetli!“ zastavili Kaška.
„My duchovia sa striedame,“ začal pomaly Kaško.
„V čom sa striedate?“ nepustili Kaška ku knihám.
„Každý rok jeden z nás musí navariť čerešňovú zmrzlinu na celý rok a uskladniť ju, a hlavne musí byť vyrobená podľa starého receptu, lebo len takú môžeme my duchovia papkať.“ zanariekal znova Kaško.
„Veď máš ešte čas, čerešne rastú až niekedy...“ chcela ho potešiť Majka.
„Hej, hej, hej, ale my duchovia varíme našu zmrzlinu nie z čerešní, ale z čerešňových kvetov,“ pošepkal veľké tajomstvo Kaško kamošom.
„A to je práve teraz,“ pochopil Maxík.
„O pár dní sa kvietky pomaly znesú na zem ako sneh a ja ich musím všetky chytiť, pozbierať a uvariť zmrzlinu,“ zasa začal poletovať Kaško.
„Tak poďme chytať kvety, budeme mať zimu na jar,“ bavila sa Majka.
„Ale stratil som svoju poznámku, kde mám ten recept hľadať,“ zasa začal Kaško tak zvláštne kvíliť, „poslal mi ho kamoš Gerhard, ktorý varil zmrzlinu pred rokom a ja som si ho niekde pripol alebo založil alebo…“
„Kaško?“ nesmelo sa ozvala Majka.
„Teraz nie, Maji,“ nervózne zavrčal Kaško a zobral do ruky knihu, ktorú už mal v rukách asi 100-krát.
„Nad posteľou máš pavučinu, tam hore na strope a ja sa pavúkov bojím,“ šepkala Majka.
„To je nemožné,“ odpovedal Kaško.
„Ale naozaj tam niečo je,“ potvrdil Maxík.
„Jeminenky, svätá víla Amálka, veď to je to!“ skríkol Kaško.
„Čo?“ vystrašene pozrela k pavučine Majka, lebo si myslela, že tam Kaško uvidel pavúka.
„To je ten odkaz od Gerharda. Je na takej sieťke a ja som si ho dal nad posteľ, aby som naňho nezabudol,“ plesol si po čele Kaško.
„Ale celé dni lietaš medzi knihami a nad posteľ si sa nepozrel?“ zasmiali sa Maxík s Majkou.
„Je to tak, ale teraz,“ vyletel Kaško k stropu a hrdinsky chytil popis ako sa dostať k receptu, „teraz už môžeme chytať kvety a variť zmrzlinu.“
„Poďte!“ zvolal Kaško, dal im trošku lietajúcej bylinky, lebo na vlaky a na autobusy nebol čas a už leteli - smer Rožňava a potom Brdárka.
„Ja odpadnem,“ kričala od radosti Majka, keď videla tie krásne stromy - biele ako sneh a ako z nich už lietali lupienky kvietkov ako keby naozaj snežilo.
„Tak toto sa len tak nevidí,“ uznal aj Maxík a hneď začal lupienky skúmať svojou lupou a Majka si začala kresliť náčrt obrázku s názvom Zima na jar.
Kaško vybral správu od Gerharda a čítal:
„Pozbieraš lupienky kvetov a zanesieš ich do Domice, tam nájdeš naše ružové kvaple a klenotnicu, vyvoláš Hahuha a získaš od neho mlynček a v Klenotnici si vyberieš obolos pre prievozníka. Ten ti povie, čo ďalej.“
Kaško sa zapozeral na sady plné bielych kvetov a stromov a dal sa do zbierania lupienkov. Vyzeralo to nádherne.
„Kaškooo!!“ zvolala Majka.
„Áno?“ natešene odpovedal Kaško, no neprestal poletovať okolo stromov tak rýchlo, až padali lupienky na zem.
„Ja som si stále myslela,“ pokračovala Majka, že to do stromov fúka vietor a zhadzuje kvietky.“
„Do niektorých aj hej, ale nie do čerešní,“ priam zaspieval Kaško a preletel tak rýchlo okolo jednej čerešne, že spadla polovica kvietkov.
„Nie?“ nechápala Majka.
Prekvapene zastal Maxík a prestal zbierať lupienky.
„Nie, lebo aj vetríky majú radi farbu čerešňových kvietkov,“ prezrádzal tajomstvá duchov Kaško.
„Takže do tých lupienkov fúkate vy?“ škrabal sa po čele Maxík.
„A práve teraz ja,“ zasmial sa Kaško.
