Majka s Maxíkom chodili po meste a nenápadne sa pozerali okolo seba. Keby ich videli ich kamaráti, asi by si pomysleli, že hľadajú nejakého strateného psíka, ktorý im ušiel alebo ho hľadá nejaký ich kamoš. Alebo by si pomysleli, že hľadajú stratenú mačku susedky Barkolusovej, ktorá ich má doma asi dvadsať. Ale nie – oni hľadali niečo iné.
„Nevidíš ho?“ šepla Majka.
„Nie,“ obzeral sa Maxík stále okolo seba.
„Ani ja,“ krútila hlavou Majka.
„Tak kde môže byť?“ zastal Maxík a začal sa točiť na mieste ako postavičky v pražskom orloji.
„Boli sme už uňho doma...“
„Boli sme na veži Dómu...“
„Boli sme už aj u jeho kamošov,“ vypočítavali súrodenci, kde všade hľadali stratenca.
„Aaaaa!“ skríkol Maxík.
„Čo sa stalo?“ preľakla sa Majka.
„Už viem, kde sme neboli!“
„Kde?“
„Tam, kde chodí Kaško premýšľať,“ zašepkal sestre do ucha Maxík.
„Myslíš, že sa stratil na tak dlho preto, lebo premýšľa?“ neveriacky sa opýtala Majka a začala si len tak popiskovať.
„Už sa niekedy stalo, že by sa Kaško neobjavil tri týždne?“ otvoril oči Maxík a Majka sa musela zamyslieť.
„To nie.“
„Tak vidíš,“ povedal Maxík nepokojne.
„Niečo sa musí s Kaškom diať, to je isté,“ prestala si pískať Majka.
O pár chvíľ si Majka a Maxík zašli na jedno krásne miesto v Košiciach, v hlavnom meste Haravary – k Rodoštu. To je také miestečko v centre mesta, kde je teraz múzeum a v strede stojí socha Františka Rákocziho s krásnym parčíkom a...
„Kaško!“ skríkol Maxík.
„Kde?“ hľadala kamoša očami Majka.
„Tam,“ ukázal Maxík kdesi k parku.
A naozaj – pri jednej z lavičiek si len tak sedel Kaško a vôbec nevyzeral ako duch.
„Vyzerá, akoby bol bez ducha, nie?“ zašepkala bojazlivo Majka a chytila brata za ruku.
„Mhm...“
„Ešte nikdy som nevidela ducha bez ducha,“ neverila vlastným očiam Majka.
„Keďže poznáme len jedného ducha, tak sme to nemali ani kde vidieť.“
„Kaško?“ pristúpili k dúšikovi obaja súrodenci a stále sa ešte držali za ruku.
„Kaško!“ dúšik sa ani nepohol, len si vzdychol.
„Kaško, niečo sa stalo?“ pustila Majka brata a podala ruku Kaškovi.
„Kamaráti... tak ja neviem,“ zaznelo z Kaškových úst.
„Ty... a nevieš?“ nechápali kamoši, o čom to Kaško rozpráva a čomu nerozumie.
„Prečítajte si toto,“ Kaško im podal akúsi starú listinu, na ktorej bolo napísané:
Milý pán duch Kaško,
boli ste vybraný duchovnou a dúšou radou krajiny Haravara, aby ste pripravili toto leto dúšiu turistickú sezónu v krajine Haravara pre návštevníkov z iných krajín.
„Ale veď to je skvelé,“ nechápala Majka, čoho sa Kaško bojí.
„Hej?“ zobral si Kaško listinu späť.
„Jasné, veď ty vieš o Haravare všetko a poznáš skvelé miesta,“ skoro naňho kričal Maxík.
„Koľko si ich už ukázal nám,“ potvrdzovala bratove slová sestra.
„Ale o miesta nejde.“
„A o čo ide?“ šípili nejaký problém deti.
„O to, ako sa budem premiestňovať medzi tými miestami,“ zasa zosmutnel Kaško.
„Veď ste duchovia,“ zanôtili obaja súrodenci.
„A?“ rozhodil rukami Kaško.
„Tak asi budete lietať, nie?“ skúsila Majka poradiť.
„To je to, že nie,“ vyletel Kaško na najbližšie okno Rodošta.
