Ako ukázal Kaško kamarátom rybie mesto

Vypočujte si celý príbeh.

Kaško chcel prekvapiť svojich kamarátov Majku a Maxíka. Pozrel sa okolo seba. Na ulici nikto nebol, a tak rýchlo preletel až k oknu svojich kamarátov. Na hlavu si dal tajomný čierny pirátsky klobúk. Ten si priniesol z jednej dlhej cesty. V krajine Haravara totiž piráti nežijú, možno len cestní, ale tí väčšinou klobúky nenosia.

Majka a Maxík sedeli pri veľkom glóbuse a vzdychali. 

„Tak, tohto roku k moru nepôjdeme,“ opakovali stále dookola.

„Prečo nie?“ vykríkol Kaško.

„Čo tu robíš?“ vystrašene zjajčali Maxík a Majka. „A čo robíš v okne?“

„Chcel som vás prekvapiť! A vy tu sedíte v smútku a básnite o mori.“

„More je ďaleko, a tak tohto roku ostaneme doma.“

„Paráda!“ šťastne zaujúkal Kaško.

„Ďakujeme ti veľmi pekne!“ ofučali sa kamaráti.

„Ja vás k moru zoberiem. Dokonca k dvom!“

„K dvom?“ neveriacky pozreli na Kaška.

„Ideme?“ šibalsky podpichoval Kaško.

„Poďme, poďme!“ deti vstali, Maxík si začal baliť svoj batôžtek a Majka plavky, ale vtom im niečo napadlo.

„ Kedy sa vrátime domov?“

„No, večer, “ zahlásil Kaško. 

„Tento večer??“ deti sa pozreli na Kaška, na seba, ale keďže aj tak nemali čo robiť, tak išli za svojím dúšikom.

„Tak už poďte! Dnes pocestujeme autobusom.“

Na stanici boli o chvíľku a cesta autobusom tiež ubehla rýchlo, lebo Maxík a Majka si plánovali, čo budú robiť na pláži.

Maxík navrhoval zahrabávanie a odhrabávanie v piesku, Majka pečenie koláčikov a hľadanie ulít morských živočíchov.

„Beňatina, vystupovať! “ zahlásil Kaško.

Deti vystúpili a ostali trochu prekvapené.

„Kaško, je to tu nádherné,“ začali opatrne deti, „to je krásne jazierko, neskutočná príroda... Ale toto nie je more!“

„Toto nie je more, ale toto tu bolo more. Obrovské more! Pred niekoľkými miliónmi rokov sme sa tu nemohli kúpať, lebo tu plávali žraloky, amonity, belemnity...“ rozohnil sa Kaško.

„A stalaktity, však?“ zasmial sa Maxík.

„Stalaktity sú v jaskyniach!“ opravil Maxíka Kaško, lebo nepochopil vtip.

„Amonity sú také podivné morské živočíchy. A tých tu bolo plno. Poďte, niečo vám ukážem.“

Kaško ich zobral na breh jazierka na malý kopček. Začal si prehľadávať vrecká a z jedného z nich vybral malú motyčku a lopatku. Začal pomaly kopať. Maxík siahol do svojho batôžka a našiel tam malé kladivko. Aj tak nemal čo robiť, tak začal kopkať tiež. 

A zrazu Kaško vykríkol: „Pozrite, toto je skamenený amonit!“ a zdvihol nad hlavu akéhosi kamenného tvora.

„Vyzerá ako slimák,“ zasmiala sa Majka.

„A tu sú malé zúbky žraloka,“ ukázal malé zahnuté zuby pravekého morského lovca.

„A pozrite, tento belemnit vyzerá ako hrot šípu. Bol to praveký morský plavec. Vaši starí otcovia a mamy ich nachádzali skamenené na poli. Mysleli si, že to sú šípy Peruna, boha búrky. Tak ich zbierali a staré mamy vymysleli množstvo receptov napríklad na nápoj lásky. Tak vlastne varili a pili odvary z pravekých živočíchov,“ smial sa Kaško.