„Takže, keď sa pozeráme na čerešne v našej záhradke a tam nám padajú akosi rýchlejšie lupienky na zem...“ zamyslela sa Majka.
“...Tak tam máte nejakého ducha,“ vykríkol Kaško keď prelietaval okolo ďalšieho stromu, „ale teraz by ste ho už mali vidieť.“
„Tak to je skvelé, koľko duchov sme už mali blízko seba,“ trochu sa namosúrili Maxík s Majkou.
„A teraz kamoši do práce!“ Kaško lietal okolo stromov, lupienky lietali ako sneh a oni traja ich zbierali. Podvečer sa vybrali k Domici.
„Boli ste už v Domici?“ opýtal sa Kaško.
„Ešte nie,“ priznali sa Maxík s Majkou.
„To je škoda, lebo to je najväčšia jaskyňa v Slovenskom krase, ale hlavne ľudia spolu s duchmi tu žijú už 56 tisíc rokov,“ len tak mimochodom zaševelil Kaško.
„Čožeee?“ Majke skoro vypadli všetky lupienky.
„A tu žije aj najstarší duch Haravary - Hahuha.
„Čo ťa škriabe v krku?“ pozrela sa vážne na Kaška Majka.
„Nie, prečo?“ začal si kontrolovať hrdlo Kaško.
„No lebo si tak zakašľal, že ha hu ha“ zopakoval Maxík.
„Hahuha sa volá ten duch,“ vysvetlil Kaško.
„A prečo má také smiešne meno?“ zasmial sa Maxík.
„Preto, lebo keď sa tu nasťahoval asi pred takými 30 tisíckami rokov, tak ešte nepoznali ani duchovia a ani ľudia žiadne slovíčka, tak na seba len tak hovorili, že ha hu ha,“ hovoril Kaško a dostávali sa k tajnému vchodu do jaskyne, o ktorom vedia len duchovia a teraz už aj Maxík s Majkou.
„Hahuha!!!“ skríkol na Majku Maxík, aby ju nastrašil.
„Kamoši, teraz musíme byť trochu ticho, ideme pod zem. Musíme nájsť najprv naše ružové kvaple, potom klenotnicu a potom nášho Hahuha,“ upokojil Maxíka s Majkou Kaško.
„Tak poďme,“ rozhodne povedal Maxík.
„A nebude nám tam zima?“ opýtala sa Majka.
„Nie, je to tam na letný rukáv, celý rok je tam teplota 10-11 stupňov,“ usmial sa Kaško a pozeral sa, či sa kamoši trochu nepreľaknú.
„Aha, ale tak tam zmrzlinu mať nemôžeš, to by sa ti roztopila,“ zamyslela sa Majka.
„Ale veď zatiaľ hľadáme len recept,“ vysvetlil Kaško.
„Jasné,“ ťukli si na čelo Maxík s Majkou a už dávali pozor.
Chodili po nádhernej jaskyni plnej kvapľov, priehlbín a siení.
„Tu je to,“ ukázal prstom Kaško a už letel.
„Čo je to?“ neveriacky sa pozrela na nádherné kvaple Majka.
„Toto sú ružové kvaple,“ vysvetlil Kaško.
„Nádherné,“ dodal Maxík.
„Ale my hľadáme naše ružové kvaple,“ rozhliadol sa Kaško.
„Máte svoje kvaple?“ Vyzvedala Majka.
„Tieto ružové kvaple tu obdivujú všetci ľudia a vznikli tak, že voda prechádza červenou hlinou a tá mení farbu kvapľov na ružovú,“ zapozeral sa na kvaple aj Kaško.
„Aha a vaše?“ nedala sa odbiť Majka
„A naše,“ šepkal Kaško, „to sú kvaple, ktoré sú tiež ružové, ale nie od hliny, ale od najstaršej čerešňovej zmrzliny v Haravare, ale aj na zemi.“
„Ooooo,“ takmer skríkli deti.
„Pssst,“ utíšil ich Kaško, „musím si trochu z nich zobrať ako tajnú prísadu našej zmrzliny.“
„Aha, preto máme byť ticho, aby sa o tom nikto nedozvedel, lebo my sa kvapľov nesmieme dotýkať,“ pochopili Maxík s Majkou.