„Nie?“ nechápavo krútil hlavou Maxík.
„Keď príde duch na dovolenku, musí oddychovať,“ vysvetľoval Kaško.
„Čiže nelieta?“ zdvihla hlavu smerom k oknu Majka.
„Presne tak,“ potvrdil Kaško.
„Tak sa budete voziť na miesta vlakmi,“ navrhol Maxík.
„Pozri si poslednú vetu v liste,“ Kaško odfúkol list smerom k Maxíkovi.
Naša sezóna s našimi hosťami sa tento rok začne na Morskom oku.
„Vidíš to?“ vzal si Kaško list k sebe a začal si ho opäť čítať.
„Ale veď Morské oko je super,“ nechápavo sa pozrel na Majku Maxík.
„Fakt?“ zazavýjal Kaško a obletel okolo múzea v Rodošte.
„No, tam sme už boli a bolo tam fajn,“ opatrne zasa začala chváliť Morské oko Majka.
„Morské oko je fajn, ale ako sa tam dostaneme? A ako sa dostaneme späť s našimi dúšikmi?“ v letku uvažoval Kaško a zrýchľoval let.
„Peši?“ skúsila Majka.
„Ty nevidíš, že nemáme nohy – teda len keď chceme a celkom zle sa na nich chodí?“ preletel okolo Majky a Maxíka dúšik.
„Hmmm... tak je iba jedno riešenie,“ zauvažoval Maxík.
„A to aké?“ zastavil sa Kaško.
„Ideme sa na to Morské oko pozrieť.“
„To by sme mohli... a možno...“ zrazu sa tak „kaškovsky“ potmehúdsky usmial Kaško.
„Čo možno?“ zbystril aj Maxík, lebo zacítil dobrodružstvo.
„Ideme! Ale rýchlo,“ zavelil Kaško.
Maxík s Majkou ukázali na svoje chrbátiky, kde mali batôžky a kabelky.
„Poďte niekde, kde nás nikto neuvidí,“ zašepkal im do ucha Kaško s viditeľne lepšou náladou.
„Prečo?“
„Lebo budeme lietať,“ zažmurkal Kaško.
Doleteli až k Morskému oku.
„A sme tu,“ nadýchol sa Kaško do dúšich pľúc.
„Je tu náááádherne,“ zašepkala Majka.
„Vyzerá to tu, ako keby sme boli naozaj pri mori,“ ponoril Maxík ruku do čistej modrej vody.
„Veď preto sa to volá Morské oko.“
„Akože oko boha Okeana?“ zauvažovala Majka a vybrala si jabĺčko, ktoré začala hryzkať.
„Koho?“ obzreli sa Kaško a Maxík.
„V starých gréckych povestiach je boh morí Okeanos a možno toto je jedno jeho oko,“ pokračovala Majka a pritom chrumkala jabĺčko.
„Keď je to jeho oko, tak ti musím povedať, že mal veľmi pekné oči – a nie strašidelné, ako som to o ňom čítal,“ zauvažoval Maxík.
„Čo tu budeme hľadať?“
„Vy sa pekne pozerajte na pralesy a na rybičky a ja zatiaľ porozmýšľam, ako by sme mohli odtiaľ cestovať s mojimi dúšími kamošmi...“
„A kniha?“ natiahla ruku ku Kaškovi Majka.
„Aká kniha?“ nechápal Kaško.
„No, o pralesoch,“ natiahol ruku aj Maxík.
„A načo by ti bola kniha?“ tľapol po rukách kamošov dúšik.
„Aby sme si niečo o pralesoch prečítali, keď si nám to ponúkol.“
„Pozrite sa tu dole.“
„Kde?“ pozerali sa pod nohy Maxík s Majkou a Kaško si tľapol po čele.
„Tu,“ obrátil ich hlávky za jazierko.
„Krásne lesy,“ vzdychla Majka.
„Nie krásne lesy – ale krásne pralesy,“ poznamenal Kaško.
„Čože?“ pozrel sa na lesy ešte raz Maxík.
„Toto sú, milá Majka, ozajstné pralesy, ktoré sú dokonca zapísané medzi pamiatky UNESCO.“
„Takže toto oko tu je už milión rokov?“ až posvätne povedala Majka a pozrela sa pod nohy, či náhodou nestojí na nejakom dinosaurom zube.