Aj Maxík a Majka sa nevedeli prestať smiať, keď si predstavili svoju babku, ako varí a pije čaj z pravekého zvieratka a myslí si, že je to kúzelný šíp Peruna.

Keď si už spomenuli na babku, tak Maxík vybral svoj batoh, otvoril ho a niečo v ňom hľadal. Po chvíli vybral čudné pokrútené želiezko, dal si ho do úst medzi zuby a začal na ňom brnkať a podivne otváral ústa. Želiezko hralo prekrásne. Akoby skákala žabka a pritom si ešte tancovala s morským koníkom.

„Čo to je, Maxík?“ opýtal sa Kaško

„To je drumbľa,“ podal hrajúce želiezko Kaškovi, „ale sľúbil si nám dve moria...“

„Veru tak. Neďaleko je ozajstné slovenské more! Ideme?“

„Poďme!“

Deti sa zdvihli, ale Kaško si stále brnkal na drumbli. Tak sa mu zapáčil ten zvuk, že nemohol prestať hrať. 

„Tak ideme?“ zvolali deti.

„Prosím?“ prebudil sa Kaško z hudobného vytrženia.

Deti len zaklipkali očami a Kaškovi bolo jasné, čo má robiť.

„Veď už idem!“ zahlásil Kaško a poslednýkrát zabrnkal na drumbli.

Sadli opäť do autobusu a odviezli sa na Zemplínsku Šíravu. Spoza okna sledovali ligotajúcu sa hladinu vody, na ktorej sa premávali loďky a na brehoch oddychovali rybári či šantili deti. Cesta im ubehla fantasticky. Maxík našiel v batôžku ešte dve ozvučené drievka a vysušené makovice. Hneď si založili kapelu a začali si hrať a spievať.

„A sme tu! Slovenské more v krajine Haravara.“ 

Kaško chcel spríjemniť túto magickú chvíľu. Zobral si medzi zuby drumbľu. Natiahol želiezko a... prásk! Strašne sa udrel do zubov a do pery.

„Jaaaaau! Potrebujem vodu!“ kričal Kaško na raty.

Majka s Maxíkom mu nabrali vodu a dali na ústa. Maxík si jednu kvapku dal do pusy. 

„Kaško, ty si nás oklamal, veď tá voda nie je vôbec slaná!“

„A?“ zadivil sa Kaško.

„A more je predsa slané.“ 

„Každé more na svete je slané, ale nie slovenské. Pozri, nejde o to, či je slané a či je obrovské, ale pozri sa, more, to je ten pocit, že sa pozeráš na vodu a nevidíš jej koniec. A tu to máš.“

Kaško si všimol, že Majka a Maxík sú dosť vydesení a pozerajú sa na hladinu šíravského mora.

Otočil hlavu a skoro odletel preč. Na hladine sa lesklo asi tritisícdvestopäťdesiat rybích hláv.

Ryby len otvárali ústa a Kaško spustil: „Ahojte. Pekne pomaly, pomaličky, nech hovorí len jedna!“ Kaško vyzeral trošku ako blázon. 

Pozeral na ryby, ako nemo otvárajú ústa a odpovedal im.

„Čože? Potrebujete pomôcť. No dobre, dobre. Počkajte chvíľu.“

„Idete so mnou?“ spýtal sa detí.

„Kam?“

„Pomôcť rybkám.“

„Ty im rozumieš? “krútili hlavami Maxík s Majkou.

„Odčítam im z pier. To som sa naučil od svojho prapraprastrýka Janyho,“ pochválil sa Kaško. 

„Tak idete?“

Kým mu stačili prekvapení kamoši odpovedať, Kaško vytiahol z vrecka akúsi rastlinu, dal im ju do úst a schmatol ich za ruky. Ani sa nenazdali a boli pod vodou. 

„Tá rastlinka je zázračná a pomôže vám na pol hodiny plávať aj dýchať pod vodou.“

Deti sa začudovali, zažiarili im oči a chceli niečo povedať. No len čo otvorili ústa, tak im do toho Kaško vbehol.