„Presne tak,“ potvrdil Kaško, „keby ste sa dotkli kvapľov, ktoré rastú v jaskyni tisícky alebo aj milióny rokov, tak by ste ich zničili.“
„A keby sme sa dotkli tých vašich?“
„Zničili by ste ich úplne, lebo my sa ich dotýkame len pomocou kúziel.“
Kaško začal kúzliť a spievať, prišiel k trom ružovým kvapľom a zrazu sa z nich normálne odlomil kúsok čohosi ružového a šuplo sa to Kaškovi do vrecka. Kaško zavrel vrecko a išiel ďalej.
„Čo hľadáme teraz?“ opýtal sa Maxík.
„Hľadáme pokladnicu,“ obzeral sa Kaško.
„A to je?“ chcel vedieť niečo viac Maxík.
„To je taký kvapeľ, taký, taký...aha, tu je!“ skríkol Kaško tak, že sa ozvala ozvena po celej jaskyni.
„Ten je nádherný,“ zastavila sa Majka a nevedela sa vynadívať na to, čo videla.
„Odstúpte!“ zavelil Kaško a začal zasa zaklínať. Po chvíli vybral z vrecka akýsi prášok, vyhodil ho do vzduchu a zrazu sa stalo niečo, čo doteraz kamoši videli len vo filmoch o mimozemšťanoch. Kvapeľ Pokladnica sa vzniesol hore, otvoril sa a vypadla z neho malá minca a zasa sa vrátila späť.
„A toto je čo?“ zašepkala Majka.
„To je náš haravarský obolus a my mu hovoríme ojbolo,“ zasmial sa Kaško.
„A na čo ho potrebujeme?“ obzeral si obolus Maxík.
„Na cestu cez rieku Styx,“ tiež šepkal Kaško a obracal mincu v ruke.
„Kaško,“ so strachom povedala Majka, „ale Styx je rieka mŕtvych v starých gréckych povestiach.“
„Ale tie len prebrali naše meno z Haravarskej rieky,“ vysvetlil Kaško.
„Aj my máme Styx?“ stratila reč Majka.
O chvíľku boli pri rieke a na nej bola malá loďka presne ako na rieke Styx v gréckych bájach. Kaško dal akémusi dúšikovi na loďke, ktorý nepovedal ani slovo to ojbolo a išli na loďke ďalej. Zrazu sa na brehu zjavil akýsi podivný duch, ktorý sedel a niečo si mrmlal. Kaško začal mrmlať tiež.
„Kaško, kto je to?“ tíško sa opýtal Maxík.
„To je najstarší duch Haravary, o ktorom som vám hovoril.“
„A prečo nejdeme za ním?“ nerozumeli kamoši.
„K nemu sa nikto nedostane, on nám len radí alebo prezrádza najväčšie dušie alebo aj ľudské tajomstvá.“
Majka s Maxíkom vedeli, že práve sa stretajú s niečím výnimočným.
„No teda, ako v bájkach starých Grékov,“ nadšene zašepkala Majka.
„Musíme ísť do Silickej ľadnice a tam nájdeme recept,“ kým to Kaško hovoril, Hahuha sa zahnal a niečo hodil tak presne, že to pristálo presne pri Maxíkovych nohách. Keď to dopadlo, tak sa otočil a išiel.
„Kaško, čo to je?“ obzeral si vecičku pri nohách Maxík.
„Neviem,“ povedal Kaško a rozbalil balíček, „jasné.“
„Čo jasné?“ spýtali sa súrodenci zvedavo.
„To sú staré mlynčeky,“ zobral Kaško do rúk okrúhle, takmer biele kamene.
„Na takýchto sa kedysi aj tu mlelo - my duchovia sme tieto mlynčeky ukázali ľuďom, ktorí tu žili v Domici pred 5000 rokmi a na nich rozdrvíme naše lupienky.“
Prievozník ich doviezol k brehu, zakýval a pohol sa ďalej, Kaško sa vybral k tajnému východu.
„Takže hľadáme nejakú ľadovú plochu?“ opýtal sa Maxík.
„Nie, hľadáme ľadovňu,“ zopakoval miesto, ktoré hľadali Kaško.
„A to je čo?“ nechápala Majka
„Keď niekedy neboli chladničky, tak si ľudia odkladali mäsko a všetky veci, ktoré potrebovali chladiť do zeme - na miesta, kde bola zima a tie nazvali ich ľadovne.“
„Aha, takže to boli prírodné chladničky?“ zisťovala Majka.
„Bez elektriny,“ zaspomínal si na detstvo v duchu Kaško.
„Paráda,“ uznanlivo pritakali Kaškovi kamoši.