„No, skôr tak 200 rokov,“ usmial sa Kaško.
„Tak málo?“ sklamane spustila ruky Majka a pochopila, že to, na čom stojí, nie je dinosaurí zub, ale obyčajný kamienok.
„Pozri sa hore na ten kopec,“ ukázal nad oko Kaško.
„Hmmm... krásne stromy a...?“
„A šesť prameňov rôznych riečok a potôčikov.“
„Stále nerozumieme,“ spolu krútili hlavami deti a hľadali nejaké pramene.
„Kedysi, pred asi 150 rokmi, si ľudkovia povedali, že by si mohli postaviť takýto múrik a tu by sa zachytávala voda z týchto šiestich prítokov.“
„Aha! A vytvorili toto oko,“ pochopila ako prvá Majka.
„Ktoré je hlboké až 25 metrov.“
„Teda,“ odstúpil od kraja oka Maxík.
„A keď to otvárali...“ začal Kaško.
„Ty si tu bol?“
„To si píš, že som tu bol,“ zasníval sa Kaško.
„No teda,“ závistlivo povedala Majka.
„Všetci boli prekvapení, aká je tu čistá voda,“ ukázal na hladinu Kaško.
„Modrá hladina,“ spomenula si na nejakú básničku alebo pesničku o mori Majka.
„Ako pri mori,“ zatvoril oči na chvíľku Maxík a zacítil soľ v nose.
„No a takto vyzerá...“ rozrozprával sa Kaško.
„Vlak,“ povedal prekvapene Maxík.
„Oko, nie vlak,“ nechápal Kaško, čo to Maxík rozpráva.
„Čo si nepočul?“ obzeral sa Maxík s Majkou.
„Ale vlak – to by bolo super pre tvojich kamošov, čo?“ zasmiala sa Majka.
„Jasné! A naženiem tu nejakých dúšikov-staviteľov, aby tu postavili neviditeľné koľajnice,“ pokračoval v srandičkách Kaško.
„Nemusíš,“ len tak prehodil Maxík.
„Maxík, neviem, do ktorej triedy chodíš, ale už škôlkari vedia, že vlaky chodia po koľajniciach,“ pokračoval Kaško vo vysvetľovaní a pozeral sa na Maxíka, či náhodou nemá teplotu.
„A niektoré nie...“ húdol si svoje Maxík.
„To by som chcel vidieť vlak, ktorý nepotrebuje koľajnice.“
„Tak sa otoč,“ ukázal Maxík smerom k cestičke, ktorou sa dostanete k Morskému oku.
Kaško sa otočil – a za ním stál, teda odchádzal, turistický vláčik, aký jazdí po veľkých turistických mestách a teraz sa objavil aj na Morskom oku.
„A toto je čo?“ Kaškovi skoro vypadli oči do Morského oka.
„Turistický vláčik,“ sucho povedala Majka.
„Veterán Express,“ pokračoval Maxík.
„Ty vieš, ako sa volá?“ Kaškovi sa tak otvorila jeho dúšia pusa, že skoro nabral vodičku z očka boha Okeana.
„Tam to má napísané,“ zasmial sa Maxík.
„Myslím si, že je rozhodnuté,“ žmurkla na kamošov Majka.
„Tak to si píšte,“ povedal Kaško a pokračoval: „Utekajte, aby sme ho stihli!“
Maxík s Majkou sa rozbehli k Expressu – k nádhernému výletnému vláčiku, ktorý sa práve rozbiehal. Kaško nabral do svojho dúšieho telíčka vzduch a fúkol, ale pritom sa zapozeral do Morského oka, kde sa objavil jeho obraz. Fúkol do vody a tá vyšplechla ako veľká vlna rovno na vláčik.
„Ujo, ktorý riadil vláčik, sa obzrel:
„Čo to bolo?“ zastavil vláčik a neveriacky sa pozeral na dopadajúcu vlnu.
„Vy ste to nevideli?“ zadychčane kričali Maxík a Majka.
„Nie, ja som už odchádzal,“ pretieral si oči ujo šofér.
„Vyzeralo to ako lochnesská príšera a urobilo to tú vlnu,“ začali si vymýšľať deti.