„ Áno, áno, je to sesternica tej rastlinky, ktorú použil Harry Potter.“

Keď sa deti spamätali, otvorili oči a úplne onemeli. Pod vodou totiž uvideli rybie mesto. 

„Tu, kde je dnes Šírava, boli kedysi polia a letisko. Tie sa zatopili vodou. A dnes je to domov pre množstvo druhov rýb, žiab, rakov a tri zablúdené korytnačky.“

Videli, ako sa malé rybky naháňajú okolo podvodných kopcov a plávajú tak rýchlo, ako keby chceli z podvodného letiska odletieť. Namiesto stromov a kvetov tu rástli vodné rastliny. Bolo to nádherné.

Stále plávali za rybkami. Zrazu z ničoho nič zastali a Kaško pochopil. Rybky ich privítali pri svojom kráľovstve, jedinej zatopenej budove pod hladinou Šíravy. Takúto VIP prehliadku s vlastnými sprievodcami vôbec nečakali. Často tu chodia potápači, no nie vždy majú záujem o rybiu spoločnosť. O to viac boli šíravskí obyvatelia šťastnejší z nových návštevníkov.   

,,Potrebujeme vašu pomoc", zvolali rybky.
,,Jeden komín na budove sa nebezpečne nakláňa a my sa bojíme, aby úplne nespadol a niekomu neublížil," vysvetlila jedna rybka.

Kaška s Maxom si bez mihnutia oka vyhrnuli rukávy, vyplávali na strechu a komín podopreli dreveným trámom, ktorý našli spadnutý neďaleko.

,,A je to!" ťapli si rukou a žmurkli na Majku.

,,Hurá! Ďakujeme!" nadšene zajasali rybky.

,,Zachránili ste naše kráľovstvo, kamaráti! Budeme vám navždy vďačné! Príďte aj nabudúce a pokojne doveďte aj ďalšie deti. Na Zemplínskej šírave sa nudiť určite nebudú." tešila sa jedna z rybiek.

Na cestu im dali štyri šťastné rybie šupinky ako suveníry a odprevadili ich na hladinu.

„To bolo nádherné!“ šťastne skríkol Maxík.

„Chcel by som vidieť, ako to tu vyzeralo niekedy dávno, keď tu vôbec nebola voda,“ povzdychla si romanticky Majka.

„Možno viem, kde by sme také obrázky našli a kde by si sa cítila ako v časoch, keď tu ešte naše more nebolo,“ premýšľal Kaško, „neďaleko je mestečko Michalovce. Tam je starý kaštieľ. Teraz je tam múzeum, ale kedysi tam žila teta Szirmayová a tá robila najlepšiu plnenú kapustu na svete.“ 

„Ale my sme nechceli kapustu!“ skríkli deti.

„Ale veď kapustu nevystavujú! Ale sú tam obrazy môjho kamaráta maliara uja Moussona a fotky starých Michaloviec a okolia. Možno na nejakom obraze alebo fotke nájdeme aj tie vaše domčeky.“

Deti už boli dosť unavené, preto nešli autobusom. Kaško ich preniesol pomocou kúzla a počas letu sa ešte aj usušili.

V kaštieli bolo prekrásne. Okrem obrazov a fotiek tam deti našli množstvo zaujímavých vecí. Napríklad Venušu krajiny Haravara. 

V noci spali Maxík s Majkou ako nemé ryby. Pod vankúš si dali rybie šupinky šťastia. V tú noc sa im snívali tie najkrajšie sny.

Nechce sa Vám čítať?  Pustite si nahrávku

Spoznajte čarovné miesta z príbehu

Rozprávkové novinky

Chcete byť vždy v strehu a vedieť o každej akcii vo vašom okolí či získať aktuálny tip na skvelý výlet? Nechajte nám svoj email a nič podstatné zo sveta Haravara vám neujde.
Košice Región Turizmus,
Hlavná 48,
040 01 Košice, Slovakia