„A jedna taká je tu neďaleko. Letíme!“
Deti sa chytili Kaška a už leteli. Pristáli pred akousi priehlbinou, ktorá vyzerala ako vchod do jaskyne.
„To je ono?“ opýtala sa Majka.
„To je ono,“ potvrdil Kaško a chystal sa vstúpiť dnu.
„A tu je ten recept, si si istý?“ skontroloval dúšika Maxík, lebo dnu sa mu ísť nechcelo.
„Presne tu“ ukázal prstom na dieru v zemi Kaško.
„Tak poďme hľadať,“ rozhodne zavelil Maxík.
„Hahuha mi povedal, že máme hľadať na skale,“ pripomenul slová najstaršieho ducha v Haravare Kaško.
Vošli dnu a naozaj to vyzeralo ako v jaskyni, ale bez kvapľov. Hľadali niečo na stene, ale okrem obyčajných skál tam nebolo nič.
„Tam to je – hore!“ ukázal Kaško a vyletel k jednej stene, na ktorej boli akési kresby.
„Ale to sú kresby!“ divila sa Majka.
„A ako ľudia písali, keď nebolo písmo?“ obzrel sa na deti Kaško z výšky.
„Kreslili ako v Egypte,“ pochopil Maxík.
„Takže aj toto nie sú len kresby, ale odkaz,“ začal lúštiť kresby na stene Kaško.
Kaško niečo zamumlal, začal si spievať akési zaklínadlo a zrazu sa obrázky rozjasnili.
„Tak tu je,“ usmial sa Kaško a zapísal si recept.
„Pomoooooooc!!!“ vykríkla Majka.
„Čo sa deje?“ opýtali sa naraz Kaško aj Maxík.
„Sú tu nejaké príšery,“ ticho šepkala Majka a obzerala sa okolo seba.
„Kde?“ hľadal drakov a vlkolakov Kaško.
„Tuuuu!“ začala zasa kričať Majka.
„Ale to nie sú príšery, ale mnohonôžky,“ zasmial sa Kaško a zastavil Maxíka, ktorý chcel jednu mnohonôžku švacnúť, aby ubránil sestru.
„Mnohočo?“ opýtal sa Maxík.
„Mnohonôžky“ zopakoval pomaly Kaško.
„A čo tu robia?“ kričala Majka a stále visela na bratovi.
„To sú chrobáčiky, ktoré žijú len tu a žijú tu už milióny rokov,“ vysvetlil Kaško.
„Ale nie!“ pozrel sa na malé chrobáčiky Maxík.
„Ale hej,“ odpovedal Kaško a žmurkol na jednu mnohonôžku, ktorá hneď vedela, čo má robiť.
„Kam to išla?“ všimla si žmurkanie Majka.
„Oni nám pomôžu svojimi nôžkami zamiešať našu zmrzlinu,“ usmial sa Kaško, keď videl malé zdesenie na tvárach kamošov.
„Tak ja ju jesť určite nebudem,“ povedala rozhodne Majka.
Kaško vysypal na zem všetky lupienky, vyriekol zaklínadlo a mlynčeky staré niekoľko tisíc rokov sa začali krútiť, drviť kvietky a vytvárať hmotu. Zrazu sa spod zeme začali vyhrabávať nejaké kúsky keramiky, ktoré sa spájali dokopy a vytvorili misky.
„Tu v ľadovni sa našlo asi 45 tisíc kusov keramiky, ale našťastie nejaká tu ešte ostala. Ostatnú ste nám odniesli do múzea,“ vysvetľoval Kaško. ,,A tá hmota sa dostala do tých misiek aj s mnohonôžkami a tie začali vyrábať hmotu na zmrzlinu."
Kaško tam ešte pridal tajnú prísadu z ružových kvapľov a bolo. Zmrzlina bola na svete.
„A teraz?“ opýtali sa kamoši.
„Teraz ju tu ukryjem na tajné miesto, ktoré nebudete poznať ani vy a my si tu budeme celý rok chodiť maškrtiť. Deti sa otočili a Kaško zmrzlinu ukryl. Ale kúsok im priniesol. A aj keď ju Majka nechcela kvôli mnohonôžkam, ale tak krásne voňala, že ju musela ochutnať. A neľutovala.
Keď deti zaspali, tak im tiekli slinky celú noc, lebo sa im snívalo, aké by to bolo skvelé, keby v ich meste alebo niekde v Haravare bola dušia zmrzlináreň.