„Ale vy príšery,“ zasmial sa ujo a naštartoval vláčik, „to bol určite sumec.“
„Myslíte?“
„Aj keď... to by musel byť poriadny sumčisko, aby vyšplechol toľko vody, že...“
„A vy kam idete?“ opýtala sa Majka, aby odtiahla pozornosť od Kaškovej vlny.
„No kam, kam... do Michiganu.“
„Do Ameriky?!“ skríkli naraz Maxík s Kaškom.
„Tu tak hovoríme Michalovciam – vy Amerika!“ smial sa ujo šofér a vláčik sa pohol.
„To je nádherná jazda,“ rozpustila si Majka vlasy.
„Parádna,“ dal si dole svoju čiapku aj Maxík.
Ujo im cestou rozprával o Vihorlatských vrchoch, ktorými prechádzali, o vzácnych živočíchoch a rastlinách, o typických slovenských rybkách a o tom, ako sa tu zachovali ešte pôvodné pralesy, kde môžete nájsť dudka, ďatľa či orla.
„Potvora potvorná!“ ozvalo sa odniekiaľ.
„Prosím?“ zastavil ujo šofér.
„Potvora potvorná!“ ozvalo sa opäť.
„Tak ja vám tu rozprávam príbehy a vy mi za to nadávate? No tak toto som si teda nezaslúžil!“
„Sadni, sadni...“ pokračoval neznámy hlas.
„Čože?!“ už skoro kričal ujo šofér.
„Pozrite sa na strechu,“ pošepol rýchlo prekvapeným Maxíkovi a Majke Kaško, lebo sa nevedeli zmôcť na slovo.
Ujo zastal a Maxík sa rýchlo pozrel na strechu.
„A toto je čo?“ nechápal Maxík.
„Ty sa mi budeš skrývať...“ zašomral ujo šofér a pozrel sa za Maxíkom na strechu.
„Jemine – ftáčkare!“ konečne sa zasmial ujo a prestal kričať.
Na streche sedel veľký papagáj – ale taký veľký, akého ešte Maxík ani Majka nikdy nevideli.
„Hovorili ste, ujo, že sú tu pralesy a tradičné zvieratká a vtáčiky – a nie pralesy s papagájmi?“ čudovali sa Maxík s Majkou.
„Veď toto ani nie je papagáj z pralesa,“ už sa usmieval ujo šofér a pomaly si bral papagája na ruku.
„A odkiaľ je?“ obdivovala papagája Majka.
„Tam, z tejto farmy,“ ukázal ujo na miesto, z ktorého sa ozývali rôzne zvuky.
„Vy tu na farmách chováte papagáje?“
„Na tejto farme v Klokočine nájdeš aj lamy, aj somárikov, aj obyčajné zvieratká – a je tam aj Ftačkareň,“ vysvetľoval ujo.
„Ftačkareň?“ otvoril oči a pusu ešte aj Kaško, ktorý o takom niečom ešte nepočul.
„Ftačkareň je miesto na farme, kde chovajú exotické vtáčiky – aj také veľké papagáje ara. A asi im práve jeden ušiel.“
Ujo šofér dal papagája na ruku Maxíkovi. Ten sa najprv bál, ale keď papagáj začal spievať, pripojil sa k nemu – a pripojila sa aj Majka.
Ara Ara Ara
spieva Haravara
Ara Ara Ara
nech to tlačí para
ara ara ara
už sa blíži kára
ara ara ara
a na nej lama stará
Vláčik sa pohol a objavili sa na farme, kde pobehovali rôzne zvieratká a deti, ktoré sa tam boli pozrieť na to, ako sa o zvieratá dá starať. Samozrejme, pobehovali tu aj koníky, na ktorých sa vozili nielen deti, ale aj dospelí. V jednej z budov začuli škrekot a hneď pochopili, že to sú kamoši ich papagája – a pridali sa k jeho spevu.
Majka, Maxík a papagáj vošli do Ftačkarne a ostali ako prikovaní. Naozaj tam boli obrovské aj malé papagáje a iné exotické vtáčiky.
„Je jasné, aký program budú mať naši dúší hostia na výlete,“ medlil si ruky Kaško.
„Myslíš spev s papagájmi?“ zasmial sa Maxík.
„Papagáj karaoke show!“ – zasvietili Kaškovi oči.
„Papagáj karaoke show – paráda!“ zopakovala po Kaškovi Majka.
„V Klokočine sme už zažili všeličo – mali sme tu koncerty aj divadielka, dokonca aj oslavy narodenín. Ale papagáj karaoke – to ešte nie,“ ozval sa za nimi mužský hlas.
Bol to ujo správca, ktorý sa o vtáčiky staral. Ukázal im všetky vtáčiky, Majka s Maxíkom sa s nimi pohrali, a keď si chceli znova zaspievať, ozvalo sa:
„Odchod!“
Ujo šofér si dal kávičku, aby sa prebral z toho papagájskeho šoku a pokračovali smerom do Michaloviec.
„Kaško, ty si zasa zamyslený?“ štuchla doňho Majka.
„To som.“
„Ale prečo?“ nechápal Maxík.
Kaško vyletel na strechu svištiaceho vláčika:
„Veď sme našli vláčik a aj program pre tvojich kamarátov duchov.“
„To hej, ale ich možno bude viac. A čo keď sa všetci nevmestia do tohto vláčiku?“
„Tak pôjdu autom,“ našiel riešenie Maxík.
„Vieš, akými autami chodia duchovia?“ zletel späť ku kamošom Kaško.
„To nevieme.“
„Takými, akými chodili, keď boli mladí,“ vzdychol si Kaško a zaspomínal na svoje autíčko.
„To znamená?“ nerozumela Majka.
„Starými,“ vysvetlil Maxík sestre.
„Takými, čo už nechodia po cestách,“ dovysvetľoval Kaško.
„Aha,“ pritakala Majka, ako keby tomu rozumela.
„Sú ale aj staré autá, o ktoré sa niekto stará tak, že chodia aj po sto rokoch,“ zamyslel sa Kaško.
„Ale nie!“ neveril Maxík.
„To si píš, že hej!“
„Veterány,“ ozval sa po chvíli ujo šofér.
„On nás počuje?“ preľakol sa Kaško.
„Prečo by nás počul?“ zľakol sa Maxík.
„No lebo tie autá sa volajú naozaj veterány!“
„Vidíte? Tam je múzeum veteránov. A tam náš kaštieľ, kde je múzeum,“ ukázal ujo.
„Tak nepočul...“ fú – odfúkol si Kaško.
„Ale čo to povedal?“
„Nájdete tam autíčka, ktoré majú viac ako 100 rokov. A niektoré aj 150,“ pokračoval ujo šofér.
„Viac ako sto rokov?!“ skríkol rozradostený Maxík, a po ňom hneď Kaško:
„Mohli by ste nám zastaviť pri tom múzeu?“
„Jasné, že mohol.“
Vláčik zastal pred Múzeom veteránov, Majka s Maxíkom sa ujovi poďakovali a Majka mu dala svoju kresbičku.
„Toto musíte vidieť!“ vyletel Kaško cez všetky steny.
„Ty si už bol dnu?“
„Nevydržal som!“ od nadšenia kričal Kaško. „Ale toto fakt musíte vidieť!“
Deti vošli do budovy, kde ich čakala veľká hala a v nej krásne staré autá.
„Tak takéto auto som videl len v nejakom starom filme.“
„A takéto len v kreslenej rozprávke,“ nevedela sa vynadívať na krásne autíčka Majka.
„A presne na takých autách chodili naši kamoši duchoviaaaaaaaaaaaaaaaa!“ skríkol Kaško a vletel do starej sanitky, ktorá vyzerala ako malá žemľa.
„Myslím, že keď predstavím tohtoročný plán pre našich dúšikov na turistiku, tak budú všetci spokojní,“ povedal Kaško a ľahol si do veľkého auta, ktoré vyzeralo ako z talianskych filmov o mafiánoch.
„Čo teraz?“
„No nič, nasadneme na vlak a Kaško priletí zajtra za nami.“
„Asi by sme ho nemali budiť,“ dohodli sa deti.
„Asi nie.“
Deti odišli z Michaloviec vlakom, a keď prišli domov, už si plánovali ďalšiu cestu – a nemuseli ísť k moru, stačilo Morské oko, Michalovce a...
„Aaaaaaaaaaaaaaaara!“
Haravara je nádherná – a je v nej úúúúplne všetko!
